Rastislav Škoda

Odpoveď na túto otázku je jasná a krátka: nič. Ak konzervatívne kruhy tvrdia, že ich odmietanie „nových foriem ľudskej reprodukcie“ sa zakladá na kresťanskom posolstve, môže sa to vzťahovať na postoje Vatikánu v posledných dvoch storočiach, ale nie na Bibliu.

O potrate sa hovorí v biblii len raz

Protivníci všetkých antropotechník od umelého prerušenia tehotenstva až po terapeutické či reprodukčné klonovanie sa často odvolávajú na kresťanskú tradíciu a Ježiša Krista, ale v biblii sa o potrate hovorí len raz, no nikde sa nezakazuje, a to ani v Starom ani v Novom zákone. V Starom zákone sú roztrúsené citácie početných zlých činov aj s návodom, ako ich treba trestať, no o potrate v tomto zmysle sa tam nenájde ani slovo. To je tým prekvapujúcejšie, že v časoch biblie bol už potrat samozrejme známy, keďže sa uvádza napr. v zákonodarstve susedných národov.

Asýrsky zákon z roku okolo 1500 p.n.l. hovorí, že „ženu, ktorá nechá vypadnúť, čo nosí jej lono, treba súdiť, odsúdiť a napichnúť na kôl, ale neslobodno ju pochovať“. Teológ J. Swomley to vysvetľuje tým, že u Židov hrala žena v spoločnosti dôležitejšiu úlohu ako u ich susedov. Bola rovnako ako muž stvorená na obraz Boží: „Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa“. (Gn 1,28-30). U Židov a dlhý čas aj u kresťanov sa tehotenstvo a potrat považovali za súkromný, osobný a náboženský problém, ktorý nepodliehal civilnej regulácii; je pravdepodobné, že preto sa o nich v Biblii nehovorí. Ani Pavol, ten veľký apoštol príkazov, ako majú žiť kresťania uprostred pohanov, ani raz nespomenul potrat. Prikazoval, zostavoval súpisy zlých a zakázaných činov, ale potrat medzi nimi nie je. Zrejme ho považoval za problém, ktorý sa rieši na základe viery, milosti a slobodnej vôle v znamení výzvy na svätosť: „A preto moji milovaní, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.“ (Flp 2,12).

Nezabiješ

V súvislosti s klonovaním a vôbec s prácou s ľudskými embryami citujú tí, čo by to všetko najradšej zakázali, najčastejšie piate prikázanie Starého zákona: Nezabiješ! (Ex 20,13). V prvom rade treba povedať, že tento zákaz nemá ani v Biblii absolútnu hodnotu. V Starom zákone sú viaceré pasáže, kde prísne trestajúci Boh zabitie, zabíjanie a vraždy priam prikazuje, a to niekedy pre bezvýznamné priestupky:

• „Kto zlorečí svojmu otcovi alebo svojej matke, musí zomrieť.“ (Ex 21,17).
• Smrťou sa trestá ten, čo vykonáva kňazskú službu bez povolenia („Kto sa však – nepovolaný – priblíži (k stánku), musí zomrieť“, Nm 3,10), aj ten, čo sa rúha („Kto bude zlorečiť Pánovmu menu, musí zomrieť: všetok ľud ho bez milosrdenstva ukameňuje; tak cudzinec ako domorodec bude usmrtený, keď bude kliať.“ Lv 24,16).
• Boh prijíma ľudské obete (Gn 22,2).
• Boh prikazuje zabiť „bratov, priateľov i príbuzných“, ktorí sa klaňali zlatému teľaťu (Gn 32,27).
• Boh prikázal zabiť nielen mužov, ale aj ženy a deti Madiánčanov, nepriateľov židovského národa (Nm 31).

Plod nie je ľudská osoba

Okrem skutočnosti, že v biblii sa nezakazuje potrat, niet tam ani zmienky o tom, že by sa vnútromaternicový vývoj plodu rovnal životu muža alebo ženy a samozrejme tam nemôže byť reč o počatí v modernom biologickom význame tohto slova. Plodu sa nikde v biblii nepripisuje štatút ľudskej osoby a preto sa nedá tvrdiť, že by sa 5. prikázanie bolo kedy v minulosti týkalo potratu. Skôr opak je pravda.

