Ronald Dworkin

Mnohí odmietajú antropotechniky – a tak je na čase pozrieť sa panujúcim predstavám o morálke na zub.

V uplynulých desaťročiach nebolo ani jedno odvetvie vedy také vzrušujúce ako genetika, dokonca ani kozmológia. A ani jedno nemalo ani len približne taký obrovský význam pre život našich potomkov. Spomedzi možností, ktoré teraz genetici skúmajú, vyvoláva najväčší nepokoj moc lekárov rozhodovať o tom, akí ľudia sa majú rodiť.

V určitom zmysle majú ľudia túto moc už dávno, odkedy sa naučili, že povolenie páriť sa má pri určitých ľuďoch následky pre z toho vznikajúce deti. Eugenika, ktorú schvaľovali tak rozdielni ľudia ako George Bernard Shaw a Adolf Hitler, bola dôsledkom tohto jednoduchého poznatku. Medzitým však genotechnická veda dáva do výhľadu možnosť vytvoriť celkom osobitných ľudí, navrhnutých podľa podrobného plánu; alebo existujúcich ľudí – ako embryá alebo neskoršie – tak zmeniť, aby z nich boli ľudia s určitými genetickými znakmi.

Keď vedci v Škótsku klonovali dospelú ovcu a iní bádatelia a publicisti začali špekulovať o klonovaní ľudí, parlamentné výbory a osobitne zostavené komisie túto myšlienku okamžite zavrhli. Napr. Európsky parlament vyhlásil klonovanie ľudí za „neetické, morálne odpudivé“ a videl v ňom „priestupok proti úcte k človeku a ťažké porušenie základných ľudských práv, ktoré nemožno ospravedlniť ani pripustiť za nijakých okolností, ani ako predbežné pokusy, ani v súvislosti s (lekárskym) ošetrením za účelom zvýšenia plodnosti, pri predimplantačnej diagnostike, pre transplantáciu tkanív alebo pre nejaký iný účel.“ Aj možnosť rozsiahlych genetických zásahov – zmena genetického dedičstva zygoty, aby sa vytvoril rad fyzických, mentálnych a emocionálnych vlastností, ako to nedávno znázornil film Gattaca – vyvolala nechuť.

Ako sa dá táto veľmi silná reakcia na klonovanie a rozsiahle genetické zásahy vysvetliť alebo ospravedlniť? Najčastejšie sa ozývajú tri námietky. Po prvé, že existujú možné fyzické nebezpečenstvá. Nevieme, či pokusné zásahy nebudú mať za následok neprípustný počet potratov alebo narodenie neprípustného počtu znetvorených detí. Po druhé sa za odporom voči genetickým zásahom skrýva starosť o sociálnu spravodlivosť. Keby bolo klonovanie možné, bolo by dlhý čas neuveriteľne drahé; len boháči by si ho mohli dovoliť. A po tretie sa dá tá reakcia vysvetliť na podklade estetických dôvodov. Keby boli tie zásahy možné, dali by sa použiť za tým cieľom, aby sa dnes populárne vlastnosti týkajúce sa veľkosti, inteligencie, farby vlasov a charakteru ľudí zvečnili. Tým by sa svet obral o mnohorakosť, ktorá je pre svoju novosť, originálnosť a fascináciu tak podstatná.

Som toho názoru, že tieto námietky ani jednotlivo ani ako celok nemôžu ospravedlniť rozsah opísanej reakcie. Pozrime sa na problém fyzickej istoty. Je málo dôvodov pre vieru, že klonovanie a genetické zásahy zapríčinia poškodenia zárodočného materiálu, ktoré by mohli ohrozovať budúce generácie výskytom zrôd. Toto riziko samo osebe nijako nestačí na zákaz ďalších výskumov, ktoré by mohli zaostriť naše vnímanie na skutočné nebezpečenstvá. Iste sa budú niektorí vedci správať ako kovboji. Tých však možno predpismi držať na uzde bez toho, že by sa musel zakázať výskum ako taký.

