Štefan Jánoš

Tisícročia si človek kladie stále tie isté otázky: Odkiaľ som prišiel, kde som, aké je moje poslanie? Tisícročia si na ne dáva odpovede poznačené poznaním dávnych storočí i najnovšími poznatkami vedy. Vždy však cíti pocit tajomna a neznáma, pretože mrazivé hlbiny Vesmíru a jeho záhadné „ja“ mu stále unikajú. A tak končí aj svoju púť Vesmírom s otázkou na perách bez toho, aby poznal, prečo tu bol a prečo musí raz odísť.

Storočia si človek namýšľal, že je stredom Vesmíru. Vďaka astronómii vieme, že sme na periférii jedného zo špirálnych ramien našej Galaxie, ktorá s miestnou skupinou galaxií leží ďaleko od stredu Supergalaxie. Žijeme teda na Zemi v nepatrnej Slnečnej sústave, ktorá je v nepatrnej Galaxii medzi miliardami ďalších galaxií. Naša krásna Zem i Slnečná sústava tak stratili akúkoľvek privilegovanosť vo Vesmíre, ktorý sa rozpína 15 – 20 miliárd rokov po Veľkom výbuchu zo stavu so superhustou hmotou a supervysokou teplotou. Existenciu Veľkého výbuchu považujeme za takú pravdivú, ako tvrdenie, že Zem sa otáča okolo Slnka.

Náš rozpínajúci sa Vesmír je naplnený studenými zvyškovými fotónmi, ktoré sú korunným svedkom horúceho počiatku Vesmíru. V tomto studenom a prastarom fotónovom plyne plávajú planéty, hviezdy, kvazary, pulzary, galaxie, supergalaxie a čo ešte? Jedny sa stále rodia, iné vybuchujú a zanikajú, meniac sa na nové objekty alebo na žiarenie, ktoré sa bude miliardy rokov potulovať po Vesmíre. Fyzikálnym zákonom dôverujeme natoľko, že by nás neprekvapil ani zajtrajší objav čiernych prvotných minidier, zvyškových neutrín alebo gravitačných vĺn, ktoré by boli ďalšími korunnými svedkami horúceho počiatku Vesmíru. Takmer bez pochybností hovoríme o vývoji Vesmíru v časových intervaloch od 10^?45 do 100 sekúnd od Veľkého výbuchu. Vyzerá to tak, že o pikosekundovom (10^?12, resp. milióntina milióntiny sekundy) živote Vesmíru po Veľkom výbuchu vieme viacej, než sami o sebe.

Ľudské poznanie dosiahlo v 21. storočí takmer neohraničenú slobodu pre svoj rozlet. Prostredníctvom kozmológie sa dotklo božských problémov stvorenia sveta bez toho, aby jedni druhých upaľovali. Je však tragédiou, že tento rozlet ľudskej mysle do hlbín Vesmíru sa málo prejavil na politickom a sociálnom živote mnohých spoločenských formácií obývajúcich našu Zem, ktoré stále považujú slobodu ľudského ducha, slobodu jeho tvorby i voľby za nebezpečné.

Nuž teda, aký si, náš Vesmír? Mal pravdu Aristoteles, keď tvrdil, že Vesmír je konečný? Alebo je bližšie k pravde Herakleitos slovami: „Tento kozmos, rovnaký pre všetkých, nevytvoril nikto z bohov, ani z ľudí. Vždy bol, je a bude večne živým ohňom, raz rozpaľujúcim sa, raz zhasínajúcim“?

Neubránime sa, aby sme tieto myšlienky, vyslovené v dávnej minulosti, nekonfrontovali s niektorými súčasnými predstavami o neustálom zrode a inflačnom rozpínaní mini-vesmírov. Tieto mini-vesmíry sa rodia z kvantového vákua, medzi ktorými sa občas môže objaviť aj expandujúci vesmír podobný nášmu. Takýto vesmír večne seba samého reprodukuje a nemá začiatok ani koniec v čase. Je preto stále mladý a nestarnúci. Večne sa rodia nové svety, ktoré po inflačnom nafúknutí strácajú medzi sebou fyzikálny kontakt a vyvíjajú sa izolovane jeden od druhého. Takže, čo nové pod Slnkom?