Je pochopiteľné, že o osobnosti človeka v biologickom zmysle mala biblia dosť určitú predstavu, ako o tom svedčia nasledujúce texty. Po prvé, pojem ľudskej osoby sa nezačína vysvetlením počatia, ale stvorením Adama a Evy ako muža a ženy a viaže sa na dýchanie, resp. na existenciu ducha alebo duše: Večný Boh

„utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2,7).

 Aj na iných miestach vystupuje do popredia význam ducha:

 „Vtom vstúpil do nich duch a ožili.“ (Ez 37,10). – „Duch oživuje, telo nič neosoží.“ (Jn 6,63). – „Ale nie je prv duchovné, lež živočíšne, až potom duchovné.“ (1 Kor 15,46).

Ľudské „semeno“ nemá ešte ducha, nie je osobou, majúcou dušu.

Po druhé, biblický text rozlišuje ľudské osoby od zvierat. Podľa Genezis stvoril Boh najprv zvieratá: „Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu“ (1,24) a potom človeka: „Na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril“ (1,26-28). Pod obrazom sa nemyslí fyzická podobnosť, ale podobnosť moci a schopností, ktoré sú napr. duchovné, osobné, morálne a intelektuálne. Zo všetkých božích stvorení len ľudia môžu mať k stvoriteľovi vzťah poslušnosti alebo rebélie, vedia rozmýšľať o minulosti a predstaviť si budúcnosť či nadprirodzeno.

Po tretie, biblický text priznáva človeku schopnosť morálne sa rozhodovať: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobo i zlo.“ (Gn 3,22). Ľudia sú slobodne morálne konajúce osoby. Nie že by pri narodení dostali dar dokonalého rozlíšenia dobra a zla; musia rozhodovať podľa toho, ako rozumejú božej vôli.

Biblický portrét osoby človeka teda predstavuje komplexnú mnohostrannú bytosť so schopnosťami podobnými božím a s morálnou zodpovednosťou pri rozhodovaní, čo robiť, resp. čo je dobré a čo zlé. Plod má ťažko tieto charakteristiky. Nanajvýš začína budovať ich biologické základy, ale to nie je skôr ako v druhej polovici tehotenstva.

Pri úvahe o umelom prerušení tehotenstva robí žena rozhodovanie podobné božiemu. Uvažuje, čo je dobré pre ňu, pre plod a pre budúcnosť ľudstva. Vie, že Boh žičí zdravie a silu jej, šťastie tomu, koho môže priviesť na svet a budúcnosť ľudskej rase. Podobný záver možno vysloviť pri všetkých sporných otázkach jednotlivých antropotechník.

Ľudský plod nie je od počatia ľudskou osobou

Hoci náboženský pojem „Božieho obrazu“ nemá biologické vyjadrenie, našli sa vo Vatikáne teológovia a v USA veriaci biológovia, ktorí tento „obraz“ identifikovali – s ľudským genotypom! A ustanovili:

„Ľudský plod treba považovať za ľudskú osobu od okamihu počatia, t.j. splynutia spermie s vajíčkom. Nie sú potrebné nijaké iné neskoršie faktory, pretože všetko, čo robí dospelého človeka, je už tam – celý genetický kód.“ (Schaeffer a Koop).

Sú však logické, morálne a biblicko-teologické argumenty, že tomu tak nie je.