Ak hodnotíme riziko škôd, spojené s pokusmi alebo vyskúšaním, musíme brať do úvahy aj nádej, že zlepšenie a zjemnenie techník genetických zákrokov významne zníži počet defektov a znetvorení, s ktorými sa dnes ľudia rodia, alebo ktoré si privolajú. Výsledok zváženia rizika môže ľahko hovoriť v prospech ďalších pokusov.

Ako je to s otázkou spravodlivosti? Ľahko si môžeme predstaviť, že sa genetické zásahy stanú výsadou bohatých. Ale tieto zásahy sa dajú zamerať nielen na uspokojenie márnomyseľnosti. Rodičia smrteľne chorého dieťaťa by si mohli priať ďalšie dieťa, ktoré by mali rovnako radi ako to prvé, keby jeho krv alebo kostná dreň mohli zachrániť život chorého dieťaťa, z ktorého bolo klonované. Klonovanie jednotlivých ľudských buniek, miesto úplného organizmu, by mohlo mať ešte zreteľnejšie výhody. Premenená a potom opakovane klonovaná bunka chorého na rakovinu by sa mohla stať liekom proti tejto rakovine, ktorý sa bude vstrekovať chorým. Proti sociálnej nespravodlivosti pomôže prerozdelenie národného dôchodku, nie odopieranie výhod niekoľkým málo bez toho, že by z toho iní mali osoh.

A ako je to nakoniec s estetickou námietkou? Máme už klóny – geneticky identické pôrody viacerých detí naraz sú predsa klóny; dvojčatá a iné geneticky identické deti dokazujú, že identické gény nijako neprodukujú identické fenotypy. V minulosti sme prírodu možno podceňovali, ale aj sociálne prostredie ostáva dôležité, a reakcia na genetické zásahy nedocenila jeho význam.

Napriek tomu všetkému sa mnohí ľudia boja, že ak nahradíme genetickú „lotériu“ manipulovanou reprodukciou, nahradí to vítanú prirodzenú rozmanitosť ľudských typov módou nadiktovanou uniformitou. No do určitej miery je väčšia uniformita jednoznačne želateľná. Nijaká hodnota – ani estetická ani iná – netkvie v skutočnosti, že niektorí ľudia sú odsúdení žiť s postihnutím alebo musia skoro umrieť. Ani nie je jasné, nakoľko by také zásahy ohrozovali chcenú rôznorodosť, aj keby boli prístupné bez obmedzenia a za lacný peniaz. Pravdepodobne by všetci rodičia priali svojim deťom, keby mali možnosť voľby, takú mieru inteligencie a iných vlôh, akú dnes považujeme za normálnu. To nemôžeme označiť za neprístojné: veď aj každá školská výchova, či už v normálnych alebo osobitných školách, má za cieľ stupňovať inteligenciu a všeobecné schopnosti. Existujú správne dôvody pre obavu, že pri možnosti voľby medzi sexuálnym rozmnožovaním a klonovaním sa rodičia rozhodnú pre to druhé? Vidí sa mi to byť nepravdepodobným. Existujú dôvody pre strach, že ľudia nechajú manipulovať s rozmnožovacou zygotou, aby dostali skôr chlapca ako dievča? Niet pochýb, že v niektorých spoločnostiach, napr. v severnej Indii, sa dáva prednosť chlapcom pred dievčatami. Ale táto záľuba sa ukazuje natoľko ovplyvnená ekonomickými záujmami a menlivými kultúrnymi predsudkami, že nič nesvedčí pre to, že by sme mohli byť náhle zaplavení na celom svete generáciou s prevládajúcim výskytom mužov. Selektívne prerušenie tehotenstva v dôsledku pohlavia plodu je od určitého času možné – ako výsledok amniocentézy (odberu a vyšetrenia plodovej vody) a liberalizácie zákonov o prerušení tehotenstva – a predsa sa nijaké také trendy nepresadzujú.

