Anonym

Už 130 rokov usporadúvajú francúzski antiklerikáli tzv. „ bankety piatku zvaného Veľký“ – kde sa nabrala tá tradícia? Ak to chceme pochopiť, musíme sa zamyslieť nad klerikalizmom.

Veriaci majú povinnosť dodržiavať najrozličnejšie zákazy. Ale prečo by mali mať cirkví moc uvaľovať svoje zákazy na celú spoločnosť? Akým právom by mali môcť rozhodovať o správaní každého občana štátu? Tam ide o klerikalizmus. V otázke morálky: o konkubináte, o rozvode, o homosexualite, o antikoncepcii, o potrate – všade tam je moc duchovenstva rovnako neprijateľná ako v úradoch, ústavoch či v školách. Na potvrdenie tejto mocnej myšlienky začali laici organizovať hostiny, pri ktorých sa vedome porušovali náboženské zákazy.

Iniciatíva nevznikla, ako by sa dalo predpokladať, v prostredí ateistov či francúzskych laikov a títo na ňu nemajú ani monopol. Myšlienka sa zrodila medzi intelektuálmi v polovici 19. storočia a bol to slávny literárny kritik Charles Sainte-Beuve, ktorý pozval svojich priateľov na Veľký piatok 10. apríla 1868 na „mastnú“ večeru (so zakázanými jedlami, predovšetkým mäsom).

Zúčastnili sa jej: Ernest Renan (napísal Život Krista a bol redaktor časopisu Sloboda myslieť), Gustave Flaubert (Pani Bovaryová, Bouvard a Pécuchet), Hippolyte Taine (Začiatky súčasného Francúzska, Dejiny anglickej literatúry), Edmond About (Muž s poraneným uchom) a iní. Bol tam výkvet racionalistickej kritiky a udalosť vyvolala v konzervatívnej tlači veľký „škandál“.

Už nasledujúci rok sa myšlienky ujala organizácia Slobodná myšlienka v Paríži a v roku 1870 sa jedli klobásy aj v Lyone, Marseille, Dijone a Le Creusote. Po potlačení Parížskej komúny roku 1871, ktorej sa antiklerikáli zúčastnili veľmi intenzívne, záujem na pár rokov upadol, ale potom sa tradícia obnovila po celom Francúzsku a napr. v Paríži bolo za predsedníctva Octava Mirbeaua v r. 1889 už 650 a v r. 1890 až 1000 hostí.

Väčšinu banketov organizujú skupiny alebo organizácie voľnomyšlienkarov, ale boli aj výnimky: usporiadala ich lóža slobodomurárov, Liga pre ľudské práva, Komunistická mládež a iní.

Čo to boli a sú za bankety?

Bankety piatku zvaného Veľký sa vyznačujú svojím antiklerikalizmom. Dá sa povedať, že antiklerikalizmus je ich raison d‘?tre (zmysel existencie). Neraz sa im vytýka ostrá verejná a gurmánska kritika jedného náboženského javu . V prvom rade sa označuje za veľmi útočný dátum konania (piatok pred Veľkou nocou), na druhom mieste je vraj vulgárny štýl (paródia a satira). Zamyslime sa však nad základnou myšlienkou týchto kritických pochúťok a ich históriou. Samozrejme by bolo smiešne obmedziť štúdium nejakého náboženstva na to, čo zakazuje. No všeobecný zákaz sexuality kresťanstvom ako aj existencia oficiálnych zoznamov zákazov v judaizme (je ich 365) a v islame (je ich 70) legitimizujú úvahy o týchto problémoch. Sú aj politicky nevyhnutné.

Pre kresťanov má veľkonočné obdobie ako vrchol liturgického roka prvoradú dôležitosť. Obdobie troch mesiacov od popolcovej stredy po Turíce je venované dogmám utrpenia, zdanlivej smrti a zmŕtvychvstania Krista s osobitnými oslavami každú nedeľu. Viera v tieto dogmy je charakteristikou kresťana. Ich osobné precítenie a s tým spojené obrady sú z laického hľadiska legitímne a rešpektujeme ich; sú to znaky slobody svedomia každého občana.

Dátum pohyblivého sviatku Veľkej noci sa určuje na prvú nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca (po rovnodennosti 21. marca). Veľký pôst je obdobie 40 dní do Veľkej noci (nedele sa nepočítajú). Dnes sa pôst dodržiava len málo, ale ešte za môjho detstva sa svojimi zákazmi podobal moslimskému ramadánu. Jedlo sa málo, vynechávali sa obedy, úplne bolo zakázané mäso (okrem rybacieho); vtedy som nevedel, že sa v tomto období prikazovala sexuálna abstinencia. V tejto súvislosti však môžu laici protestovať: Počas storočí boli v tomto období zakázané hry, divadlá, tanec, ba dokonca aj smiech, nielen katolíkom, ale celej spoločnosti! Bol to čas prikázaného všeobecného kolektívneho smútku – ostatne, napodiv, pred predpokladanou smrťou Krista, nie po nej.