• Logicky sa nedá popierať, že od oplodnenia prebieha kontinuálny vývoj až do dospelosti (a ďalej), ale to neznamená, že každý stupeň tohto vývoja má tú istú hodnotu alebo predstavuje tú istú jednotku. Dobrým príkladom môže byť oplodnené slepačie vajce. Pri vyhovujúcich podmienkach inkubácie sa z neho stane kuriatko a kurča. A nikto z nás nie je na pochybnostiach, čo je, keď má ráno vajce na mäkko a na obed pečené stehno; vajce – aj keď je oplodnené – ostáva vajcom a nie je kurča.
• Genetická definícia osobnosti pletie dohromady budúce možnosti so súčasným stavom. Potencialita (možnosť) je iste dôležitá vlastnosť, ale nemá tú hodnotu ako existujúci stav. „Embryo nie je osoba, ale má možnosť, resp. pravdepodobnosť, že sa stane osobou za pár mesiacov alebo niekoľko rokov. Možnosti sú dôležité, ale kto im dáva tú istú hodnotu ako aktualite, znemožňuje porovnávajúci úsudok“, hovorí Ch. Hartshorne. Podobne uzatvára aj J. Stott, že rozhodnúť sa pre umelé prerušenie tehotenstva z dôvodov zdravia matky je „voľba medzi aktuálnou a potenciálnou ľudskou bytosťou“.
• Klamnosť genetickej definície osobnosti na podklade genetického kódu osobitne vynikne, keď tento argument dovedieme ad absurdum. Každá telesná bunka každého človeka obsahuje jeho DNA, t.j. genetický kód. Aspoň teoreticky sa dá človek klonovať či duplikovať. Ak niekto genetickým kódom definuje osobu, mal by za ľudskú bytosť považovať každú telesnú bunku, lebo každá má potencialitu klonovaním sa stať novou osobou. Pomyslime však aj na dôsledky takejto definície pre chirurgiu alebo vyrezanie rakovinového novotvaru!

Fatálna slabina argumentu ľudská osoba = oplodnené vajíčko je jeho radikálny redukcionizmus. Táto jednoduchá rovnica mení úžasne komplikovanú jednotku na nezjednodušiteľné minimum. Oplodnené vajíčko (zygota) je v prvých dvoch týždňoch podľa, napríklad, britských odborníkov iba skupina či zhluk buniek, ale nijako to nie je komplex dosť vyvinutý na to, aby sa dal kvalifikovať ako „osoba“, resp. aby si zaslúžil rešpekt ako človek alebo zviera. Osoba či ľudská bytosť má schopnosť rozumného rozumového výberu, odôvodnenej odpovede, sociálnej skúsenosti, morálneho vnímania a sebauvedomenia. Aj osoba aj zygota sú „živé“ a „ľudské“; prináležia k rodu homo sapiens. Ale zygota alebo blastocyt nemajú ešte všetky vlastnosti, ktoré charakterizujú osobu. Je potrebný komplikovaný vývoj a dlhý rast, kým sa získajú všetky atribúty „osoby“. Konzervatívny britský poslanec a biológ D. Wilshire to vyjadril slovami „Embryo nie je humanum s dušou“ a preto je ľudská spoločnosť „morálne oprávnená“ neposkytovať oplodnenému vajíčku rovnakú ochranu ako vyvinutému plodu. To je línia britského zákona z roku 1990, ktorý povolil výskum embryí.

Námietka, že britskí výskumníci môžu robiť, čo chcú, neobstojí. Anglicko nielen vydalo prvý zákon, povoľujúci výskum embryí, ale ustanovilo aj prvé špeciálne etické komisie pre kontrolu tohto výskumu, napr. Warnockovu, v ktorej sedia pri okrúhlom stole okrem expertov aj zainteresovaní laici. Okrem toho tam existuje Úrad pre ľudskú fertilizáciu a embryológiu, prvý na svete, ktorý dozerá na všetky aspekty reprodukčnej medicíny. Podľa premiéra Blaira je dôležité „zistiť, čo veda dokáže prv, než sa jej uložia hranice“. Zákon z roku 1990 už pripustil výskum embryí v piatich prípadoch: pri výskume reprodukcie a antikoncepcie, za účelom prevencie potratov, pri výskume chromozómových anomálií a pri vrodených chorobách. Pre využitie kmeňových buniek na tkanivové kultúry, napr. pre boj s Parkinsonovou chorobou, sa pridala šiesta kategória.

Ľudská osoba má v západnej morálke absolútnu hodnotu, ale ľudský plod ju nemá. Aj ten má svoju morálnu hodnotu, no táto sa nerovná hodnote aktuálnej osoby, najmä nie tehotnej ženy.

