Te Deum (skrátene) alebo úplnom znení Te Deum laudamus, v preklade Teba bože chválime, je začiatkom latinského chválospevu, ktorý dal názov celej skladbe. Chválospev zložil podľa najuznávanejšej verzie biskup Ambrózius Milánsky. V katolíckej liturgii má spev Te Deum miesto v liturgii hodín, na mieste modlitby s čítaním v nedele a sviatky. Veľmi často sa používa aj ako slávnostný hymnus vďakyvzdania. Te Deum nesie aj bohoslužba tvorená čítaním úryvkov z Biblie, spievaní hymnu Te Deum laudamus a vzdávaním vďaky. Na Slovensku sa takáto bohoslužba slúži ako súčasť programu uvedenia do funkcie nového prezidenta či prezidentky.

História učiteľka života

Prví prezidenti Československej republiky – Tomáš Garrigue Masaryk a Edvar Beneš – sa vedome vyhýbali okázalosti a pompéznosti cirkevných monarchistických obradov, ktoré boli v pamäti z čias Rakúsko-Uhorska. Naopak presadzovali čo najstriedmejšie inauguračné obrady, bez cirkevných obradov. V prípade Masaryka bol celý program dokonca úplne bez alkoholu.

Keď v júni 1948 Národné zhromaždenie zvolilo predsedu Komunistickej strany Československa Klementa Gottwalda za nového prezidenta republiky, ten osobne, napriek tomu že nikdy nechodil do kostola a v boha neveril, prejavil veľký záujem o konanie ďakovnej bohoslužby Te Deum v rámci jeho inaugurácie. Chcel tým ukázať, nielen to, že je prezidentom všetkých občanov, ale súčasne chcel takto upokojiť rozjatrenú konfliktnú situáciu v krajine po februárovom prevzatí moci v republike. Nasledovali rozhovory s predstaviteľmi katolíckej cirkvi a po vzájomnej dohode sa nakoniec 14. júna 1948 v katedrále sv. Víta na Pražskom hrade uskutočnilo slávnostné Te Deum, ktoré odslúžil osobne 33. pražský arcibiskup a primas český Josef Jaroslav Beran. Zmier nevydržal dlho, lebo už o šesť dní, 20. júna, nechal arcibiskup Beran prečítať v kostoloch posolstvo kňazom, že celebrovanie slávnostnej omše neznamená vyjadrenie politického súhlasu s komunistickým režimom. A režim na to odpovedal…

Arcibiskup Josef Beran víta novozvoleného prezidenta Československej republiky Klementa Gottwalda spolu s manželkou Martou pred katedrálou sv. Víta pri ďakovnej bohoslužbe Te Deum 14. júna 1948 v Prahe. Fotografia: archív autora.

Po tejto skúsenosti už Te Deum nebolo súčasťou nasledujúcich inaugurácií prezidentov. Te Deum vrátil do programu inaugurácie až Václav Havel pri svojom prvom nástupe do funkcie prezidenta Československej republiky, údajne ako prejav historickej kontinuity?!. Te Deum mal v svojom programe inaugurácie aj súčasný český prezident Petr Pavel…

Ako je to na Slovensku?

Na Slovensku zaradil ďakovnú bohoslužbu Te Deum do programu svojej inaugurácie prvý priamo občanmi zvolený prezident, bývalý komunista, Rudolf Schuster. Dňom nástupu nového prezidenta do funkcie je už tradične 15. jún. A nerozhoduje, na aký deň v týždni tento deň pripadne. Či už je to pondelok (druhá inaugurácia I. Gašparoviča), utorok (R. Schuster a prvá inštalácia I. Gašparoviča), sobota (Z. Čaputová a P. Pellegrini) alebo nedeľa (A. Kiska). A napriek tomu, že inaugurácia nie je oficiálnym sviatkom a nedeľa bola len raz, vždy sa slúžila ďakovná bohoslužba Te Deum.

Vzhľadom na ústavne určený a jednoznačne deklarovaný svetonázorovo a nábožensky neutrálny charakter Slovenskej republiky (článok 1.1. Ústavy) je zaradenie ďakovnej bohoslužby Te Deum do programu inaugurácie prezidenta značne problematické. Osobitne, ak sa Te Deum vykoná spôsobom, ako to bolo minulú sobotu počas inaugurácie P. Pellegriniho.