Vznik života

Položme si teraz jednu z najstarších otázok, ktorá človeka vzrušovala od nepamäti: ako, kedy a kde vznikol život. Odpoveď hľadali sumerské eposy, staroindické védy i Biblia. Hľadali ju učenci staroveku i novoveku. Hľadáme ju doteraz. Podľa dánskeho fyzika N. Bohra život bude vždy zázrakom. Mení sa však pomer medzi pocitom zázračna a odvahou k snahe o porozumenie podstaty života.

Čo odlišuje živé a neživé? Je zrejmé, že zákony živej matérie nesmú byť v rozpore so zákonmi fyziky. To však neznamená, že neživot kontinuálne prechádza na život podobne, ako v dúhe prechádza modrá farba do červenej, čo obrazne vyjadril J. Krempaský vo svojich Vesmírnych metamorfózach. Ak je život aktívne udržiavanie a reprodukcia špecifických štruktúr pomocou spotreby energie, potom kontinuálnou cestou nemôže prejsť neživé na živé. Základy vedeckej predstavy o vzniku života položili v 20. rokoch minulého storočia ruský biochemik Oparin a anglický vedec Haldane. Ich hypotéza je založená na možnosti syntézy organických molekúl z prvotnej atmosféry abiogénnym spôsobom za vzniku mnohomolekulárnych sústav vo vodách prvotného oceánu. Táto koncepcia bola v 50. rokoch min. storočia podporená experimentom, lebo sa podarilo umelo syntetizovať aminokyseliny, jednoduché cukry a mnohé ďalšie organické látky pôsobením elektrických výbojov a ultrafialového žiarenia na jednoduché plynné zmesi anorganických látok. Neskôr boli pripravené aj molekuly DNA, RNA, fermenty, atď.

Podobné syntézy nastávajú aj v kozmickom priestore, čo je základ ďalšej hypotézy, že život vznikol v chladnom medzihviezdnom prostredí a na Zem ho priniesli kométy. Modelovanie komét pomocou sublimácie ľadu vo vákuu, keď sa v ľade nachádzali prímesi aminokyselín a nukleotidov ukázali, že pri sublimácii vznikajú na kúskoch ľadu špirálne reťazce týchto látok. Keď sa ľad roztopí, molekuly sa osamostatnia a môžu meniť svoj tvar a vstupovať do interakcií s prostredím. Podobná situácia mohla existovať aj na Zemi. Napriek týmto úspechom sa zatiaľ nepodarilo v laboratórnych podmienkach uskutočniť samozrodenie ani najjednoduchšieho organizmu. (Práve keď sa chystáme dať túto esej na našu webstranu, uverejňuje časopis Science vzrušujúcu správu, že svet má prvú žijúcu umelú bunku: vytvoril ju americký syntetický biológ Craig Venter so spolupracovníkmi a dali jej meno Synthetica. O tom sa bude veľa hovoriť. Publikované online 20. mája 2010 na web-strane časopisu Science.)

Lovec mikróbov L. Pasteur už pred viac ako 150 rokmi objavil, že v živej prírode je porušená symetria medzi ľavým a pravým, ktorá sa prejavuje v optických vlastnostiach pri otáčaní roviny polarizácie svetla. Inak povedané, ak urobíme zrkadlový obraz predmetu, nedostaneme ten istý predmet. Látky, ktoré otáčajú túto rovinu doľava, nazývame ľavé izoméry alebo L-izoméry. Látky, ktoré otáčajú rovinu polarizácie svetla doprava, nazývame D-izoméry. Pri laboratórnej príprave organických látok vznikajú v rovnakom zastúpení obidve tieto formy, či už sú to aminokyseliny alebo cukry. Takže výsledná látka nie je opticky aktívna. Úplne odlišná situácia je v živej prírode, kde doslova kraľuje absolútna optická čistota pre život dôležitých látok. Všetky prírodné aminokyseliny dôležité pre život existujú iba v L-forme a cukry iba v D-forme. Hovoríme preto o ľavosti našej biosféry. Napríklad na Zemi je v glukóze pomer D a L foriem rovný 10¹⁵:1.

