Jacques Decornoy

Vatikán a nový morálny poriadok

Od svojho zvolenia za pápeža v októbri 1978 Ján Pavol II. vyvíja úsilie upraviť v konzervatívnom zmysle modernizačnú a progresívnu líniu pápežov Jána XXIII. a Pavla VI. ako aj II. vatikánskeho koncilu. Šéf katolíckej cirkvi opakovane odsúdil obrancov teológie oslobodenia a opiera sa o organizácie ako je Opus Dei a iné, spriaznené s charizmatickou obnovou.

Akú Európu to chce pápež? Jedinú, čo vyhovuje jeho názorom: Európu svätcov, “ktorí vybudovali Cirkev.” No nie sú títo svätci dnes nečasoví? Čo sa stane s pastorálnou obnovou, ktorú dal za cieľ II. vatikánsky koncil? Ako si katolicizmus predstavuje brať do úvahy nové socio-ekonomické danosti?

“Nová evanjelizácie Európy” – to je sen Jána Pavla II. pre tretie tisícročie. Modelom mu je vrcholiaci stredovek, z toho sa treba inšpirovať pri vykročení do roku 2001… Zavrhnúc oslobodzovacie analýzy, čo aj sa ozvali z vnútra samotnej cirkvi – najmä výslovná teológia oslobodenia – a čo aj integrujú sekularizáciu a modernosť, Petrov nástupca chce zvrátiť koleso dejín tak, aby sa starý kontinent redukoval na “voje nespočetných svätcov”.

Či sa to jeho pochlebníkom páči alebo nie, predstava, ktorú má o histórii Ján Pavol II., by mala len hodnotu žartu, keby nevzišla z hlavy pápeža, ktorý bol zvolený (r. 1978) a vládol v rozhodujúcom období: keď implodoval komunizmus, globalizuje sa ekonómia, všeobecne sa prijíma mýtus o “konci ideológií” a opakovane sa potvrdzuje jednota Európy, o ktorej sa vie, kde sa začína, ale nie, kde sa končí – keď sa za vyhlasovanými istotami skrýva množstvo zle zastieraných neistôt. Je to epocha, ktorá až dosiaľ splodila skôr spotvorene myšlienky ako odvážne nápady, pretože bola zle pripravená na zápas s otrasmi a na prevenciu nebezpečných krokov späť. Z tohto hľadiska je pápežov európsky projekt ukážkou sveta bez posolstva pre budúcnosť a bez prorokov.
Ján Pavol II. neprestal hovoriť o Európe, nikdy si neprotirečil a stále hovorí to isté. Početní pozorovatelia videli v páde berlínskeho múru a v implózii Sovietskeho zväzu výsledok desaťročnej pontifikálnej činnosti: L ‘Express mal hrubý titulok: “Vo Východnej Európe víťazí pápeži” (1). Bolo to nedomyslené konštatovanie, ale úplne kopírovalo spôsob rímskeho myslenia, ktoré odopiera akúkoľvek pozitívnu vnútornú hodnotu akciám miestnej sekularizovanej spoločnosti, schopnej rozmýšľať aj bez pápeža: že by hlboké a dávne zretie spoločnosti v komunistických štátoch bolo vyvolalo len vznik druhoradých pomáhačov, stavajúcich kolky?