Dá sa ľahko pochopiť, že takéto nanucované pokánie vyvolávalo ľudový nesúhlas a odpor, čo našlo svoj prejav vo fašiangovom karnevale. V podstate je karneval dedičom gréckych osláv boha Dionýza (resp. rímskych osláv boha Bakcha – odtiaľ bujaré bakchanálie) a ako taký je prejavom radosti zo života v protiklade k hrôzostrašným obyčajam kresťanského Veľkého piatku. Cirkvi bol vždy proti vôli a neprestala ho odsudzovať ako pozostatok pohanstva a „dielo Satana“.

Dávny zápas

Kto si dnes spomenie na urputné boje, ktoré boli potrebné, aby sa mnohé z tých zákazov postupne zrušili?

Usporadúvanie našich banketov v rozhodujúci deň Veľkého piatku je jedným z prejavov tohto zápasu. Pri stretnutí intelektov a tým viac v nejakom spore je potrebná aj irónia, satira až karikatúra. Slobodu prejavu neslobodno obmedzovať údajnou „blasfémiou“ (rúhanie, zosmiešňovanie, verejné urážanie). A predsa sa to deje! V desiatich európskych štátoch zákon zakazuje rúhanie.

Vie sa, že elementárne právo na civilný pohreb sa získalo v jednotlivých kresťanských krajinách až po desiatky rokov trvajúcich úsiliach? Že obyčaj kremácie, bežný v európskej grécko-latinskej antike a v mnohých oblastiach sveta, bol u nás prísne zakázaný cez celý stredovek a vlastne až do nedávna? Vo Francúzsku sa v tomto smere urobilo niekoľko pokusov za veľkej revolúcie, ale schvaľujúci zákon vyšiel až roku 1886.

Hoci vždy sa vyskytovali libertíni a libertínky, chýrne sexuálne oslobodenie je celkom čerstvého dáta. A jeho nedokonalé zakotvenie v dôsledku vývoja spoločenských mravov v zákonoch, odhlasovaných napriek odporu konzervatívcov všetkých druhov, ostáva krehké. V podstate ide (vo Francúzsku) o osem veľkých zákonov z rokov 1967-1985: povolenie modernej antikoncepcie, napríklad pilulkami alebo pesarom, sloboda potratu, sexuálna výchova, boj proti znásilneniu, proti sexuálnemu obťažovaniu, právo na homosexualitu …

Nie! návratu zákazov

Na základe pomalého vývoja zvykov a zákonov smerom k väčšej slobode a zodpovednosti by sa dalo predpokladať, že pokrok je istý aspoň v tejto oblasti. No skutočnosť je taká, že niektoré náboženské javy sa nám vracajú. Pod zámienkou prečinu „blasfémie“ sa útočí na slobodu prejavu (prípad spisovateľa Rushdieho, či režiséra Scorseseho). Na podnet mocných amerických protestantských fundamentalistov, ktorých puritánstvo sa v Európe neraz podceňuje, sa menia zákony o umelom prerušení tehotenstva a vedú proti nim jedovaté nechutné kampane. Tento návrat zákazov, resp. snaha postihnúť nimi celú spoločnosť, tento klerikalizmus všetkých monoteizmov, nás núti zamyslieť sa nad povahou týchto náboženstiev. Kresťanská Veľká noc je obdobou židovského Pesachu-Paschy (pripomienka vyslobodenia z Egypta a v tej súvislosti aj preletu anjela, ktorý pozabíjal všetkých egyptských prvorodencov; sedem dní sa je nekvasený chlieb).

Ak je prvou príčinou našich veľkopiatkových banketov protest proti náboženským zákazom, hneď na druhom mieste je radosť zo stretnutia a oslavovania s priateľmi. Vyslovujú sa zábavné požiadavky a položky menu musia mať žartovné názvy. Tradičná „pobožná polievka“ a „vikárova klobása“ predchádzajú „bravčovej pečeni s ajatolláhovou omáčkou“, nasleduje „rabínov šalát“ a ako dezert sa podáva „mrazený puritánsky sorbet“.

Existuje zaujímavý jav, ktorý etnológovia potvrdzujú, ale dosiaľ ho nevysvetlili: kým v Európe a Číne je bravčovina obľúbená, v monoteistických oblastiach židovstva a islamu sa od nej s hrôzou odvracajú. V kresťanstve sa toto tabu nepresadilo, a to napriek zrejmej Ježišovej nechuti voči sviniam, keďže povedal: „Nehádžte svoje perly pred svine“ (Mt 7,6) a v Geraze dovolil pluku zlých duchov, aby z postihnutého prešli do čriedy 2000 svíň, ktoré sa utopili v mori (Mk 5,11).

Pre nás znamená „bravčovina“ dobré, chutné a súčasne aj pekné mäsko – niektoré náboženstvá ho občas zakazujú. Preto preukazujeme tomuto ušľachtilému zvieraťu na našich banketoch osobitnú úctu.

Prameň: Philosottises – http://philosottises.skynetblogs.be/post/4126064/que-mangerezvous-le-vendredi-dit-saint

Preložil Rastislav Škoda