Vidíme teda, že jedna z dôležitých vlastností, ktorá odlišuje živé od neživého a uplatňuje sa v celej našej biosfére, je optická čistota látok alebo chirálna čistota, ktorá narušuje zrkadlovú symetriu. Chirálnosť prvotných molekúl vedie k prejavom chirálnej čistoty vo všetkých systémoch počínajúc baktériami a končiac človekom a jeho psychikou. Napríklad L-forma fenylalanínu spôsobuje ťažké psychické bolesti, kým jeho D-forma je úplne neškodná. Chirálna čistota je pravdepodobne nevyhnutnou podmienkou pre udržiavanie a samoreprodukciu organizmov. Doterajšie poznatky nasvedčujú tomu, že vznik chirálnej čistoty musel predchádzať vzniku života a je pamätníkom dávnych čias – predbiologického štádia evolúcie podobne, ako zvyškové žiarenie v kozmológii. Na rozdiel od neho však chirálna čistota nestratila nič na svojej dôležitosti ani po miliónoch rokov.

Už Pasteur považoval zrkadlovú asymetriu živého za dôsledok asymetrie Vesmíru. Že je to otázka fundamentálna, svedčia aj úvahy pytagorejcov, že Vesmír má ľavú a pravú stranu. Vidíme, že opäť po tisícročiach stojíme pred tým istým a vysoko aktuálnym problémom, avšak na inej vedeckej báze, než bola dostupná pytagorejcom. O to viac s obdivom pozeráme na úspechy ich teoretického myslenia.

V neživej hmote bolo narušenie zrkadlovej symetrie pozorované v roku 1956 pri beta-rozpade. Doterajší vývoj nasvedčuje, že chirálna čistota je imanentná vlastnosť živej hmoty a spolu s univerzálnym genetickým kódom vytvárajú kľúčové vlastnosti živej hmoty, ktoré nemôže obísť žiadny scenár vzniku života.

Ako vznikla chirálna čistota organických látok v štádiu predbiologickej evolúcie? Definitívnu odpoveď zatiaľ nepoznáme. Jedna z možností je pôsobenie nejakého asymetrického vonkajšieho faktora, ktorý by uprednostňoval len jeden typ chirálnosti a jeho dlhodobým pôsobením by nakoniec začala prevládať chirálna čistota. Medzi také asymetrické faktory patrí vplyv slabých interakcií, ktoré narušujú zrkadlovú symetriu (ostatné tri základné interakcie – silné, elektromagnetické a gravitačné, nenarušujú zrkadlovú symetriu), vonkajšie silové polia, špirálny pohyb Zeme v Galaxii, atď. Výpočty i experimenty ukazujú, že táto cesta je málo pravdepodobná a pôsobenie všetkých doteraz uvažovaných vonkajších asymetrických faktorov nestačí na prekonanie tendencie k chaotickému usporiadaniu, keď je rovnaký počet L a D izomérov.

Druhá cesta vzniku chirálnej čistoty je prostredníctvom fázového prechodu, pri ktorej vzniká spontánne narušenie symetrie. Narušenie symetrie v nerovnovážnych systémoch je základom teórie vzniku priestorových a časových štruktúr v chemických a biologických systémoch. Táto alternatíva nevyžaduje žiadny vonkajší asymetrický faktor pre vznik chirálnej čistoty. Pri takomto fázovom prechode sa malá asymetria počiatočného stavu môže rozšíriť na makroskopickú úroveň bez pomoci vonkajších vplyvov. V tomto zmysle možno hovoriť o akejsi chirálnej katastrofe, ktorá sa odohrala v predbiosfére. Podľa analógie so vznikom Vesmíru môžeme vznik života nazvať biologický Big Bang, ktorému samozrejme predchádzala dlhá evolúcia Vesmíru – od Veľkého výbuchu cez vznik atómov, molekúl, hviezd, planét a galaxií. Biologický Big Bang nebol taký rozsiahly ako vesmírny Big Bang, ale pre vznik života bol asi rovnako dôležitý. Zatiaľ nepoznáme príčiny, prečo v našej biosfére život využíva L-formy aminokyselín a D-formy cukrov.. Podľa predstavy chirálnej katastrofy ako fázového prechodu s narušením symetrie je otázka vzniku daného typu izomérov vecou náhody, ktorá sa potom premení na zákonitosť. Biosféry na iných miestach vo Vesmíre by teda mohli byť s rovnakou pravdepodobnosťou ľavé alebo pravé. Marcus Aurelius si taktiež položil otázku, či svet je len ohromný chaos, alebo v ňom kraľuje poriadok a zákonitosť.

