Ralf Bachmann

Veriaci by sa mali viac venovať problému božej spravodlivosti.
Ak všemohúci naozaj drží nad nami svoju ochrannú ruku, prečo opakovane dopúšťa, aby sme sa dostali do šlamastiky? Alebo žeby bol boh jednoducho nespravodlivý?

Symbolické gestá majú v globalizovanej televíznej spoločnosti veľkú ukážkovú hodnotu a pôsobia na masy. Čo robí policajtom pokorený a v putách odvádzaný demonštrant, keď vidí, že kamera sa zameriava naňho? Voľnými prstami naznačí znamenie víťazstva. Zaťatú päsť možno dokonca rytmicky dvíhať do taktu revolučných hesiel.

Bože, nechaj ma vyhrať

Tu nám však ide o iné gestá, s ktorými nás televízne kanály rady zoznamujú. Zaťahujú náboženstvo do šou-kšeftu neraz takým spôsobom, že sa kladie otázka rúhania sa bohu. Sme napr. pri športovej reportáži, čaká sa na štart, no reportérovi chýba športová akcia. Vďačne sa zameria na mladého bicyklového profesionála z Lučenca, ktorý sa práve prežehnáva, alebo na americkú prekážkárku, bozkávajúcu si krížik na retiazke. Ich gesto predsa môže znamenať len jedno:

„Bože na nebi, urob, aby som zvíťazil! Tým ťa síce privádzam do nepríjemnej konfliktovej situácie, lebo musíš nechať prehrať všetkých kresťanov okolo mňa, ale tým môžeš pomôcť vyhrať vtedy, keď ja tam nebudem.”

Je skoro bohorúhaním, keď sa boxer pred prvým gongom na chvíľu zamyslí a potom prežehná. Tým si predsa od všemohúceho vyprosuje nie viac a nie menej ako také vedenie svojich pästí, aby jeho brat v Kristu z inej boxerskej maštale čím skôr – povedzme to pozitívne – počul anjelikov spievať. Šampión nehovorí, ale vrúcne si želá:

„Ty vieš všetko a s tvojou pomocou môžem hák na jeho pečeň umiestniť tak, že tá beštia v modrom rohu ostane na doskách ešte dlho po odpočítaní do desať. Ty môžeš všetko a môžeš teda môjmu direktu dať takú silu, že ten si potom svoj nos nespozná.”

Čo má boh robiť, keď už od storočí počuje od vojenských biskupov všetkých vojnuvedúcich strán po nemecky, anglicky, francúzsky, hebrejsky, arabsky (bol čas, keď aj po slovensky, a ten sa nám vrátil; p.p.) pred každou veľkou i menšou bitkou:

„Bože, daj sa na našu stranu, veď my sme lepší, veriacejší, spravodlivejší!”

Prešibaný a vo veciach viery pragmatický pruský kráľ Fridrich II., nazývaný Veľkým, veľmi skoro spoznal, ako sa veci majú.

Dieu est pour le gros escadron” (Boh je na strane veľkej eskadróny)

napísal a myslel tým, že v pochybnostiach sa boh dá na stranu silnejších bataliónov; preto tak zbrojil – a úspešne! Víťazi spievajú

„Tak ďakujme teraz všetci bohu”;

porazení prisahajú na boha, že ak z toho vyjdú so životom, na druhý raz sa lepšie pripravia a ich vodca sľubuje pomstu:

„Tak mi, bože, pomáhaj!”

ON drží svoju ruku nad Inge Meyselovou.

Boli to cynické priania. A s vďakou to nie je lepšie. Nedávno, v predvečer svojej deväťdesiatky, spomínala veľmi obľúbená a zaslúžene uctievaná nemecká herečka Inge Meyselová pred televíznymi kamerami svoj pohnutý osud. Ako dcéra židovského otca šťastlivo ušla pred dôsledkami nacistických rasových zákonov. Jej otec prežil, lebo sa mu podarilo skryť sa. Jej brat narukoval, ale ako „položid” bol z vojska skoro prepustený. Mnoho jeho bývalých kamarátov padlo. Po vojne sa všetci v zdraví zišli, ona urobila kariéru a až do vysokého veku je úspešná a šťastná. Komu za to ďakuje? Meyselka svojím nenapodobniteľným spôsobom napoly prehnane, napoly nevinne vykrútila oči a prstom ukázala hore.

