Jean Bricmont

Beda prorokoviFaur

Nedávno sa stal Noam Chomsky vo Francúzsku obeťou diskvalifikačnej kampane, ktorá bola o to búrlivejšia a  trvalejšia, že vedel pokojne reagovať na nehoráznosti diskusie s variabilnou geometriou o „ľudských právach“, ktorá často tají výčiny Západu.

New York Times, ktorý nemá rád Chomského (neláska je obapolná) pripúšťa, že Noam Chomsky patrí medzi najväčších žijúcich intelektuálov. No okrem lingvistických ústavov a stĺpcov novín Le Monde diplomatique ho vo Francúzsku ignorujú.

Keď ho spomenú, je to najčastejšie v súvislosti s Robertom Faurissonom alebo Pol Potom. Ako keby bol predstaviteľom typu intelektuála, ktorý trávi čas minimizovaním alebo tajením rozličných genocíd, ktorých pripomienka by mohla slúžiť západnému imperializmu. Ostatne našiel len okrajové vydavateľstvo Spartacus, ktoré roku 1984 uverejnilo jeho Nevydané odpovede mojim parížskym ohováračom, zbierku listov a jeden interview, neprijaté alebo uverejnené len v okyptenej forme, adresované novinám ako Le Monde, Le Matin de Paris alebo Les Nouvelles littéraires, ako odpovede na útoky, medzi inými, J. Attaliho a B.-H. Lévyho. To svedčí pre dôležitosť nedávnej publikácie výberu jeho článkov (1).

Počas vietnamskej vojny mali Chomského publikácie aj vo Francúzsku svojich čitateľov. Už vtedy sa však vynáralo nevyhnutné nedorozumenie. Antiimperialistické hnutia boli charakterizované mentalitou „pridania sa na niektorú stranu“. Bolo treba byť príslušníkom nejakého tábora: byť za Západ alebo za revolúcie tretieho sveta. Taký postoj je však Chomskému cudzí, je to racionalista v klasickom význame tohto slova. Nie že by sa staval „ponad udalosti“ – zriedka sa nájdu angažovanejší intelektuáli ako on. Jeho zaujatie postoja sa vždy zakladá na princípoch pravdy a spravodlivosti, nikdy nie na podpore historického alebo sociálneho tábora, nech by bol akýkoľvek.
Jeho opozícia proti vojne nevyplývala z predstavy, že vietnamská revolúcia znamená žiarivú budúcnosť pre indočínske národy, ale z pozorovania, že americká agresia skončí katastrofou, lebo ju nemotivuje obrana demokracie, ale snaha zabrániť akémukoľvek nezávislému rozvoju v Indočíne a treťom svete.

Obžaloba západnej ideológie

Chomského články boli výrazné a protivníkom vojny poskytovali cenné intelektuálne materiály: rozdiely v jeho optike a v optike jeho francúzskych prívržencov sa vtedy mohli zdať bezvýznamné. Politická a ideologická protiofenzíva vypukla v roku 1975, keď začali utečenci na člnoch bezhlavo opúšťať Vietnam a najmä keď červení Kméri uskutočňovali svoje masakre. Mechanizmus kulpabilizácie tých, čo sa stavali proti vojne Západu, resp. proti imperializmu, umožňoval pripisovať im všetku vinu za tieto udalosti. Avšak, ako na to poukázal Chomsky, nebolo by menej absurdné pripisovať protivníkom invázie ZSSR do Afganistanu v r. 1979 ukrutnosti, ktorých sa dopustili afgánski rebeli po odchode sovietskych vojsk z tejto krajiny: odsudzujúc inváziu chceli zabrániť katastrofe, ktorú zapríčinili tí, čo o nej rozhodli, a nie ich protivníci. Hoci je skoro banálny, takýto argument v západnom tábore sotva kedy počuť.