Čo teda môžeme povedať o scenári vzniku života? Ak vynecháme vznik Zeme, tak v prvej etape – v molekulárnej evolúcii – nastalo vytváranie a zhromažďovanie jednoduchých molekúl približne pred 5 miliardami rokov. V druhej etape – v chemickej evolúcii – sa vytvárali zložitejšie molekuly/aminokyseliny, uhľovodíky, jednoduché polyméry. V tretej etape – v protobiologickej evolúcii – vznikali protenoidy, proteíny, fermenty, atď. Pravdepodobne v tejto etape nastala chirálna katastrofa v dôsledku veľkých fluktuácií molekulárnej sféry, po ktorej začala prevládať ľavosť našej predbiosféry. Teda zostali len ľavé aminokyseliny a pravé cukry, ktoré prevládajú dodnes. V ďalšej etape, ktorá je začiatkom života, vznikajú látky so slabými príznakmi života (probionty) a prvé najjednoduchšie živé organizmy, napr. archeobionty. Ďalšiu etapu môžeme nazvať biologickou revolúciou, v ktorej nastala diferenciácia živých organizmov až po človeka. Zaradenie chirálnej katastrofy do tretej etapy však nie je definitívne. Existujú názory, že najjednoduchšie organizmy v obidvoch chirálnych formách existovali vedľa seba a až v biosfére sa rozhodlo, ktoré prežijú. Podľa iných vznik chirálne čistých organických látok sa odohral už v druhej etape, keď prebiehala chemická evolúcia. Budúcnosť ukáže, ktorá hypotéza je pravdivá.

Evolúcia a zánik

V predchádzajúcej časti sme sa zaoberali vznikom života. V živej prírode máme ešte ďalšie dve záhady, ktoré ju odlišujú od neživej. Je to existencia evolúcie a zánik organizmu – smrť. Napriek tomu, že sa zachovávajú tie isté štruktúrne prvky živej hmoty, príroda vytvára zložitejšie a zároveň aj dokonalejšie živé systémy. Život je jednotný a súčasne aj udivujúco rôznorodý. Napríklad vírusy majú rovnakú stavbu ako nositelia dedičných vlastností – gény – u vyšších organizmov. Baktérie majú bielkoviny vytvorené z tých istých stavebných prvkov, ako má človek. Živá príroda zabezpečuje stabilitu základných stavebných kameňov a z druhej strany ich využíva pre neustále zdokonaľovanie v procese evolúcie od jednobunkových k vyšším organizmom. Pri evolúcii sa uplatňujú nielen náhodné zmeny genetického programu, ktoré sa pri tvorbe fenotypu mnohonásobne zosilňujú, ale aj zákonitý proces výberu určitého fenotypu podľa podmienok vonkajšieho prostredia. Evolúcia však nejde len v smere vytvárania stále zložitejších štruktúr, ale aj smerom k štruktúram, lepšie prispôsobeným na podmienky vonkajšieho prostredia.. Niekedy je výhodnejšia zložitá, inokedy jednoduchšia štruktúra.

