Martin Mahner

Hergovich (1) vyslovuje v závere výčitku, na ktorú sme zvyknutí od teológov: Že materializmus znemožňuje odôvodnenie etiky a berie ľuďom slobodnú vôľu, pretože vychádza z deterministických mozgových procesov.

Je pravda, že materialisti tvrdia, že hodnoty osebe neexistujú, že existujú len hodnotiace organizmy, ktorých hodnotenia sa viažu na potreby, priania alebo záujmy. Prečo by však potom mala byť etika neodôvodniteľná? Prečo by sa nemali osoby, schopné dohody, zhodnúť na určitom kánone hodnôt? Veď pri dodržaní určitých pravidiel budú na tom nakoniec všetci lepšie. Taká etika bude naozaj autonómna; nebude sa zakladať na príkazoch diktovaných z nejakého vyššieho miesta, ani na idealistickom mravnom zákone, ktorý sa nezmeniteľne vznáša nad vecami.

Že idealisticky odôvodnený morálny systém nie je nijako príťažlivejší, to dokazuje prípad chýrnej Kantovej morálnej náuky. Kantov pokus založiť etiku na zákonoch čistého rozumu bol v podstate snahou uzákoniť prepiato cudné pruské zvyky svojej doby odvolaním sa na rozum. Napríklad k téme Sex a manželstvo sa dočítame: „Keď sa muž a žena chcú podľa svojich sexuálnych vlastností navzájom vyžívať, musia sa nevyhnutne zobrať; má sa to udiať podľa právnych zákonov čistého rozumu (Kant 1797, Eherecht / Manželské právo §24). A masturbácia je podľa Kanta sebaprznenie, „porušenie povinnosti voči sebe samému“, nanajvýš sa protiviace mravnosti, skoro horšie ako samovražda (Kant 1797, Tugendlehre / Náuka o cnosti, §7). Treba si uvedomiť, že to všetko sa zahaľuje do plášťa nezvratných rozumových dôkazov! Človek zacíti priam uľahčenie, keď rozum naturalistu príde k iným (životu priateľskejším) názorom v ohľade morálky. Ak však potom máme dvoch protirečiacich si „rozumbradov“, ktorý je lepší, alebo má pravdu? Dá sa to potom rozumom rozhodnúť? Ak aj ten rozumový dôkaz podlieha možnosti omylu, zosype sa Kantova stavba s jej údajne istými, bezpečnými a potrebnými, všeobecne platnými aprioritami.

Dávno predtým ako neurobiológovia spochybnili myšlienku slobodnej vôle, odmietli ju idealistickí „filozofi rozumu“. Kantovec Schopenhauer už v roku 1839 napísal cenou odmenenú vedeckú úvahu o slobodnej vôli, v ktorej ju odmietol. Jeho argumentáciu by som zhrnul takto: „Kým pri slobode konania konáme na základe svojej vôle, a to robí naše konanie slobodným, vychádza myšlienka slobodnej vôle z toho, že aj naše chcenie je slobodné, že naša vôľa je slobodná. Tým sa myslí, že aj za úplne identických vnútorných aj vonkajších podmienok by sme mali slobodu môcť chcieť konať rozlične, dokonca protichodne. Inými slovami: V zmysle pojmu slobodnej vôle môžeme chcieť rozhodovať nielen o svojom konaní, ale aj o tom, čo budeme chcieť. Táto predstava predpokladá, že sa budeme môcť pozdvihnúť nad svoju vlastnú osobu, resp. našu individuálnu prirodzenosť a mimo tejto – to je mimo nás samých! – budeme schopní uskutočniť nezávislý akt vôle“ (Bunge, Mahner 2004, s.162). Myšlienka chcenia, nezávislého od osobnosti – moje chcenie, ktoré je však odo mňa nezávislé – je absurdná. Pritom nezáleží na tom, či je „ja“ identické s nejakými mozgovými pochodmi, alebo či je to duchovná substancia, poletujúca nad mozgom. Ak sa táto kontrakauzálna sloboda vôle ukazuje iluzórnou, ostáva možnou sloboda konania (Bunge, Mahner 2004; Pauen 2004). Nech je to akokoľvek, platí, že z popretia slobodnej vôle nemožno viniť naturalistov, ak už aj jej predstava je absurdná, ako to dokázal Schopenhauer.

(1) Hergovich, A. (2007): Zweifel am skeptischen Dogma der Nicht-Existenz des Übersinnlichen (Pochybosti o skeptickej dogme neexistencie niečoho nadzmyslového). Skeptiker 20, č. 3/4, s.115-120.

Dr. Martin Mahner je riaditeľ Centra pre vedu a kritické myslenie nemeckej Spoločnosti pre vedecké vyšetrovanie paravied v Rossdorfe. Jeho špeciálne oblasti sú biofilozofia a teória vedy.

Prameň: Martin Mahner: „Der Naturalismus ist die bessere Metaphysik (Naturalizmus je lepšia metafyzika – odpoveď na kritiku naturalizmu A.. Hergovicha). Skeptiker 20, č. 3/4, s.122, 2007. Časopis je k dispozícii v redakcii.

Preložil Rastislav Škoda