Peter Jones

Ak sa má na anglických školách učiť v rámci predmetu RE, t. j. náboženstva (religion) a etiky aj ateizmus, to by sa grécky spisovateľ Plutarch (46-120 p. n. l.) iste prihlásil učiť o poverách – a ešte vehementnejšie proti nim varovať.

V staroveku bol ateizmus úzko spätý s gréckymi intelektuálmi piateho storočia pred naším letopočtom, známymi ako stoikovia. Učili mužov, ako si úspešne vybudovať kariéru a radili im, aby sa nedali obmedzovať bežnými sociálnymi zvyklosťami, ale aby používali logos (rozum, argument) pri presadzovaní svojich projektov, a to bez ohľadu na tradičné viery (nomos). Výsledkom bolo, že sa najmä náboženstvo, spočívajúce skoro úplne na nomose, stalo terčom útokov.

Keď slávny sofista Protagoras vyhlásil, že sa nedá vedieť, či existujú bohovia, keďže dôkazy chýbajú a život je krátky, začala vyliezať mačka z vreca. Sofista Prodikos začal špekulovať, ako došlo k vynájdeniu bohov: prvotní ľudia nazývali „bohovskými” prírodné javy, ktoré boli užitočné, ako slnko a vodu; odtiaľ bol len krôčik k nazvaniu zaslúžilých a uctievaných ľudí, ktorí vynašli užitočné veci ako víno a roľníctvo, bohmi. Demokritos učil, že javy ako blesk a zatmenia, a prírodné zákony, ktoré riadia napríklad postup ročných období, vedú ľudí k premýšľaniu o „vyšších” silách. Kritias nakoniec vyslovil myšlienku, že bohov vymysleli šikovní jedinci, aby ovládli členov svojej komunity pomocou strachu pred neviditeľnými silami (neskoršie „nadprirodzenými”).

Pre Plutarcha, ktorý zbožne veril na dobrotivého a spravodlivého boha v platónovej predstave, bol ateizmus oveľa menej hriešny a nebezpečný ako povera –  deisidaimonia, t.j. strach pred božskými silami. Hlásal, že ateizmus je zarmucujúca forma nevedomosti a ľahostajnosti, no ateista, nech je akokoľvek nerozumný, dáva vinu za svoje neúspechy a trápenia len sám sebe. Naproti poverčivý muž sa nechá ovládať terorom neviditeľných síl a je presvedčený, že to ony mu robia život peklom.

 „Kto sa bojí bohov, bojí sa všetkého – zeme aj mora, vzduchu aj nebies, tmy aj svetla, zvukov aj ticha, ba aj snov”, povedal kresliac obraz človeka bez prestania sužovaného jeho nerozumnými predstavami. „Bojí sa bohov, ale utieka sa k nim o pomoc; v každej pohrome, čo ho postihne, vidí boží trest, ktorý si musí odpykať. Neznáša ich, ale sa ich bojí a chodí do ich chrámov.”

A urobil jednoznačný záver:

„Radšej nijakých bohov, ako bohov takýchto chorobných ľudských predstáv.”

Varovanie: Pozor na učiteľky náboženstva a etiky, ktoré sa volajú Desdemóna!

Prameň: Peter Jones, “Ancient and Modern”, The Spectator, 28. februára 2004.