Prvok náhodnosti, ktorý sa prejavuje v zmenách genetického programu, vedie k tomu, že každý druh živých organizmov je doslova unikátny. Ak raz na Zemi nejaký organizmus zanikne, je pravdepodobnosť, že sa na nej opäť objaví, zanedbateľná. Tragédia v postavení človeka na Zemi je v tom, že môže v princípe neohraničene ničiť akékoľvek druhy organizmov, ale nemôže znovu vytvoriť už raz zničený genetický program. Preto evolúcia organizmov prostredníctvom prírodného výberu nie je vďaka nám všemohúca. Oprávnene môžeme o sebe tvrdiť, že sme „pánmi“ tvorstva na Zemi. Avšak pánmi so schopnosťou život skôr ničiť, než ho znovu vytvoriť. Z tohto hľadiska je človek vlastne parazitom biosféry a nepochopiteľným výtvorom Vesmíru, ktorý ho obdaril rozumom.

Poznanie evolúcie živých organizmov od jednoduchších k zložitejším viedlo vo vede k preceneniu tohto poznatku a jeho rozšírením na univerzálny evolucionizmus. Pohyb ako forma existencie hmoty sa dostal do polohy nutnej vlastnosti vývoja hmoty a samotný vývoj sa implicitne chápal ako progresívny vývoj. Univerzálny evolucionizmus je teda v podstate progresivizmus, ktorý v prvom rade zaujíma len budúcnosť. Podľa neho sa všetko vyvíja od nižšieho k vyššiemu, a preto vo vývoji vyššie vždy nahradzuje niečo nižšie. Takýto determinizmus však v živej prírode neexistuje. Snahy o axiomatizáciu biológie a darvinizmu, ktoré by v matematickej podobe legalizovali podobnú koncepciu, neviedli k úspechu. Túto koncepciu nepodporujú ani procesy prebiehajúce v kozme. Absolutizácia univerzálneho evolucionizmu a jeho vplyv na sociálnu a politickú sféru môže viesť k záverom, ktoré sú v rozpore nielen s historicky poznaným vývojom ľudstva, ale sa môžu priamo stať hrozbou pre jeho existenciu. Takýto evolucionizmus neberie do úvahy, že existuje etika a city. Človek potrebuje humanistický svetonázor, aby žil a prežil bez ohľadu na to, či to bolo pred tisícročiami, alebo to bude o tisíce rokov. Z tohto pohľadu je predstava o vývoji ako procese od nižšieho k vyššiemu nezmyselná.

Engels vo svojej Dialektike prírody napísal, že žiť znamená zomierať. Je teda smrť organizmov nevyhnutná? Prach si a do prachu sa navrátiš, hovorí sa v Biblii. V premene organizmu na prach sa skutočne do bodky splní druhá veta termodynamiky o raste entropie. Väčšie zvýšenie entropie sa už dosiahnuť nedá než to, ktoré odpovedá sústave maličkých nezávislých prachových častíc. Takže predsa len chaos víťazí nad usporiadanosťou?

Podľa toho, čo vieme doteraz o živej prírode, neexistuje žiadny zákon, ktorý by požadoval zánik organizmov. Poukazuje na to aj potenciálna nesmrteľnosť, ktorú vykazujú niektoré najjednoduchšie jednobunkové organizmy a taktiež bunky v stave zhubného bujnenia, ktoré môžu žiť v tkanivovej kultúre neohraničene dlho. Prečo teda existuje bariéra smrti?

Živý organizmus môže existovať len vtedy, ak sa jeho vnútorný stav udržiava v určitých medziach. Mechanizmy, ktoré túto stabilitu počas celého života organizmu zabezpečujú, neustále bojujú so zákonom rastu entropie a používajú na to látkovú výmenu s prostredím. Je prirodzené, že stav prostredia vytvára vonkajšie príčiny zániku organizmu. Ak predpokladáme existenciu potenciálnej nesmrteľnosti, potom ľahko prídeme k idei o rozhodujúcom vplyve vonkajších príčin pre smrť organizmu (napr. civilizačné choroby). Ľudská skúsenosť však dokazuje, že ani ideálne životné pravidlá, ani ideálne vonkajšie podmienky ešte nezaručujú nesmrteľnosť organizmu, hoci doba života sa takto môže o niečo predĺžiť. Preto sa niekedy hovorí o fyziologickom procese starnutia a o fyziologických príčinách smrti. Vieme však , že sa nezomiera od samotnej staroby, ale od chorôb, ktoré najviac ohrozujú starších ľudí. Prečo človek nežije stovky rokov? Je koniec jeho života naprogramovaný v genetickom kóde? Alebo každá bunka má dopredu určené hodiny svojho života? Zdalo by sa, že smrť starších je nutná pre existenciu mladších pokolení. Pre život je najdôležitejšie rozmnožovanie a zabezpečenie potomstva a po splnení tohto cieľa prichádza smrť. Kto však stanovil takýto cieľ?

