Ralf Bachmann

Potom čo sa spisovateľ Gottfried Keller pod vplyvom Fudwiga Feuerbacha stal ateistom, napísal mu: „Všetko sa mi stáva jasnejším a ostrejším, ale aj pálčivejším a zmyselnejším. Ubezpečujem Ťa, že sa zviecham a nestávam sa horším človekom.“

Vo svojich prednáškach v Heidelbergu v r. 1848/49 sa filozof Feuerbach zaoberal otázkami, ktoré sú aj dnes aktuálne; veľmi pozitívne hodnotil ateizmus a schvaľoval ho – lebo vracia prírode a človeku ten význam a tú hodnotu, o ktoré ich teizmus obral. „Len ak odmietame záhrobie, žijeme tomuto svetu. Lebo vylúčenie možnosti lepšieho života v nebi nesie so sebou požiadavku, že by malo byť, že musí byť, lepšie už tu na zemi.“

V týchto tézach vidím krédo každého skutočného humanizmu. Nedávno som v rozhlase počul jedného katolíckeho hodnostára povedať, že popri všetkých rozdielnostiach majú všetky náboženstvá jedno spoločné, a to hľadanie pravdy. Ale veď to je v najlepšom prípade fikcia! Pravdu nemožno nájsť vo viere, ale len v hľadaní, v pochybovaní. Tento poznatok odlišuje moderného humanistu od každého druhu náboženského nátlaku, ako ho poznajú všetky cirkvi a aj marxizmus-leninizmus.

Rubom hľadania a pochybovania musí byť tolerancia. Tolerancia a dogma sa navzájom vylučujú. Tolerancia dáva humanistovi schopnosť prebrať do svojho obrazu sveta veľa aj z „božských zjavení“, lebo veď v starom zákone aj v koráne sa nájdu v náboženskej úprave a prikrášlení početné ľudské skúsenosti a poznatky, poskytujúce cenné rady pre spolužitie v ľudskej spoločnosti. Humanizmus je pozitívny, skeptický, tolerantný a ešte niečo: teší sa zo života:

 „Pite, oči, čo len viečka vydržia, zo zlatého prebytku sveta“,

končí Kellerova najkrajšia báseň, jeho ateistická pieseň o blížiacej sa smrti.

*  *  *

Ralf Bachmann je hlavným redaktorom orgánu nemeckých humanistov Diesseits. Tridsať rokov bol zahraničným korešpondentom tlačovej agentúry ADN.

*  *  *

Prameň: Ralf Bachmann, Ein Loblied auf die Tolranz, Diesseits, č. 49, s.1, 1999.

Preložil Rastislav Škoda