Mentalita straníckosti viedla vo Francúzsku mnohých protivníkov koloniálnych vojen k pestovaniu ilúzie, že spoločnosti zbavené kolonializmu očakávajú „zajtrajšky, ktoré spievajú“. Kulpabilizácia bola o to účinnejšia, že koniec vojny vo Vietname koincidoval s veľkým obratom francúzskej inteligencie, ktorá sa išla rozísť s marxizmom a revolúciami tretieho sveta a postupne, ako sa rozrastalo hnutie „nových filozofov“, prijímala názory priaznivé pre západnú politiku v Čade a Nikarague. Veľká časť francúzskych intelektuálov, najmä aktivisti „generácie 68″, najprv pasívna v čase boja proti euroraketám (1982-1983), stala sa priam vojnychtivou v momente vojny v Perzskom zálive a neskôr pri intervencii NATO v Kosove.

Keďže nikdy nemal čo stratiť nejaké ilúzie, Chomsky nemusel tajiť nijaký svoj zápas. Ostal teda v čele boja proti vojenským intervenciám a proti embargám, ktoré zapríčinili stotisíce obetí od strednej Ameriky po Irak. Pre tých, čo dokázali onen veľký obrat, stal sa Chomsky bizarným a nebezpečným anachronizmom. Ako mohol nepochopiť, že dobrým táborom sa stal tábor Západu, tábor „ľudských práv“? A zlým tábor „barbarstva s ľudskou tvárou“, miešanina socialistických krajín a postkoloniálnych diktatúr?

Odpoveď nám dá štúdium jeho intelektuálneho postoja. Značná časť Chomského diela je zasvätená analýze ideologických mechanizmov západných spoločností. Keď historik študuje Rímsku ríšu, pokúša sa zlúčiť činy vodcov danej doby s ich ekonomickými a politickými cieľmi, resp. aspoň predstavami. Miesto toho, aby sa držal len ich priznaných úmyslov, historik odkrýva „skryté“ štruktúry spoločnosti a tak dešifruje oficiálne vyhlásenia. Takýto po-stup je natoľko prirodzený, že ho netreba ani odôvodňovať. Včera sa aplikoval na štáty ako ZSSR, dnes na Čínu a Irán. Žiaden seriózny expert by nevysvetľoval správanie sa vedúcich činiteľov týchto štátov uprednostňovaním motivácií, ktoré títo predstierajú.

Tento metodologický postup je od základu inakší, ak ide o západné spoločnosti. Stáva sa priam povinnosťou akceptovať úmysly, proklamované ich vládami, za podklad ich činnosti. Možno pochybovať o ich schopnosti dosiahnuť tieto ciele alebo o ich inteligencii. Ale zaváhať v otázke čistoty ich motivácií či hľadať vysvetlenie ich činov v nátlaku, ktorý na nich robia silnejší činitelia, znamená často vylúčiť sa z kruhu ľudí zasluhujúcich rešpekt.

Tak napríklad pri vojne v Kosove bolo prípustné diskutovať o prostriedkoch a stratégii NATO, no nie o myšlienke, že išlo o humanitárnu vojnu. Často sa kritizovali prostriedky, ktoré použili USA v strednej Amerike v osemdesiatych rokoch, no zriedkakedy sa pochybovalo o tom, že chceli chrániť tieto štáty pred sovietskou alebo kubánskou hrozbou. Argument, ktorý motivuje tento čudesný dualizmus v hodnotení politických fenoménov, spočíva v tom, že naše spoločnosti sú „vskutku iné“ ako boli minulé spoločnosti a štáty ako ZSSR alebo Čína, pretože naše vlády sa „skutočne“ starajú o osobné práva človeka a o demokraciu.