Aj v súčasnosti je veľa takých, čo sú aristotelovsky presvedčení o konečnom cieli–príčine všetkých javov. Druhý zákon termodynamiky neobíde ani genetický program a spôsobuje jeho postupný rozpad prostredníctvom náhodných zmien, ktoré sú nepredvídateľné a aj úplne ľahostajné voči osudu buniek. Tieto zmeny vedú k narušeniu pôvodného fenotypu a pomocou zaprogramovaných odchýlok od homeostázy, ktoré sú nevyhnutné pre zabezpečenie potomstva, nakoniec vedú k zániku každého organizmu. Druhú vetu termodynamiky sotva vylepšíme. Ani perspektíva hybernácie s umele zníženou entropiou nie je z ľudského hľadiska lákavá. Neostáva nám nič iné, než sa zmieriť s tým, že zánik organizmov je nevyhnutnou vlastnosťou tej formy života, aká existuje v pozemských podmienkach. V iných miestach Vesmíru môže byť táto forma iná. Jedno však bude určite to isté – matricový princíp jej výstavby a reprodukcie.

Vedomie a duša

V súčasnosti sa často stretávame s predstavou, že v doterajších dejinách Vesmíru boli okrem Veľkého výbuchu najvýznamnejšie dve udalosti – vznik života a vznik vedomia. Prvá z nich sa ešte ako tak zahrňuje medzi procesy v princípe pochopiteľné na báze fyziky a chémie. Vznik vedomia však niektorí považujú za fenomén úplne cudzí vedeckému poznaniu a podstatne záhadnejší ako samotný vznik života.

Ak máme odvahu hovoriť o vývoji Vesmíru v bilióntinách sekundy po Veľkom výbuchu a pozerať sa miliardy rokov do jeho minulosti, máme sa schovávať pred vlastným vedomím? Teilhard de Chardin povedal, že pravdivá fyzika je tá, ktorá zahrnie všestranného človeka do celistvého obrazu sveta. Základnou otázkou filozofie je vzťah bytia a vedomia. Ako sa aj často hovorí, vzťah hmoty a ducha. Je prvotná hmota a druhotné vedomie? Otázka prvotnosti vedomia alebo hmoty sa považuje za otázku o podstate sveta. Podľa toho, ako sa na túto otázku odpovedá, hovorí sa o materialistickom alebo idealistickom prístupe k svetu. Podľa idealistických predstáv je vedomie materializovaným prejavom nehmotnej a od hmoty nezávislej substancie – duše, ktorá existuje samostatne, večne a je teda nesmrteľná. Vieme, že v prírode nič neexistuje večne. Všetko, čo raz vzniklo, skôr či neskôr zanikne. Z hľadiska prírody nie je rozhodujúce, či to budú minúty života alebo miliardy rokov. Viera v nesmrteľnosť jednotlivca je rovnako neopodstatnená, ako viera vo večnosť ľudského rodu na Zemi. Snahy spájať podstatu sveta s jedným z vynálezov evolučného procesu živej hmoty – s vedomím a rozumom – považujeme preto taktiež za neopodstatnené. Pritom vývoj rozumu živej hmoty môže byť aj slepou uličkou evolučného procesu, ktorý s podstatou sveta nemusí mať nič spoločné.