„Tam musí byť ktosi, čo nadomnou drží ochrannú ruku,”

povedala a šoumajster spokojne pokyvkával.

Dá sa na to spoľahnúť? Ak tomu niekto naozaj verí, mal by sa občas na chvíľu zamyslieť aj nad tým, prečo všemohúci nechal najprv celú rodinu upadnúť do nepredstaviteľných ťažkostí, prečo len jej doprial záchranu a prečo potom nacistom dovolil, aby sa šesť miliónov iných ľudí stalo obeťami holokaustu.

Keď nedávno izraelský hlavný rabín Obadia Josef označil holokaust za boží trest za hriechy židov (a na druhý deň to odvolal, lebo taká strašná bola ozvena verejnosti), protestovali noviny Berliner Zeitung proti tomu, že v Izraeli mnohí vyhlasovali Obadiu pre jeho výrok za blázna. „Kto verí na potopu sveta ako trest za hriechy ľudí, kto hodnotí zničenie Sodomy a Gomory ako spravodlivý boží zásah do behu sveta,” komentovali noviny, „ten sa musí pozerať na vyvraždenie európskych židov ako na boží trest.” Hrôza tejto konzekvencie by nás mala priviesť „k prehodnoteniu našej predstavy o bohu.”

Kto verí, mal by skladať účet: Ako je to s božou spravodlivosťou? Táto starosť trápila už Heinricha Heineho, keď si kládol otázku, prečo sa spravodlivý biedne plazí pod ťarchou každodenného kríža, kým zbojník sa ženie ako víťaz na koni:

„Kde ja vina? Je azda náš Pán nie celkom všemohúci? Alebo to on sám robí zlo? Ach, to by bola podlosť!”

Výčitky. Obžaloby. Pri ekumenickej službe božej po katastrofe lietadla Concorde si položili modliaci sa cirkevní hodnostári otázku, prečo to boh pripustil; nevedeli odpoveď.

Zlý Boh biblie

Mnohé state biblie znejú skutočne tak, ako keby ich boli autori formulovali s úmyslom vykresliť boha ako tyrana, ktorého sa treba báť: Keď „skúša” Abrahámovu vernosť prikazujúc mu zabiť svojho syna. Keď napriek všetkým rozumným námietkam „vygumuje” Sodomu a Gomoru z mapy kraja s ľuďmi aj zvieratami. Keď utopí všetkých ľudí a všetky zvieratá s výnimkou osadenstva archy Noemovej. Keď nechá Ježiša na kríži bezútešne zvolať:

„Prečo si ma opustil?”

To môžu brať na vedomie aj najvernejší z jeho zbožňovateľov len s nepochopením alebo s hrôzou v srdci. Len ateistickí skeptici ostávajú ľahostajní. Kto neverí celku, nedá sa otriasť podrobnosťou.

Heine raz rozprával jednej svojej návštevnici o údajnom nočnom rozhovore s Bohom, ktorý mu vraj povedal:

„Môžete byť všetko, čo chcete, milý pán doktor, aj republikán a socialista, ale nesmiete byť ateistom.”

Prečo nie? pýtame sa. Nerozmýšľajú ateisti v podstate najbohumilšie? Nevelebia síce boha od rána do noci za krásu stvorenia a za to, ako bezchybne to všetko zariadil. Ale nerobia mu ani nijaké výčitky – ani pre biblické ukrutnosti, ani pre zemetrasenie v Turecku, ani pre potopenie Titaniku, ani preto, že strpel, aby sa koruna tvorstva v 20. storočí obohatila o plnoautomatické zariadenie na masové vraždy a priemyselné odstraňovanie obetí vrážd; nakoniec ani preto, že pripúšťa, aby sa už opäť ľudia s inou farbou pleti, s inou vierou alebo iného výzoru naháňali, týrali a vraždili.

*  *  *

Prameň: Ralf Bachmann, “Lieber Gott, böser Gott”, Diesseits, č. 52, 2000.