Ak sa pápežove kázne a homílie o Európe nemenili, bude tým zaujímavejšie lepšie si všimnúť tie, čo predniesol po páde komunistických systémov a vo východných krajinách. Dokonalá kontinuita jeho myšlienok dokazuje, že názory Jána Pavla II. sa nemenia, či existujú totalitné štáty alebo nie. Texty z rokov “pred 1989” a najmä jeho “zakladateľský” prejav v španielskom pútnickom meste Saint-Jacques-de-Compostelle v novembri 1982 nemali v sebe nič taktického. “Guľa”, ktorú hádzal už dlhšie ako desať rokov, cielila oveľa ďalej ako pochmúrnosť východného Berlína, Varšavy, Prahy alebo Moskvy.
Jediná Európa, ktorá má pre pápeža cenu, či už minulosti alebo budúcnosti, je Európa svätcov, “nespočetné voje svätcov”. Európa má troch patrónov: na slovanskej strane sv. Cyrila a sv. Metoda (9. storočie), na západnej strane sv. Benedikta (6. storočie)(2). To oni “urobili” Európu, samozrejme aj s inými: na východe to boli Vojtech, Agneška Česká, Gorazd a i. Medzi nimi a nami je len priepasť, vyplnená spomienkou na nich, resp. ich príkladom: tisíc rokov a viac takrečeno vzduchoprázdna. Stade vyplýva dôležitosť pútí a osláv: ako rád by bol pápež navštívil Československo v roku 1985 pri tisíc storočnom výročí evanjelizácie krajiny Cyrilom a Metodom! Pri tej príležitosti by bol pripravil oslavy tisícročia smrti sv. Vojtecha a zdôraznil význam projektu “európskeho mosta modlitieb”, ktorý má každoročne v predvečer sviatku sv. Vojtecha zjednotiť “národy strednej Európy”! Nebol Ján Pavol II. vysvätený za biskupa na sviatok sv. Václava? “Každý rok je symbolizovaný niektorým z vašich svätých”, pripomína ten, čo sa nezabudne označovať za “prvého slovanského pápeža”. Na velehradskej svätyni, kde je pochovaný sv. Cyril, povedal:

“Základný kameň jednotnej Európy nachádzame tu, na Velehrade, kde tesalonickí bratia navždy zaštepili do dejín cirkvi grécku a byzantskú tradíciu … tieto dve úžasné tradície … spolutvoria kresťanskú Európu … Európu minulosti a súčasnosti.”

Obracajúc sa na mládež strednej Európy vyslovuje pápež výzvu, aby kula autenticitu svojich činov podľa týchto príkladov vrcholiaceho stredoveku. Samozrejme nezabudne spomenúť úlohu tohto “bezúhonného kňaza” Jana Husa (1370-1415), obete “prehnaností” (bol na kostnickom koncile odsúdený a za kacírstvo upálený); “experti”, na prvom mieste “českí teológovia”, majú za úlohu “presnejšie určiť jeho miesto medzi reformátormi cirkvi”. Tento lapsus, vyslovený pred reprezentantmi nekatolíckych cirkví, sa skoro zabudne a vrátime sa k starému snu o ornáte bez stehov mýtického kresťanstva. “Nebohé kresťanstvo”, napísal veriaci Emmanuel Moumier (3). Nech žije kresťanstvo, hovorí v podstate pápež. A vysvetľuje:

“Ak sa historická pamäť Európy neponorí do obdobia pred Osvietenstvom, bude mať jej nové jednota povrchné a nepevné základy.”

Žeby boli dejiny prestali ísť dobrým smerom kdesi v tom vrcholiacom stredoveku a dali sa znovu na pochod až v roku 1990? Hod rímsky biskup hlása “integrálnu predstavu” človeka vo “všetkých jeho dimenziách”, škrtá jedným ťahom pera celé storočia a storočia života, vývoja a kríz. Ľubovoľne vybraní svätci, ktorých spomína, sa síce označujú za pramene histórie, ale pôsobia ako mimo času, ako keby Benedikt nebol vzišiel z trosiek rímskej civilizácie a nebol pôsobil “v medzivládí medzi starým svetom v rozvalinách a novým svetom, ktorý treba budovať”; ako keby sa bol mohol v 12. a 13. storočí rád sv. Dominika rozšíriť bez všeobecnej explózie mestského života; a to ani nehovoríme o ešte výraznejšej sociologickej a historickej podmienenosti diela sv. Františka, jezuitov a iných reholí(4).

Európska kázeň Jána Pavla II. sa fixuje bez akejkoľvek analýzy na akýsi zlatý stredovek, vyslovene predstavovaný ako vek zrelosti a preto ani sekundu neodolá analýze. Otec Yves Congar píše:

“Isteže, stredovek bol nádherný svojou vitalitou, ale predstava, ktorú mohol mať o vzťahoch medzi Cirkvou a svetom, bola nedostatočná z viacerých hľadísk. V prvom rade nemala Cirkev za partnera svet ako nezávislý celok; spoločnosť bola usporiadaná tak, aby slúžila cieľom večnej spásy, a pravidlá tu určovala Cirkev … V podstate je potrebná spoločnosť bez poručníctva, svet ako taký, ak má Cirkev dostať najlepšiu možnosť byť čisto sebou. Až naše sekulárne storočie, často dokonca nenábožné, je jedným z najautentickejších evanjeliových a misionárskych storočí (5).”