Skutočnosť, že demokratické princípy sa často lepšie rešpektujú „u nás“ ako inde, nijako nebráni empiricky vyhodnotiť tézu o západnej jedinečnosti. Dá sa to urobiť tak, že sa porovnajú dve viac alebo menej podobné tragédie (vojna, hlad, atentát, atď.) a pozoruje sa reakcia našich vlád a našich masmédií. Ukáže sa, že ak sa dá zodpovednosť zvaliť na našich nepriateľov, je pohoršenie všeobecné a o veci sa podáva správa bez zľutovania. Ak naopak ide o zodpovednosť západných vlád alebo ich spojencov, často sa aj hrôzy minimizujú. Keby však činy našich vlád boli naozaj motivované proklamovanými altruistickými úmyslami, malo by sa najprv hovoriť o tragédiách, za ktoré sú zodpovedné a nemala by sa dávať priorita tým, za ktoré sa vina zvaľuje na nepriateľov. Konštatovať, že skoro pravidelne sa deje pravý opak, znamená nutnosť vysloviť obžalobu z pretvárky. Značná časť Chomského diela je venovaná porovnávaniam tohto druhu (2).

V prípade Indočíny a osobitne Kambodže sa Chomského články, často predstavované ako „obrana Pol Pota“, snažili porovnať západné vládne a masmediálne reakcie na dve skoro súčasné hrôzy: masakry červených Kmérov v Kambodži a masakry Indonézanov v čase ich invázie do Východného Timoru.

V prípade Kambodže bolo pohoršenie hlasité – a súčasne hypokritické (3). Naopak, v čase indonézskej vojenskej akcie masmédiá a ich „mediálni“ intelektuáli zachovali skoro úplnú mlčanlivosť, hoci Spojené štáty a ich spojenci, medzi nimi aj Francúzsko, dodávali Indonézii zbrane, o ktorých sa vedelo, že budú použité na Timore (4). Spísať dlhý zoznam nezáujmu tohto druhu by znamenalo spomenúť Turecko a Kurdov, Izrael a Palestíncov, a nezabudnúť na Irak, kde v mene medzinárodného práva sa zomierajú stotisíce nevinných ľudí.

Zostavujúc porovnania tohto druhu Chomsky ostro odsudzoval mentalitu straníckosti, čím si privolal odsúdenie najmä po onom veľkom obrate: keďže Dobro (Západ a jeho spojenci) sa stretáva so Zlom (nacionalizmy tretieho sveta a tzv. socialistické štáty), analógie sú prísne zakázané. A Chomsky sa dopustil niečoho ešte horšieho: odmietajúc dvojakosť, ktorú vytýka našim vládam a ich spojencom, bol vždy toho názoru, že najprv musí denuncovať zločiny tých vlád, na ktoré zapôsobiť má nádej, totiž našich vlastných.

Hoci pritom neprejavil nijaké ilúzie o „revolučných“ režimoch a neodpúšťal nijaké zločiny „iných“, nedalo sa vyhnúť tomu, že tí, čo kedysi ilúzie mali a radi prijímali odpustenia, vzniesli proti nemu žalobu, že sa stavia proti nim. Ľahko sa dá pochopiť reakcia tej časti francúzskej inteligencie, ktorá starostlivo pálila, čo kedysi milovala a teraz milovala, čo kedysi pálila; chcela sa iným pomstiť za omyly, ktorých sa v minulosti sama dopustila. Chomského to väčšmi hnevalo ako zabávalo.

Treba spomenúť aj „Faurissonovu aféru“, ktorá od nedávna dáva podnet na najvirulentnejšie útoky na Chomského.

 Robert Faurisson bol profesorom literatúry na univerzite v Lyone; koncom sedemdesiatych rokov bol zbavený funkcie a súdený, lebo okrem iného popieral existenciu plynových komôr počas druhej svetovej vojny. Petíciu na obranu jeho slobody prejavu podpísalo viac ako päťsto ľudí, medzi nimi aj Noam Chomsky. Ako odpoveď na prudké reakcie, ktoré vyvolalo jeho gesto, napísal Chomsky krátky článok, že uznať niekomu právo prejaviť svoje názory nijako neznamená zmýšľať ako on. Toto rozlíšenie je elementárny pojem v USA, ale ukazuje sa byť ťažko pochopiteľné vo Francúzsku.
Ale Chomsky sa dopustil aj omylu, jediného v tejto záležitosti. Svoj článok dal jednému vtedajšiemu priateľovi, Sergeovi Thionovi, s povolením ľubovoľne ho použiť. A Thion ho uverejnil ako „oznámenie“ v úvode knihy na obranu Faurissona. Chomsky neprestal pripomínať, že nikdy nemal v úmysle publikovať tento článok v takejto knihe a pokúšal sa, žiaľ neskoro, zabrániť tomuto uverejneniu (5).