Sobotňajšia bohoslužba Te Deum sa uskutočnila v Dóme sv. Martina, kde sa korunovali králi a cisári. Bohoslužba nemala ekumenický charakter, ale bola uskutočnená ako klasická katolícka omša. Údajne, podľa vyjadrenia katolíckeho právnika a kňaza Tibora Hajdu, na základe osobného želania Petra Pelegriniho.

Ešte viac prekvapilo, že okrem arcibiskupov (rímskokatolíckeho) Stanislava Zvolenského a (gréckokatolíckeho) Jonáša Maxima spolu s nimi celebroval omšu aj vatikánsky nuncius (veľvyslanec) na Slovensku Nicola Girasoli. Ostatní veľvyslanci akreditovaných krajín sedeli medzi účastníkmi omše v laviciach. Nuncius Girasoli samozrejme „vy(zne)užil“ svoje miesto pri oltári, v centre omše, aj na prečítanie a odovzdanie pozdravu pápeža Františka novozvolenému prezidentovi, ktorému mu udelil, a spolu s ním aj „milovanému slovenskému národu, hojnosť božieho požehnania a pokoj.“

Skoro až úplne na záver dostali slovo evanjelický generálny biskup Ivan Eľko ako predseda Ekumenickej rady Slovenskej republiky a podpredseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR Pavol Breiner. Prečo len títo dvaja to nikto nevysvetlil. Ostatní predstavitelia cirkví a náboženských spoločností buď len sedeli v laviciach, alebo neboli vôbec prítomní. Kto z nich tam vlastne bol, to nikto ani netuší.

O čom je takto poňaté Te Deum vysvetlil v rozhovore pre TA3 gréckokatolícky kňaz Cyril Jančišin: „Ústava sa neviaže na náboženstvo, no predsa len sa štát pri veľkých ceremóniách aj tak spája s cirkvou. Cirkev a štát sú samostatní partneri, podpísali Základnú zmluvu medzi Slovenskou Republikou a Svätou stolicou ako suverénne subjekty medzinárodného práva. Štát a cirkev si vzájomne deklarujú spoluprácu, máme tých istých občanov, aj veriacich, aj neveriacich.“

Ešte osobitejšie to zdôvodnil už spomínaný cirkevný právnik Tibor Hajdu: „Je správne povedať, že táto bohoslužba, ktorá sa deje počas inaugurácie pána prezidenta, nie je znak naviazania sa na nejaké náboženstvo alebo ideológiu, ale práve naopak, je to krásne podčiarknutie demokracie, o ktorom nota bene hovorí prvý článok ústavy Slovenskej republiky. Pretože nám to hovorí, že prezident Slovenskej republiky môže slobodne vstúpiť do chrámu a modliť sa podľa svojho presvedčenia. Čiže, ide o krásne vyjadrenie… demokratického systému v krajine.“

Ako by to mohlo (malo) byť

Ak by sa mala inauguráciu mala doplniť nejakým obradom, mal by to byť minimálne skutočný ekumenický obrad, ktorý by vznikol v spolupráci všetkých kresťanských cirkví. Ale úplne najlepšie by to bolo, kedy to bol medzináboženský obrad, medzikultúrny dialóg, aj za účasti svetských humanistov, agnostikov, ateistov, etikov, sekularistov či skeptikov, ktorí by mohli rovnako prezentovať svoje názor a hodnoty. Veď už aj oficiálne podľa sčítania obyvateľov z roku 2022 tvoria ¼ obyvateľov Slovenska.

Nový prezident Peter Pellegrini deklaroval vôľu byť prezidentom všetkých občanov, vôľu spájať obyvateľov našej krajiny. Takto poňatá forma spoločného obradu by bola krásnou ukážkou toho, ako by mohlo vyzerať spájanie občanov v praxi. Je na škodu veci favorizovať len jednu časť slovenskej verejnosti v tak symbolicky dôležitej udalosti.

Okrem toho, obrad by nemal byť obradom len pre pár vyvolených, pre niekoľko vysokých cirkevných a náboženských predstaviteľov, pre zástupcov diplomatického zboru na Slovensku. Táto forma pôsobí ako cirkevné a náboženské papaláštvo, ktoré do modernej spoločnosti už dávno nepatrí. Škodí to nielen samotnému prezidentovi, ale aj samotnej katolíckej cirkvi, ktorú to podporuje v úsilí hrať sa na dominantnú národnú a štátnu cirkev so špeciálnym zaobchádzaním od politických elít.

Aj o tom bolo sobotňajšie Te Deum…