Pochopiť vývoj živej hmoty k vedomiu a rozumu je možné len prostredníctvom hlbokých znalostí o činnosti mozgu živých organizmov. Zámerne hovoríme o vývoji, pretože vedomie a rozum nemohli vzniknúť náhle vo forme nejakého fázového prechodu, ktorý sa udial v systéme desiatok miliárd neurónov. Mozog človeka sa mnohé tisícročia prakticky nezmenil. Mechanizmy, na ktorých je vytvorené myslenie, sú tie isté, ako u našich pradávnych predkov. Jazyk vo všeobecnosti a schopnosť manipulácie s abstraktnými symbolmi sa vytvárali len na báze toho, čo už dávno existovalo v mozgu u našich „nerozumných“ predkov. Mozog uchováva aj informácie v obrazoch, vytvorených priestorovo-časovými štruktúrami aktivity neurónov. Vytváranie i spracovanie týchto obrazov sa deje prostredníctvom fyzikálno-chemických procesov, prebiehajúcich v sieťach neurónov s výrazne nelineárnymi prvkami.

Začiatkom 70. rokov bolo dokázané, že každá hemisféra mozgu je samostatný systém vnímania okolitého svety. Myslenie pomocou slov je základnom činnosti verbálnej hemisféry. V druhej hemisfére prebieha myslenie cez zmyslové obrazy, ktoré sa nedajú vyjadriť slovami, napr. emócie, vnímanie hudby, umenia, intuícia, atď. Tak bola vyvrátená dlhodobá hypotéza, že obidve hemisféry sú identické a vytvorené prírodou len preto, aby zvýšili spoľahlivosť mozgu. Schopnosť učiť sa, ktorá je vlastná aj nižším živočíchom, predpokladá uchovanie určitého súboru vzorov (etalónov), s ktorými sa potom porovnávajú nové informácie a odvodzuje sa od nich správanie. V procese učenia vznikajú nové synaptické kontakty medzi neurónmi a modifikuje sa ich pôvodné usporiadanie.

Mozog pracuje na úplne iných princípoch než naše súčasné superpočítače a pracuje podstatne efektívnejšie. Psychológia odhalila veľa stránok činnosti verbálnej hemisféry. Podstatne skromnejšie sú výsledky o zmyslovej hemisfére, ktoré sú psychológii ťažko dostupné. Zatiaľ je nám nejasný svet emócií, intuície a podvedomie človeka. Pokiaľ nepochopíme činnosť tejto hemisféry, jej procedúry a spätosť s verbálnou hemisférou, ťažko nastane výraznejší pokrok aj v oblasti umelej inteligencie. Procesy, ktoré prebiehajú v zmyslovej hemisfére, bezprostredne súvisia s duševným životom človeka. Ak aj neprijmeme mystickú predstavu o duši človeka, v živote sa ťažko vyhneme používaniu pojmu duša, duchovno, duch. Je to preto, že tieto pojmy najefektívnejšie vyjadrujú tisícročia obnovovanú skúsenosť ľudstva o podstate človeka. Vedeli by sme si vôbec predstaviť niektoré oblastí umenia bez týchto pojmov? Zúžiť obsah pojmu duša len na psychiku alebo vedomie by bolo skreslením pojmu duša. Hlboké znalosti a rozum však nie sú zárukou vysokých duševných kvalít človeka. Pred veľkým umom skláňam hlavu, pred veľkým srdcom kolená – hovoril Goethe. Podľa Hegela ani znalosti, myslenie, ani vedomie nevyčerpávajú predstavu o duši ako mysliacom srdci.

Ako môžeme poznať dušu človeka? Život dokazuje, že jedine prostredníctvom jeho činov a aktivít. Keďže každá aktivita človeka je vyvolaná potrebou, cesta k pochopeniu duše vedie jedine cez analýzu jeho potrieb, o ktorých sa možno dozvedieť prostredníctvom emócií. Teda emócia je odraz určitej aktuálnej potreby v mozgu človeka a zároveň možnosti (pravdepodobnosti) jej uspokojenia. Emócia je aktívny stav špecializovaných mozgových štruktúr, stimulujúcich subjekt zmeniť svoje správanie v smere maximalizácie alebo minimalizácie tohto stavu. Pre všetky typy emócií (vitálne, estetické, mravné, atď.) platí rovnaká zákonitosť – intenzita emocionálnej reakcie závisí od veľkosti potreby a pravdepodobnosti jej splnenia. Psychológia rozlišuje tri typy základných potrieb človeka: vitálne, sociálne potreby „pre seba“ a „pre iných“ a ideálne potreby spojené s poznávaním sveta.