Biblia a ľudský plod

Tento rozdiel vyplýva aj z jedinej pasáže v Biblii, ktorá súvisí s potratom:

„Ak sa mužovia medzi sebou bijú a pri tom udrú tehotnú ženu tak, že jej odíde plod, ale nenastane nešťastie (žena nezomrie), tak ten zaplatí toľko, koľko od neho bude žiadať manžel ženy – a dá to podľa rozhodnutia sudcov. Ale ak nastane nešťastie (a žena zomrie), tak dáš život za život, oko za oko.“ (Ex 21,22-24).

Strata plodu je pre manžela materiálnou škodou a nahradzuje sa peniazmi. Zabitie človeka z neopatrnosti sa „odčinilo“ (= trestalo, odplatilo) podľa lex talionus (zákonu odplaty) trestom smrti.

Táto historka má pre diskusiu o potrate len obmedzenú hodnotu, lebo hovorí o náhodnom, nie úmyselnom prerušení tehotnosti. Rozdiel medzi ochranou priznanou žene a jej plodu biblickým zákonom je však zásadný: žena má postavenie plnoprávnej osoby, kým plod má relatívne nižšie postavenie ako žena. Táto pasáž Biblie teda iste nepodporuje argument rovnocennosti náboženskej a morálnej hodnoty tehotnej ženy a plodu.

Samozrejme sa našiel vykladač biblie, ktorý citovanú pasáž o potrate vysvetľuje inakšie: Cottrell hovorí, že výraz „ak nenastane nešťastie“ treba chápať tak, že sa jednak nestane nič žene, jednak sa, asi predčasne, narodí zdravé dieťa; a výraz „ak nastane nešťastie“ značí, že sa niečo stane žene (matke) alebo plodu (dieťaťu): vtedy platí lex talionus. Táto interpretácia je krajne pochybná z viacerých dôvodov. Po prvé, Cottrell s ňou stojí medzi vedeckými prekladateľmi a vykladačmi Biblie prakticky úplne osamotene. Novosť a nepochopiteľnosť tejto interpretácie je diktovaná jej akútnou potrebou, nie zmyslom textu. Po druhé, aj talmud vidí vo verši 22 potrat a kladie ho na roveň straty majetku pre otca. Čo aj tradícia nedokazuje pravdu, môže byť nápomocná pri chápaní ťažkých textov. Po tretie, Cottrell vysiluje z tohto výkladu neuveriteľný záver: „Boh považuje nenarodené dieťa za celého človeka“. No z uvedenej pasáže sa nedá robiť teológia, nedá sa konštatovať štatút osoby. Ako najviac sa dá povedať, že autor rozlíšil medzi hodnotou ženy a plodu v prospech ženy.

A okrem toho sú aj iní fundamentalistickí vedci, ktorí s Cottrellom nesúhlasia. Waltke poznamenáva, že Levitikus (24,17) síce určuje: „Kto zabije akéhokoľvek človeka, musí zomrieť“, ale že to sa zrejme nevzťahuje v Exodus (verš 22) na zabitie plodu, pretože plod podľa Starého zákona ešte nemá dušu. Aj Criswell súhlasí s Waltkom, považujúc za kritériá ľudskej osoby podľa Genezis (2,7) „narodenie a dýchanie“ a uzatvárajúc, že verš 22 má zrejme za cieľ chrániť pred poranením tehotnú ženu a poukázať na rozdielne postavenie ženy a plodu pred zákonom.

Boh stvoriteľ

Prívrženci zákazu potratu sa často odvolávajú na biblické verše, v ktorých sa boh spomína v kontexte so životom pred narodením a vyhlasujú, že to sú prípady, keď Písmo potvrdzuje, že plod je osoba. Usilovní protipotratoví evanjelisti sú hrdí, že takých miest našli až 100. Bližší pohľad na tie, čo sa často citujú, nám ukáže problematickosť týchto tvrdení.

Prvý je žalm 139: „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky… Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikol v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme.“ (Ž 139,13-15 ). Istí experti z týchto riadkov vyčítali, že plod je osoba, že boh zapríčinil tehotenstvo a v jeho priebehu sledoval vývoj plodu. Proti tomu sa dá veľa namietať.
V prvom rade žalmista neopisoval potrat, ale zmienil sa o plode. Mal teda básnickú slobodu používať metafory a nemusel byť presný čo do momentu tehotenstva, kedy sa plod považuje za osobu. Krátku poetickú pasáž nemožno vydávať za technickú a systematickú charakteristiku osobnosti! Židia nemali vo zvyku myslieť v abstraktných pojmoch a nezaoberali sa vývojovými štádiami tehotenstva.

