Alojz Žuffa sa narodil 5. júna 1924 v Zemianskej Dedine, okres Dolný Kubín, dnes Tvrdošín. Jeho otec Tomáš Žuffa bol roľník. Bol Slovák a silný katolík. Maturoval v roku 1943 na Slovenskom štátnom reálnom gymnáziu v Dolnom Kubíne.

Veterinárstvo začal študovať zápisom do 1. semestra VŠV vo Viedni 11. 11. 1943. Mal štipendium 3 500 Ks a dostal imatrikulačné číslo 5794. Vo Viedni absolvoval 2 semestre a po vypuknutí SNP sa vrátil do vlasti. V lete 1943 sa zapísal do 5. semestra na VŠV v Brne.

Veterinársky diplom získal 9. 3. 1948 a doktorskú dizertačnú prácu (Počet erytrocytov a leukocytov a jeho zmeny pri experimentálnej trypanozomóze splenektomovaných krýs) obhájil 19. 6. 1948.

Už ako študent sa stal pomocným asistentom a po aprobácii odborným asistentom v Ústave pre všeobecnú biológiu a parazitológiu. V roku 1949 nastúpil na vojenskú prezenčnú službu a po jej absolvovaní pôsobil na štátnom majetku v Čalove. V roku 1951 nastúpil do Výskumného ústavu živočíšnej výroby vo Vígľaši a tu sa zaoberal najmä zdravotnou problematikou v chovoch ošípaných.

V roku 1950 zriadil minister poľnohospodárstva na Slovensku Ústav na výrobu očkovacích látok s dočasným sídlom v Bratislave a jeho vedením poveril MVDr. Ivana Braunera. Na tento ústav nastúpil v roku 1952 MVDr. Alojz Žuffa a bol poverený vedením výrobného oddelenia. V roku 1954 sa presťahoval do nových objektov podniku Bioveta v Nitre, kde ho poverili vedením výrobného oddelenia. V r. 1956 sa tu stal vedúcim novovytvoreného vývojového oddelenia a neskôr výskumného a vývojového pracoviska až do svojho penzionovania. Ako vedúci kolektívu dosiahol v roku 196 spolu s MVDr. Braunerom a Med. vet. R. Škodom významný úspech v oblasti výskumu Aujeszkého choroby, za ktorý im bola udelená v roku 1964 Štátna cena.

V rokoch 1956 – 1970 vyvinul rad očkovacích látok, určených na ochranné očkovanie rôznych druhov zvierat proti aktuálnym nákazám. Boli to vakcíny B1 a Roakin proti pseudomoru hydiny, vakcíny Ovodifterín a Neodifterín proti vtáčím kiahňam. Živé vakcíny proti Aujeszkého chorobe určené pre ošípané (Suivak) a pre kožušinové zvieratá, HD a ovce (Norvak).

Po roku 1970 pre prípravu očkovacích látok zaradených do nových imunizačných schém bol získaný rad oslabených vírusových kmeňov slúžiacich na výrobu živých vakcín proti Aujeszkého chorobe a moru ošípaných, vakcíny proti infekčnej rinopneumónii koní a nákazlivému abortu kobýl a vakcín proti vírusovým chorobám hovädzieho dobytka: infekčná bovinná rinotracheitída – vakcína IBR; bovinná vezikulárna (slizničná) choroba – vakcína VDV a parainfluenza HD – vakcína PI-3.

Bola vypracovaná technológia monovalentných a viacvalentných inaktivovaných vakcín pre dobytok: Borinak proti infekčnej bovinnej rinotracheitíde, Reobor, Bovibronchín a pre ovce Ovibronchín. Tiež bola vypracovaná technológia rekonvalescentných a imúnnych sér pre prevenciu a terapiu nákazlivých pľúcnych ochorení teliat, Serobronchín. Ďalej sa podieľal na výrobe kombinovanej inaktivovanej vakcíny proti botulizmu a Aujeszkého chorobe kožušinových zvierat, Inabot. Viaceré vírusové vakcinačné kmene pripravoval originálnymi a prioritnými postupmi, ktoré boli patentovo chránené; vakcíny z nich pripravené mali medzinárodnú úroveň. Bol autorom alebo vedúcim autorského kolektívu 15 patentovaných vynálezov, ktoré sa používali vo výrobe a v praxi.

V roku 1963 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu Výskum aktívnej imunizácie proti Aujeszkého chorobe na Virologickom ústave ČSAV v Bratislave a dosiahol vedeckú hodnosť kandidáta biologických vied.

Na docenta sa habilitoval 26. 3. 1965 na Veterinárskej fakulte v Košiciach obhajobou spisu Výskum imunoprofylaxie červienky a moru ošípaných so zreteľom na potreby veľkochovov.

V roku 1989 obhájil na VŠV v Košiciach doktorskú dizertáciu Aujeszkého choroba a infekčná bovinná rinotracheitída – špecifická profylaxia, kontrola a tlmenie a získal tak hodnosť doktora veterinárskych vied. Udržiaval úzke kontakty s prof. MVDr. O. J. Vrtiakom, ktorý mu bol školiteľom. Svoje poznatky prezentoval na prednáškach v 5. a 6. ročníku VŠV v Košiciach.

Publikačne bol veľmi aktívny. Výsledky svojich experimentálnych prác publikoval v domácich i zahraničných časopisoch. Spolu uverejnil okolo 200 článkov.

Podieľal sa ako spoluautor aj na spracovaní nasledovných knižných publikácií:
– Klimeš, B.: Nemoci drůbeže, Praha, 1961;
– Vrtiak, J. a kol.: Nákazlivé choroby hospodárskych zvierat, II. diel. Vírusové a rickettsiové choroby, Bratislava 1965;
– Kolektív: Chov ošípaných, Bratislava, 1977.

Jeho dlhoročnú záslužnú činnosť a pracovné výsledky ocenili aj viacerými vyznamenaniami:
– Budovateľ poľnohospodárstva a výživy – 1964
– Strieborná a neskôr zlatá medaila prof. Adámiho (1969 a 1988)
– Rezortné vyznamenanie Zaslúžilý pracovník poľnohospodárstva a výživy (1984)
– Za zásluhy a rozvoj vedy a výskumu (ČSAP)
– Medaila Štátnej veterinárnej správy Za rozvoj veterinárnej služby (1986)
– Medaila J. E. Purkyňu v r. 1987.

S manželkou Jolandou mali syna Tomáša, ktorý sa po otcovom vzore stal veterinárom.

Doc. MVDr. Alojz Žuffa, DrSc., odišiel do dôchodku v júni 1990. Zomrel 25. mája 1995 v Nitre vo veku 71 rokov.

J. Jantošovič a M. Kozák

*

Prameň: Jantošovič, J. – Kozák, M. 2009. Doc. MVDr. Alojz Žuffa, DrSc., 1924 – 1995. Slovenský veterinársky časopis, 2009, č. 4, s. 268 – 269.

Pozri tab. 14.