Odsúdiť Chomského v tejto afére vyžaduje, aby sa povedalo, čo sa odsudzuje: taktická chyba alebo samotný princíp bezpodmienečnej obrany slobody prejavu? V druhom prípade treba dodať, že Francúzsko nepozná v otázke slobody prejavu libertínsku tradíciu Spojených štátov. Tam Chomského stanovisko nešokuje skoro nikoho. Tam Americká únia občianskych slobôd – často porovnávaná s Ligou ľudských práv – v ktorej sú členmi mnohí antifašisti, podáva sťažnosť na súdy, ak sa zakazuje Ku Klux Klanu alebo nacistickým skupinkám manifestovať, čo aj v uniformách, vo štvrtiach s väčšinou černochov alebo Židov (6). Diskusia o tomto probléme stavia teda proti sebe dve rozličné politické tradície, z ktorých jedna prevláda vo Francúzsku a druhá v USA, a nie Noama Chomského, reprezentanta akejsi poblúdenej ultraľavice, voči republikánskemu Francúzsku.

Vo svete, kde kohorty poslušných intelektuálov a podmanené masmédiá slúžia za svetské kňazstvo mocným, čítať Chomského je akt sebaobrany. Umožňuje vyhnúť sa falošným evidenciám a selektívnym pohoršeniam dominujúceho názoru. Učí však aj, že ak ide o zmenu sveta, treba ho pochopiť objektívne a že je veľký rozdiel medzi revolučným romantizmom – ktorý často narobí viac zla ako dobra – a sociálnou kritikou, naraz radikálnou a racionálnou. Po rokoch zúfalstva a rezignácie sa zdá, že ožíva globálny odpor proti kapitalistickému systému. Môže iba ťažiť z kombinácie jasnej mysli, odvahy a optimizmu, ktoré charakterizujú dielo a život Noama Chomského.

Poznámky

(1) Odporúčame čítať: O vojne ako zahraničnej politike Spojených štátov (Agone, Marseille); Pozadie politiky strýka Sama (Ecosociété-EPO-Le temps des cerises, Paris 1996); Zodpovednosť intelektuálov (Agone, Marseille); Nový vojenský humanizmus (Page Deux, Lausanne, 2000); Konferencia v Albuquerque (Alia, Paris, 2001).
(2) Edward S. Herman a Noam Chomsky, Výroba súhlasu. Politická ekonómia masmédií. Pantheon Books, New York 1988; Noam Chomsky, Potrebné ilúzie. Kontrola myslenia v politických demokraciách. Pluto Press, London, 1989.
(3) Keď v roku 1979 Vietnamci urobili koniec režimu Pol Pota, rozhodol sa Západ podporovať červených Kmérov, a to nielen diplomaticky v OSN, ale aj vojensky. V prípade Indonézie by bol stačil na zastavenie masakrov jednoduchý nátlak Západu.
(4) Francúzsky minister zahraničných vecí Guiringaud navštívil Djakartu, podpísal tam vojenskú dohodu a vyhlásil, že Francúzsko nebude robiť Indonézii nepríjemnosti kvôli Timoru. Le Monde, 14. sept. 1978.
(5) Anglická verzia textu „Niektoré zásadné poznámky k právu slobody prejavu“ je na www.zmag.org
/chomsky/articles/8010-free-expression.html.
(6) To sa stalo nielen v Skokie, Illinois, v r. 1978.

*  *  *

Prameň: Jean Bricmont, Le Monde diplomatique, apríl 2001.

Preložil Rastislav Škoda