Keby sa tento verš mal brať doslovne, vznikla by ťažkosť s vysvetlením výrazu „v hlbinách zeme“ a ako sa odtiaľ plod dostal do lona matky. V Platónovej Republike (III,4) sa spomína fenický mýtus, že ľudia sa tvoria a rastú v lone zeme, čo je zaujímavá paralela k žalmistovej predstave. Ťažšie by bolo hľadať súvislosť s aristotelovskou predstavou, že kompletným základom budúceho tvora je sperma, ktorému zaisťuje vyhovujúcu inkubáciu (vysedenie) ako schránka – nič viac nie je – matka.

Žalm 139 je poetická oslava božej lásky k človeku a vyjadrenie priznania, že náš vznik je predmetom mystéria, čo je základná idea židovsko-kresťanskej doktríny o Bohu ako stvoriteľovi všetkého, čo je. Je to inými slovami to isté, čo hovorí anglická verzia žalmu 100,3: „Je to Boh, kto nás stvoril, a nie my sami“. (Slovenské znenie tohto verša nachádzam v biblii SSV celkom iné: „Vedzte, že náš Pán je Boh; on je náš stvoriteľ a jemu patríme“.)

Druhá často citovaná pasáž Biblie je jeden z prvých veršov Jeremiášovho proroctva, týkajúci sa samotného proroka: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ (Jer 1,5). Shoemaker a jemu podobní z týchto riadkov uzatvárajú, že všetky nenarodené plody treba považovať za osoby. O niečom takom v celej pasáži „Povolanie (Jeremiáša) za proroka“ nie je reč. Tieto riadky sú vyslovene osobné a špecificky opisujú všemohúceho a vševediaceho boha ako tvorcu okrem všetkých iných aj Jeremiášovho života, ktorý Jeremiáša poznal ešte prv, než bol – dokonca pred počatím! -, ktorý poznal Jeremiášove slová prv, než sa vyriekli a udalosti prv, než sa stali. Z toho sa predsa nedá odvodiť nijaké morálne pravidlo týkajúce sa štatútu embrya, všetkých embryí a potom potratu a vôbec bioetiky! Tvrdenia Shoemakerovcov, že Boh je pôvodcom každej tehotnosti, sú síce teoreticky možné a majú mnohých prívržencov, no nemožno ich odvodzovať z tohto textu, čo aj v ňom stojí, že niet počatia v biologickom zmysle slova.

Podobné problémy sú aj s interpretáciou Lukášových veršov 1,41-42, opisujúcich návštevu Márie u Alžbety:

„Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý.“

Obidve ženy boli tehotné: Alžbeta šesť mesiacov a jej syn mal byť Ján Krstiteľ, predchodca Mesiáša; Máriu navštívil anjel Gabriel asi pred týždňom. Aj v „zachvení dieťaťa“ vidia niektorí teológovia argument pre falošnú generalizáciu, že každý plod je človek. Možno by bolo prípustné povedať, že „chvenie“ alebo pohyblivosť plodu okolo šiesteho mesiaca tehotenstva môžu znamenať štádium, v ktorom sa dá plod považovať za osobu, ale ani to nevyplýva z tohto textu ani len približne.

Je zaujímavé, že cirkev neslávi veľmi deň, keď anjel oznámil Márii, že otehotnie, ale deň, keď sa jej narodil syn Ježiš. „Vianocami voláme noc, keď sa narodil Ježiš Kristus, keď sa stal človekom.“ (Kurt Koch, bazilejský biskup v Der Bund, 24.12.96). Človekom sa ľudská bytosť stáva pri narodení.

Väčšina súčasných zákonodarstiev, ktoré pripúšťajú umelé prerušenie tehotenstva, ho pripúšťajú pri ochorení plodu počas celého tehotenstva; nechránia plod ako osobu.

*  *  *

Pramene: Le libre penseur, č. 108, 2001 a Internet.