Každý človek má vlastnú hierarchiu i zloženie základných potrieb. Preto hovoríme aj o osobnosti človeka, ktorá však taktiež nie je identická s dušou. Dušu človeka vytvára súhrn tých sociálnych potrieb, ktoré sú spojené „pre iných“ a taktiež potreba ideálna – poznávanie sveta. Tieto dve charakteristické potreby ľudskej duše vyjadrili aj viacerí spisovatelia a učenci. Najlepší je ten človek, ktorý žije výhradne svojimi myšlienkami a cudzími pocitmi, najhorší je ten, čo žije cudzími myšlienkami a svojimi pocitmi – hovoril Tolstoj.

Na záver našich úvah o ľudskej duši uveďme priam očarujúce slová Bertranda Russella, ktoré by mali byť životným krédom každého človeka:

„Tri vášne, jednoduché a neprekonateľne silné vládli v mojom živote – túžba po láske, túžba po poznaní a neznesiteľná ľútosť nad trpiacim ľudstvom. Lásku som hľadal ako prvú, lebo prináša extázu tak silnú, že by som obetoval celý zvyšok života pre pár hodín tejto radosti. Hľadal som ju aj preto, lebo oslobodzuje od osamelosti – od tej strašnej osamelosti, z ktorej chvejúce sa vedomie hľadí cez okraj sveta do studenej nevysvetliteľnej priepasti života. Hľadal som ju aj preto, že v spojení lásky som videl predzvesť vízie nebies, ako si ich predstavovali svätci a básnici. S rovnakou vášňou som hľadal poznanie. Prial som si porozumieť srdciam ľudí. Prial som si vedieť, prečo svietia hviezdy. Láska a poznanie, ak som ich dosiahol, ma povznášali hore k nebesiam. Avšak ľútosť ma vždy vracala späť na Zem. Ozveny nárekov sa odrážajú v mojom srdci. Hladujúce deti, obete umučené utláčateľmi, bezmocní starí ľudia a celý svet osamelosti, chudoby a bolesti sa vysmieva tomu, čím by ľudský život mal byť.“

Prameň: Univerzitný profesor Štefan Jánoš pracoval od r. 1990 na Albert Einstein Center for Fundamental Physics, Laboratory for High Energy Physics, University of Bern, Sidlerstr. 5, 3012 Bern, Switzerland. Od r. 2009 je na dôchodku. Má vlastnú webstránku, ktorú musíte vidieť. Dostali sme od neho e-mail tohto znenia:

„Vážený pán Škoda, dnes som náhodou našiel na webstránke Vaše Zošity humanistov a čítanie v nich mi je veľkým potešením, pretože vyjadrujú postoj k svetu i k spoločnosti, ktorý mi je veľmi blízky. Pozrel som si aj staršie čísla, napr. z roku 2003, kde píšete o zborníkoch Kresťanstvo a fyzika, Kresťanstvo a biológia (SSV, Trnava 2001). Na rozdiel od autorov týchto zborníkov nepotrebujem pre svoj život žiadne božstvo: dal som prednosť racionálnemu a humanistickému poznaniu, ktoré ma robí šťastným a nezávislým od diktátu a autoritatívnosti kohokoľvek na svete.“

Potešil nás a požiadali sme ho o súhlas s uverejnením eseje „Život bude vždy zázrakom“ z jeho webstrany v ZH, čo nám dal a predplatil si tlačené vydanie ZH do Švajčiarska (7,20 eur na 6 čísiel). Sľúbil nám spoluprácu, čo veľmi potrebujeme.