Matt Cherry

„Stojíme na konci Veku rozumu. Začína sa nová éra magického vysvetľovania sveta. Pravda vo vedeckom zmysle slova neexistuje. To, čo sa volá krízou vedy, nie je nič iné, ako to, že džentlmeni začínajú skúšať na vlastnej koži, kam zablúdili so svojou objektívnosťou.“

To povedal Adolf Hitler v rozhovore s Hermannom Rauchningom.

Prevládajúcim smerom v intelektuálnom svete posledných dvoch desaťročí bol „postmodernizmus“. Raz ho vyhlasovali za najväčší pokrok rozumu od Osvietenstva osemnásteho storočia, inokedy za umieračik osvietenského Veku rozumu. Raz mu pripisovali otvorenie myslí väčšej rôznorodosti hodnôt a právd, inokedy ho obžalúvali z prípravy cesty pre nihilizmus až fašizmus.

Dravosť argumentov v prospech zásluh postmodernizmu zmierňovala neistota o jeho podstate. Jednou z príčin, prečo je také ťažké presne definovať jeho význam, je skutočnosť, že sa používa vo veľmi rozličných oblastiach od architektúry cez literatúru až po filozofiu – rovnako ako modernizmus, ktorý má nahradiť. Ale neurčitosť je aj časťou jeho podstaty: postmodernizmus odmieta nechať sa presne definovať.

V každom prípade sa dajú rozoznať určité charakteristické črty postmodernistickej filozofie. Problematika postmodernizmu uznala štandardy a zdôrazňuje skutočnosť, že sociálne súvislosti ovplyvňujú mienky a teórie. Pokúša sa „dekonštruovať“ predpoklady, na ktorých sa zakladalo odôvodňovanie pravdy a podporuje otvorenosť voči názorom, ktoré odporujú prevládajúcej mienke.

To by bolo v poriadku. Ak je postmodernizmus protijedom proti samoľúbemu zdôrazňovaniu vlastnej istoty, treba ho vítať. Ak odhaľuje predsudky v ľudskom uvažovaní, upozorňuje tým na dôležitú zásadu vedeckého postupu, ktorá sa často prehliadala – na mylnosť ľudskej mysle a na nevyhnutnosť neustáleho spytovania a testovania našich teórií.

Ale vedúci postmodernisti idú oveľa ďalej, ako je jednoducho poukázať na ťažkosti spojené s dopátraním sa pravdy. Odmietajú aj samotný pojem „pravdy“. Tvrdia, že niet „objektívneho poznania“, že neexistujú „fakty“, ale len osobné chápanie, a že „rozum“ a „veda“ nie sú o nič lepšie ako akýkoľvek „mýtus“, „rozprávka“ alebo „magické vysvetlenie“. Používanie „irónie“ a „úvodzoviek“ má ukázať, že pisateľ pochybuje o oprávnenosti určitých výrazov a stalo sa pre postmodernistov povinnosťou. A keďže ani veda nemôže tvrdiť, že existujú nejaké pravdy, ktoré by prekračovali hranice jednotlivých kultúr, sú vraj aj morálne predstavy len relatívne – nie sú o nič viac ako chúťky alebo tradície.

Tieto teórie o povahe pravdy majú však dôsledky v každodennom živote. Keby sa napr. brali vážne, ohrozili by podporovanie vedy, sociálne reformy a všeobecné ľudské práva.

V posledných rokoch sa ozýva rastúci zbor kritík extrémneho postmodernizmu. Mnohé z najostrejších kritík prichádzajú od ľudí, ktorých by sme považovali za sympatizantov s postmodernizmom – od akademických teoretikov a sociálne progresívnych mysliteľov. Tento špeciálny odsek časopisu Free Inquiry prináša niektoré hlavné argumenty proti postmodernistickej filozofii. Autori preverujú nielen hlavné myšlienky postmodernizmu, ale aj dôsledky prijatia úplného relativizmu „pravdy“, „spravodlivosti“ a „etiky“.

Samozrejme je možné, že úplní postmodernisti sú imúnni proti každému argumentu, založenému na odvolávanie sa na rozum. Uvažovanie im nemusí byť „po chuti“. Možno to je faktor, ktorý najprv veľmi pomohol postmodernizmu stať sa populárnym, ale nakoniec povedie k jeho zániku: podriadenie sa intelektuálnej móde. Jeho intelektuálna sterilita sa pravdepodobne ukáže byť príčinou jeho konca: nezáleží na tom, či je to chyba, ale postmodernizmus je pasé. Aká „irónia“!

* * *

Matt Cherry je výkonný riaditeľ Rady pre sekulárny humanizmus a zástupca hlavného redaktora Free Inquiry.

Prameň: Matt Cherry: „Truth and Consequencies“, Free Inquiry 18/4, 1998, s. 20.

Preložil Rastislav Škoda