A aj Otec Marie-Dominique Chenu asi zakúsil hromy a blesky Vatikánu, lebo napísal:

“Feudálne kresťanstvo žilo v trpkej nedôvere voči bujneniu nových miest a slobodám nových mladých univerzít opojených aristotelovsko-arabskou vedou.”

Dvoje pľúc Cirkvi

Okrem toho, že znevažuje až hanobí Osvietenstvo, Ján Pavol II. zamlčuje dlhé výpočty tých, čo od kardinálov až po jednoduchých teológov boli neraz prenasledovaní fyzicky či duševne. A drží sa svojej predstavy dvoch “pľúc” cirkvi, totiž východných a západných; povedali sme už, že to boli sv. Cyril a sv. Metod na jednej a sv. Benedikt na druhej strane. Preto si pripomeňme tieto poznámky jedného z majstrov súčasnej náboženskej filozofie, Henriho de Lubac:

“Už nestačí kopírovať antické kresťanstvo, ani kopírovať stredovek … Veľmi by sme si uškodili, keby sme sa zriekli celých storočí analýz a vedeckých výskumov, ako aj definitívnych právd, ktoré vzišli z konfrontácii.”

Predovšetkým tých, ktoré neprestali volať po preverení doktrín a po pastorálnej obnove, ako ich chápal II. vatikánsky koncil (1962) a biskupské konferencie v Medeline v Kolumbii (1968) a v Pueble v Mexiku (1979): oslobodenie človeka sa nemôže obmedziť na duchovnú oblasť (zbavenie hriechu a zla), ale treba brať do úvahy aj socioekonomické a historické okolnosti – a katolíci by mali vo všetkých oblastiach spolupracovať. No pre Jána Pavla II. niet, aspoň v Európe, ozajstnej kultúry, teda ani ozajstných národov, okrem tých, ktoré zmeraveli v pomeroch prvého tisícročia. Spomína síce štáty, ale iste z nich nerobí ani po národnej stránke ani z hľadiska Európy póly renesancie alebo “nového krstu” kontinentu.

Jeho slová na adresu kňazov aj laikov, teda v dobrej logike aj na dav neveriacich, znejú celkom inakšie:

“História týchto dvoch bratov, Cyrila a Metoda, je výrečným príkladom tejto jednoty (kresťanskej Európy). Je to svedectvo, ktoré poskytli našim predkom na slovanskej pôde, je to svedectvo nedielnej cirkvi – jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej. Ako Gréci hľadali podporu a potvrdenie svojho poslania v Ríme.”

V tomto bode sa rozplýva rozlišovanie : predstava kíže z kresťanskej (a mýtickej) Európy na cirkev, teda na moc Ríma. Opäť je to rímsky orloj, čo určuje beh dejín. A čo aj pápež pripúšťa, že “snahy sociálneho prostredia” hrali určitú úlohu pri prekonaní komunizmu, dodáva, že “kanonizácia svätej Agnešky Češkej vlani 12. novembra (1989) bola akoby predzvesťou udalostí, ktoré tieto požiadavky doviedli do konca.”

Sotva sa zbavili totalitarity a už sa musia národy východu brániť: majú

“organizovať… vhodné “imunitné” mechanizmy proti určitým “vírusom” ako sekularizmus, nezáujem, hedonizmus spotrebnej spoločnosti, praktický materializmus a aj formálny ateizmus, ktoré sú dnes tak rozšírené 17).”

Ale či by čítanie mníšskych regulí sv. Benedikta odpomohlo nedostatku praktických návrhov proti týmto abstraktným a neodvolateľným hodnoteniam a názorom? Tie regule sú ďaleko od oslobodzujúcich a uznanlivých analýz autorov, ktorí sa neboja moderného sveta:

“Sekularizácia oslobodila objavné sily, aj produktívne a tvorivé, vo všetkých odvetviach: praktický ateizmus ktorý je jej politickým prejavom, drží právom náboženské vyznania vo svojich hraniciach a – odmietajúc akúkoľvek doktrinálnu alebo morálni oficiálnu pravdu – otvára priestor pre slobodnú demokratickú hru, ktorá je vedecky a ekonomicky plodná (8).”

