Matt Cherry
Parabola Berta Brechta o vzostupe nacizmu „Zadržateľný vzostup Artura Uiho“ sa končí korenistým varovaním pred nebezpečenstvom, že noví Hitleri prídu opäť k moci: „Suka, ktorá ho splodila, sa opäť behá.“ V povojnovom Nemecku krajná pravica nikdy nezískala význačnejšie postavenie a Nemecko urobilo viac ako iné krajiny na prevenciu tohto nebezpečenstva. V inej časti niekdajšej Tretej ríše, v Hitlerovej vlasti Rakúsku, sa v tomto ohľade v minulosti urobilo menej. A tak tam suka opäť vrhla: vo februári 2000 sa dostala do pravicovej vládnej koalície pronacistická Strana slobody.
Táto strana s orwellovským menom pestuje nacistickú nostalgiu pre starších voličov a pre mladších má nechuť voči cudzincom, čo už len zo strachu pred nezamestnanosťou. Charizmatický líder Jörg Haider chválil Hitlerovu zamestnaneckú politiku a veteránov zbraní SS označil za „slušných ľudí s dobrým charakterom“. Iný funkcionár blúznil, že prisťahovalci dostávajú fertilizačné preparáty, aby mali toľko detí, že prevýšia počtom domáce obyvateľstvo – použil na to výraz Josefa Göbbelsa „Überfremdung“. Volebné postery Strany slobody bývajú plné rasistických stereotypov.
Je to prvá ultranacionalistická strana, ktorá sa v povojnovej západnej Európe dostala do vlády, a to na základe 27 % hlasov pri voľbách a v spolupráci s konzervatívnou Ľudovou stranou: takto dopomohli konzervatívne strany k účasti na vláde nacistom v roku 1933. Haider sám nemá vládny úrad – vyčkáva, kým mu počet prívržencov umožní stať sa priam kancelárom – ale iní straníci obsadili významné ministerstvá, napr. spravodlivosť a obranu.
Novú rakúsku vládu odsúdil okolitý svet – najmä štáty, ktoré na vlastnej koži pocítili uhryznutie iným rasistickým Rakúšanom. Izrael odvolal svojho vyslanca, EÚ obmedzila diplomatické styky a všetkých 14 štátov EÚ sa vyhýba bilaterálnym stykom. Koncom júla prišli do Viedne traja experti EÚ posúdiť situáciu.
Opatrenia (sankcie) proti Rakúsku, vyvolané naozaj len na základe odpudzujúcich názorov jednej z jeho ústavných politických strán, našli vo svete aj kritikov. Okrem bavorských a württemberských vedúcich politikov napr. p. Stroessenovej, prezidentky Americkej únie civilných slobôd, ktorá ich označila za príliš diktátorské.
Otázka, ako ďaleko treba tolerovať netolerantnosť, je vždy problematická. Početní členovia Strany slobody sú politickí oportunisti a po moci siahajú ako nacisti. Keby sa s nimi zaobchádzalo ako s normálnou politickou stranou, stali by sa rasistickí politici prijateľnejšími nielen v Rakúsku, ale aj inde, napr. u nás alebo vo Francúzsku či Taliansku.
Rakúsko má cítiť, čo stojí voliť rasisticky. V USA sa vystavil štát Južná Karolína sankciám (bojkot turistov a obchodníkov) za oficiálne vyvesenie vlajky Konfederácie (južných otrokárskych štátov vo vojne Severu proti Juhu) . Je dobre, že sa vlády, národy a inštitúcie spájajú v odsúdení rasistickej Strany slobody.
Ako Brecht, aj Günter Grass uvažoval, ako to bolo, že jeho bratia Nemci pripustili, aby nacisti získali moc a potom sa dopustili genocídy. Ako mohol taký kultúrny národ strpieť nacistov?! Grass prišiel k záveru, že problém nebol v tom, že by väčšina Nemcov podporovala Hitlerovu vražednú nenávisť voči Židom. Problém bol v tom, že sa málo venovali opozícii. „Protikladom lásky nie je nenávisť, ale ľahostajnosť“, uzavrel Grass. Ľud Rakúska a ani my si nemôžeme dovoliť byť ľahostajní voči Strane slobody a podobným stranám.
* * *
Prameň: Matt Cherry, The Opposite of Love, Free Inquiry, 20/2, jar 2000.
Preložil Rastislav Škoda
Be the first to comment on "Protiklad lásky"