Ukazuje sa, že všetky tieto námietky neposkytujú to, čo T. S. Eliot označil za „objektívny korelatív“ (dôvod) opísaného zamietavého stanoviska. Ľudia pociťujú hlbší, menej definovaný dôvod, aj keď ho nevedia vysloviť, alebo ho vyslovujú len logicky nedostatočnými výrazmi – povedzme čudesným poukazom na „základné ľudské práva“ v rezolúcii Európskeho parlamentu. Toto zamietanie sa vo veľkej miere zakladá na nechuti ku každému pokusu „hrať sa na boha“.

„Hrať sa na boha“ platí už samo osebe ako niečo nesprávne, bez ohľadu na negatívne následky, ktoré by malo alebo mohlo mať pre nejakú určitú ľudskú bytosť. Je však nejasné, čo sa tým vlastne myslí, keď sa povie „hrať sa na boha“ a čo na tom má byť falošné. Nemôže to znamenať, že ľudia vždy robia zle, keď sa chránia pred prírodnými katastrofami, alebo keď nanovo rozdávajú karty, ktoré im dala príroda. To ľudia robia stále a vždy to robili. Kde je rozdiel medzi objavom penicilínu a používaním manipulovaných a klonovaných génov, ktoré vyliečia strašnejšie choroby ako penicilín?

Hranica medzi osudom a slobodnou vôľou sa stráca

Pri pokuse odpovedať na túto otázku musíme urobiť krok späť – do celkovej štruktúry našich morálnych skúseností. Táto štruktúra obsahuje zásadné rozlíšenie: na jednej strane je myslenie a konanie, za ktoré sme individuálne a kolektívne zodpovední; na druhej strane je to, čo nie sme vstave zmeniť, ale tvorí neodstrániteľné pozadie nášho konania a rozhodovania. Pre Grékov to bol rozdiel medzi nimi samými a medzi naším osudom alebo údelom, ktorý ležal v rukách bohov. Aj dnes ešte pociťujú konvenčne nábožní ľudia rozdiel medzi tým, ako boh stvoril svet vrátane našej prirodzenej role v ňom, a dosahom slobodnej vôle, ktorá je tiež jeho dielom. Ak niekto argumentuje v kategóriách vedy, príde nakoniec k rovnakému výsledku: rozlišujeme medzi tým, čo vytvorila príroda a vývoj pomocou častíc, energie a génov a medzi tým, čo s týmito génmi porobíme. V každom prípade ťahá toto rozlišovanie zreteľnú hranicu medzi tým, čo sme – či sa to zakladá na božej vôli alebo na nejakom slepom procese – a tým, ako vo vlastnej zodpovednosti s týmto dedičstvom narábame.

Vedecký pokrok otriasa hodnotovými systémami

Táto rozhodujúca hranica medzi náhodou a slobodnou vôľou je chrbticou našej morálky, a jej každé vážne posunutie znamená ťažké otrasy. Dejiny poskytujú početné príklady, ako vedecký pokrok otriasol existujúcimi hodnotovými systémami. Keď vedci rozštiepili atóm, zmenila sa v povedomí verejnosti zodpovednosť vojenských vodcov za ochranu ich vojakov vo vojne. Táto zodpovednosť naraz pripúšťala nevídano pustošiacu silu. Stanovisko k eutanázii sa zmenilo, keď medicína dramaticky vystupňovala možnosti lekárov zachovať život umierajúcich pacientov ďaleko za bod, keď ešte má pre nich život nejaký význam. V obidvoch prípadoch nastúpilo na miesto obdobia morálnej stability obdobie morálnej nevedomosti a je príznačné, že v obidvoch príkladoch hľadali ľudia útočisko vo výraze „hrať sa na boha“.

Genetika nás núti rozmýšľať o možnosti podobného, no oveľa rozsiahlejšieho morálneho otrasu. Bojíme sa výhľadu, že ľudia budú môcť plánovať iných ľudí, lebo táto možnosť posúva hranicu medzi náhodou a rozhodnutím, hranicu, ktorá je základom nášho rozhodovania. Naše psychické bytie – náš mozog a telo, ktoré sú našou materiálnou podstatou – bolo oddávna absolútnou paradigmou toho, čo je pre nás na jednej strane špičkovo významné, no na druhej strane leží mimo dosahu našich individuálnych aj kolektívnych možností ovplyvnenia.