To je stará hádka … Rím už nevrhá do žalára svojich “úchylkárov”, ako to urobil Pavol IV., ktorý v 16. storočí uväznil kardinála Moroneho, pretože tento uznal platnosť nových hodnôt, ktoré sa ani netýkali cirkvi. Koľkých teológov však Vatikán “zlomil” v našom storočí, lebo dali kresťanské myšlienky a texty na sito historických a iných analýz, a to ostatne s odvahou, ktorú si nedovoľujú iné vyznania! Ako si neklásť otázky o povahe Európy Jána Pavla II., ak sme na tomto kontinente svedkami vytvárania hierarchie, ktorej prvoradou “kvalitou” je jej poddanosť rímskemu autoritarizmu, resp. diktátu, t.j. medziiným “umlčaniu redaktorov časopisov, ktoré nie sú dosť poslušné (9).”

Ján Pavol II. sníva o tom, že z tretieho tisícročia urobí obdobie “novej evanjelizácie” najmä v Európe. No

“úloha evanjelizácie je trvalá, a preto je výraz “druhá evanjelizácia” pochybený. Skončila sa niekedy prvá evanjelizácia, a to uspokojivo (10)?”

Je najlepší spôsob nevzdať sa svojich prameňov pokus o návrat k nim? Nie je lepšie inšpirovať sa nimi vo vedomí, že v priebehu svojho toku rieka priberá veľa prítokov, bez ktorých by už dávno bola vyschla?

Poznámky

(1) L ‘Express, Paris, 23.3.1990.
(2) Dom Claude, Jean Nesmy, Saint Benoit at la vie monastique (Sv. Benedikt a kláštorný život), Le Seuil, Paris, 1987. Zdôrazňuje sa, že Benedikt sa bežne nazýva “patriarcha západných mníchov”.
(3) Emmanuel Mounier, Feu la Chretienté (Nebohé kresťanstvo), Le Seuil, Paris, 1950.
(4) ako (2).
(5) Yves Cognar, O.P., Eglise et monde (Cirkev a svet). Esprit, Paris, február 1965.
Paul Valadier, S.J., L’Eglise en proc?s. Catholicisme et société moderne (Cirkev pred súdom. Katolicizmus a moderný svet), Calman-Lévy, Paris, 1987, s.32.
Roger Chartier, Les origines culturelles de la Révolution francaise (Kultúrne pramene Francúzskej revolúcie), Le Seuil, Paris, 1990, najmä kap. IV, “Odkresťanštenie a sekularizácia”.
(6) M.D. Chenu, O.P., “Vie conciliaire de I ‘Eglise et sociológie de la foi” (Koncilový život cirkvi a sociológia viery). Esprit, Paris, dec. 1961.
(7) Jedny talianske katolícke noviny, šíriace názory hnutia Prijímanie a oslobodenie, 30 dní v Cirkvi a vo svete, protestujú proti “znovudobíjaniu východu” v článku “Od komunizmu k slobodomurárstvu”. Paris, aug. 1990.
(8) Paul Valadier, Inévitable morale (Nevyhnutná morálka), Le Seuil, Paris, 1990, s.204.
(9) Le réve de Compostelle (Sen z Compostelly), zborník vyd. René Luneau, Centurion, Paris, 1989. Veľmi kriticky analyzujúc toto dielo napísal Msgr. Jacques Julien, arcibiskup v Rennes, v apríli 1990: “Nedá sa zamlčať, že v cirkvi silnejú centralistické tendencie a vzdiaľ ovanie sa od koncilu (II. vatikánskeho), napríklad prekvapujúca zhovievavosť určitých rímskych hodnostárov voči tradicionalistom. ”
(10) Paul Valadier, ako 5, s. 179.

Prameň: Jacques Decornoy, “Europe de Jean-Paul II.”, L’Offensive des religions. Mani?re de voir č. 48, s…., november 1999.

Preložil Rastislav Škoda