Anton Rákay

1. decembra 2000 uverejnila Pravda článok, ktorý nenapísal radový ateista, resp. člen spoločnosti Prometheus, ktorý však obdivuhodne výstižne vyslovil , čo majú neveriaci na srdci a veľa sa o ňom medzi nimi hovorilo. Pre tých, čo o ňom len počuli, ho pretláčame.

V diskusiách okolo zmluvy s Vatikánom sa len akosi okrajovo spomína existencia skupiny občanov, ktorí sú formálne evidovaní v niektorej cirkvi, ale nábožensky ostávajú úplne pasívni alebo sa proklamujú ako ateisti. Najnovšie prieskumy Sociologického ústavu SAV hovoria, že bez vyznania je u nás 16,3 % respondentov (údaj sa týka len dospelých a nie ich detí), čo v reálnych číslach znamená, že k nijakému náboženstvu sa nehlási okolo 900 tisíc občanov. V súvise s nadchádzajúcim sčítaním sa podaktorí obávajú chúlostivých otázok o majetkových pomeroch, no oveľa viac občanov má zábrany úradne prezentovať ateistický svetonázor, pretože napriek zákonom garantovanej ochrane u nás dôverné osobné údaje stále unikajú. Odkiaľ pramení strach verejne sa deklarovať ako občan bez vyznania alebo vo veciach viery pasívny či celkom ľahostajný?

Už po stáročia všetci pochybovači, odmietajúci pokornú slepú vieru v akéhokoľvek neviditeľného všemohúceho Boha, sú netolerantne a nenávistne klasifikovaní ako nemravní bezbožní vydedenci zo spoločnosti. Aj dnes sa im prisudzuje zodpovednosť za zhubný vplyv ich deštruktívnej životnej filozofii, prinášajúcej nebývalý nárast zločinnosti, surovosti v medziľudských vzťahoch, chamtivosti a bezohľadnosti v honbe za materiálnymi hodnotami a totálnej devalvácie základných mravných hodnôt, pretože vraj bez očisťujúcej viery v Boha človek nezastaviteľne skĺzava do prepadliska morálnej úbohosti.

Ateista na vidieku

V mestskej aglomerácii sa ateisti strácajú v anonymnej mase spoluobčanov, no na vidieku, kde ľudia ešte stále majú k sebe akosi bližšie, deklarovať sa verejne za ateistu znamená vylúčiť sa z pospolitosti ako nakazený prašivinou. V mentalite ľudí sa totiž z generácie na generáciu traduje rovnica: Veriaci – dobrý, mravne čistý človek; neveriaci – skazené amorálne indivíduum schopné všetkého zlého. Preto by bolo poučné uzákoniť, aby v priebehu jedného roka pri každej správe z čiernej kroniky (nielen pri krádeži, vražde, lúpeži, znásilnení, ale aj pri daňových, privatizačných a korupčných aférach) za menom a skratkou priezviska povinne sa uvádzala aj náboženská orientácia páchateľa (r.k., ev.a.v., žid, pravosl., gr.kat., sved.Jeh., advent., ateist. a podobne). Vyhodnotené údaje by potom objektívne ukázali, aký podiel na zločinoch majú veriaci a aký tzv. amorálni a hriešni ateisti! Kto by bol napokon bez viny a mohol do iného právom hodiť kameňom mravného opovrhnutia?

Skutočnosť je totiž spravidla celkom iná. Dnešný moderný, osobnostne pevne sformovaný jedinec nedokáže žiť bez istej životnej filozofie a hierarchie záväzných etických princípov. Preto aj ten, ktorý sa prezentuje ako neveriaci, vždy hlboko verí v akúsi najvnútornejšiu Autoritu a rešpektuje kódex vlastných neprekročiteľných noriem, zvyčajne prísnejších ako katolícke Desatoro. Dodržiava pritom nielen takmer všetky kresťanské prikázania, ale dobrovoľne k nim pridáva aj nejednu zásadu prevzatú buď z iných svetonázorových sústav, alebo diktovanú vlastnou stupnicou mravných pravidiel. V ich duchu žije, pracuje, vychováva deti, udržuje rodinu, správa sa k spoluobčanom, rešpektuje zákony a záujmy spoločnosti. Z morálneho hľadiska je ateista neraz čistejší a čestnejší ako takzvaný veriaci, ktorý kartu náboženského presvedčenia buď účelovo schováva v rukáve, alebo ňou ostentatívne búcha o stôl, pričom v praktickom živote jeho pokrytecky proklamovaná viera zostáva pred kostolným prahom a k ničomu ho mravne nezaväzuje.

Ateisti chcú byť osobne maximálne slobodní a nezávislí, pritom však zodpovedne, nesebecky a ohľaduplne využívať vlastné schopnosti pri existenčnej sebarealizácii. Ich filozofia je humanistická a morálna, pretože v jej epicentre je dôstojnosť človeka a efektívna ochrana jeho základných práv.

Napriek tomu však stále pretrvávajú tendencie odsúvať ateistov do nedôstojne nespravodlivej polohy občanov II. kategórie. Reprezentujú predsa názorovo zreteľne konfigurovanú, takmer miliónovú „menšinu“, ktorej hlas už nie je možné naďalej ignorovať a vytláčať celkom na perifériu. Jeden z čerstvých príkladov je naozaj príznačný: nedávno v rozhlase prvýkrát zaznel hlas občianskeho združenia ľudí bez vyznania, Prometheus. Vysielací čas bol o druhej po polnoci, práve vtedy, keď v televízii bežal chúlostivý erotický film. Obe relácie boli rovnocenne posunuté do tmavých nočných hodín, v ktorých každý slušný človek tvrdo spí!

Je už naozaj čas vykročiť z tieňa, do ktorého sú ateisti nielen ustavične zatláčaní, ale v ktorom aj sami zostávajú v dobrovoľnom ústraní. Ani bájny antický Prometheus neukradol bohom oheň, aby sa pri ňom zohrieval iba sám, ale aby jeho životodarné svetlo zaniesol všetkým ľuďom!

*  *  *

Autor je lekár a spisovateľ.

*  *  *

Prameň: Anton Rákay, „Vystúpiť z tieňa“, Pravda, 1. decembra 2000.