Keby sme vážne brali do úvahy možnosť, ktorú teraz skúmame – že totiž vedci naozaj získali schopnosť vytvoriť človeka každého fenotypu, pre ktorý sa sami alebo budúci rodičia rozhodnú – mohli by sme zaznamenať v každom bode zánik platných morálnych presvedčení. Orientujeme sa na rozlíšení náhody od slobodného rozhodnutia nielen pri určení zodpovednosti za situácie alebo príhody, ale aj pri oceňovaní hrdosti a sebaistoty vrátane pýchy na to, čo nám prepožičala príroda. Pozoruhodný je fenomén, že na telesné atribúty a zručnosti sú ľudia pyšní vtedy, keď si ich ani sami nevyhľadali, ani nevytvorili – nie však vtedy, ak sú výsledkom zásahu druhých ľudí bez vlastného pričinenia. Žena, ktorá sa zverí do rúk skrášľovacieho chirurga, sa môže z výsledku tešiť, ale nemôže naň byť pyšná; iste nemôže pociťovať tú hrdosť, ktorá by bola na mieste, keby bola jej krása od narodenia. Čo by bolo z hrdosti na naše telesné vlastnosti, alebo aj z toho, čo z nich vyťažíme, keby to neboli nevyhnutné dôsledky prírody, ale výsledky rozhodnutia našich rodičov a ich zaplatených genetikov?

Akceptujeme podmienky, do ktorých sa rodíme, ako parametre našej zodpovednosti; nie však ako potenciálnu arénu obviňovania – okrem v oných nedávno odhalených prípadoch, keď sa konanie iných prejavuje pôsobením na náš embryonálny vývoj, napríklad v dôsledku fajčenia alebo brania drog. Inakšie nemôžeme nikoho obviňovať, čo aj azda by sme mohli ako Richard III. preklínať osud za to, čo sme.

Rovnaké rozlišovanie platí aj pre sociálnu zodpovednosť. Cítime povinnosť odškodniť skôr obete továrenských nehôd a rasistických predsudkov ako od narodenia postihnutých alebo bleskom poranených. V reči právnikov a poisťovacích spoločností sa to príznačne volá „vyššou mocou“. Ako by sa to zmenilo, keby sme boli to, čo sme, pričinením druhých?

Obava, ktorú pociťujeme pri pomyslení na genetické manipulácie, nespočíva v obave pred tým, čo je falošné. Je to obava, že stratíme istotu vedieť presne, čo je falošné. Bojíme sa, že naše pevné presvedčenia budú podmínované, že sa dostaneme do akéhosi morálneho voľného pádu; že budeme musieť znovuobjaviť nepodvratné pozadie – a to s neistým výsledkom. Hrať sa na boha znamená hrať sa s ohňom.

Dajme tomu, že je táto hypotéza korektná a že tu je zakopaný základ silnej emocionálnej reakcie ľudí na genetické manipulácie. Našli sme tým nielen vysvetlenie, ale aj oprávnenie pre túto nevôľu? Nie. Našli sme výzvu, ktorej sa musíme postaviť zoči-voči, nijako nie dôvod na ústup. Naša hypotéza odhaľuje len príčiny, prečo môžu byť naše dnešné hodnoty falošné alebo nepremyslené. Kto chce niesť morálnu zodpovednosť, nesmie myslieť na ústup, keď sa ukáže – ako sa to teraz stáva – že niektoré zo základných predpokladov týchto hodnôt už neplatia.

Hrať sa na boha naozaj značí hrať sa s ohňom. Ale veď to sme my smrteľníci vždy robili – od čias Prometea, strážneho patróna nebezpečných objavov. Hráme sa s ohňom a prijímame následky, lebo alternatívou by bola zbabelosť pred neznámym.

*  *  *

Prameň: Ronald Dworkin: „Die falsche Angst, Gott zu spielen”, Die Zeit, č. 40, 30.10.1999, http://www.zeit.de/1999/38/199938.genetik.xml.

Do nemčiny preložil Meinhard Bünning, z nemčiny Rastislav Škoda.