Shankar Vedantam

Najprv sa vo Philadelphii pri meditácii zistili v mozgu aktivované oblasti. Potom sa v San Diegu a Severnej Karolíne pozorovali náboženské vzruchy pri epilepsii a podaní halucinogénnych drog. A v Kanade pozoroval jeden neurológ pri nasadení magnetizovanej prilby „spirituálne“ zážitky aj u ateistov.

Začali sa intenzívne hľadať stopy spirituality v nervových synapsiách – vznikla tzv. neuroteológia: výskum, ako chápať náboženské zážitky, ako ich merať a reprodukovať. Používa sa pri tom technológia moderného zobrazovania mozgu. Čo volajú mystici nirvánou, kresťania stavom milosti? Dá sa spiritualita vysvetliť pojmami nervových sietí, neurotransmitterov a mozgovej chémie?

Čo vyvolá transcendentálny pocit „byť zajedno s vesmírom“? Zdá sa, že to môže byť zníženie aktivity v parietálnom laloku, ktorý pomáha regulovať pocit seba a fyzikálnu orientáciu. Ako vedie náboženstvo k božským pocitom lásky a súcitu? Možno v dôsledku zmien vo frontálnom laloku, t.j. zvýšenej aktivity pri rozjímaní. Prečo majú niektorí ľudia hlboký pocit, že náboženstvo zmenilo ich život? Možno preto, lebo spirituálne praktiky aktivovali ich temporálny lalok, ktorý vyvažuje skúsenosti dávajúc im osobný význam.

Andrew Newberg z Philadelphie napísal knihu „Why God Won’t Go Away“ (asi Prečo boh neodchádza). Hovorí v nej, že mozog je tak upravený, že pozná duchovné a náboženské pocity a skúsenosti a uzatvára, že

„ak nedôjde k podstatnej zmene, tieto vlastnosti mu ešte dlho ostanú. Táto predispozícia zapríčiňuje, že toľkí ľudia veria v boha.“

Tieto štúdie môžu reprezentovať najprednejšie hliadky výskumu mozgu, ale podľa toho, ako je to s vašou vierou, môžu byť posledným steblom. Kým Newberg a iní udávajú záujem o vytvorenie mostu medzi vedou a vierou, mnohých veriacich uráža už pomyslenie, žeby boh mohol byť výtvorom ľudského mozgu a nie naopak.

Prof. Nancey Murphy (prednáša kresťanskú filozofiu na Filozofickom seminári v Pasadene, Calif.) namieta:

„To posilňuje ateistické stanovisko a robí náboženstvo zbytočným. Ak viete vysvetliť náboženské pocity ako čisté mozgové javy, nepotrebujete predpoklad existencie boha.“

Niektorí vedci otvorene hlásajú, že výskum potvrdzuje, že niet takých vecí, ako je boh. Naproti tomu iní sa predstavujú ako veriaci a výskum v tejto oblasti robia preto, aby sa spoznal spôsob vzniku spirituality v našom mozgu.

Newbergova kniha katapultovala jeho výskum (v spolupráci s Eugenom D’Aquili) do centra verejného záujmu. Priznáva sa k preciťovaniu vlastnej spirituality, ale odmieta odpoveď na otázku, či verí v boha, lebo to by v každom prípade určitých ľudí viedlo k pochybovaniu o jeho výsledkoch:

„Nepokúšam sa využiť vedu na dôkaz, že boh je, alebo nie je.“

Newberg meral skanovaním mozgovú činnosť tibetských mníchov pri hlbokej meditácii. Keď upadli do hlbokého tranzu, vstrekol im rádioaktívne farbivo a sledoval jeho rozloženie v mozgu.

Zistil, že určité oblasti sa pri hlbokej meditácii menia: Ako sa čakalo, v prvom rade to boli oblasti, zapojené do činnosti pri koncentrácii. Ale registrovala sa aj znížená aktivita v parietálnom laloku, ktorý nám pomáha orientovať sa v trojdimenzionálnom priestore.

„Pri prežívaní spirituálneho zážitku sa človek cíti, akoby splýval v jedno s univerzom a stráca pocit sebaistoty. To môže byť v dôsledku toho, čo sa deje v príslušnej oblasti mozgu – ak ju blokujete, stráca sa hranica medzi sebou a okolitým svetom. Tak človek vzlieta do vesmírneho stavu.“

Na druhej strane kontinentu, na Kalifornskej univerzite v San Diego, sa vedci venujú otázke, ako je to, že pri niektorých pacientoch sprevádzajú epileptické záchvaty náboženské zážitky. A psychiater Roy Mathew na Duke University  študuje halucinogénne drogy pri vyvolávaní mystických stavov – to je pri niektorých náboženstvách dávna prax.

Môže byť, že osvietenie Siddharta Gautamu – Budhu – bolo iba utíšením jeho parietálneho laloku? Mohli byť hlasy, ktoré počuli Mojžiš a Mohamed na vzdialených vrcholcoch, iba salvy páliacich neurónov? Mohli byť rozhovory Krista s Bohom len preludy mysle?

Newberg nejde tak ďaleko, ale iní prívrženci novej mozgovej vedy veru idú. Michael Persinger, profesor neurológie na  kanadskej Laurentian University v Sudbury v Ontariu, robil pokusy s helmou plnou magnetov. Okolo lebky dobrovoľníkov ňou vyvolal slabé elektromagnetické signály.

„Štyria z piatich pri tom pociťovali mystické zážitky: akoby za nimi alebo v ich blízkosti stála cítiaca bytosť. Niektorí sa rozplakali, iní cítili dotyk boha, niektorí sa báli a hovorili o čertoch a zlých duchoch.“

Persinger dodáva:

 „A to sa dialo v laboratóriu! Viete si predstaviť, čo by bolo, keby sa to stalo v noci a v kostole, mešite alebo synagóge?“

Persinger uzatvára, že jeho výskumy ukazujú, že

 „náboženstvo je vlastnosť mozgu, len mozgu, a nemá nič do činenia s niečím, čo je mimo neho.“

Tí, čo veria, že nová veda dokazuje neexistenciu boha, vravia, že predkladajú spoločnosti zrkadlo, v ktorom vidieť deštruktívnu silu náboženstva. Podľa ich názoru náboženské vojny, fanatizmus a neznášanlivosť pramenia z dogmatického presvedčenia, že viera a bohovia sú niečo jedinečne osobitného – nijako nie rozličné prejavy všeobecnej chémie mozgu.

„Zisťujete veci iracionálne a nebezpečné, keď skúmate, ako na nás pôsobí religiozita,“ píše v knihe o neurovede náboženstva „The God Part of the Brain“ (asi Boží úsek v mozgu) Matthew Alper. „Ak sa nám darí, sme šťastní a spokojní. Ak sa máme zle, púšťame sa do vojny. Ak nemáme dosť potravy, rozpomenieme sa na spiritualitu a odvolávame sa na svojich bohov, aby sme sa zabíjali jedni druhých.“

Kým Persinger a Alper sa považujú za ateistov, mnohí neurológovia viery sa považujú za hlboko duchovne založených.

Neurológ James Austin začal praktizovať zen pri návšteve Japonska. Po rokoch praxe zacítil, že musí prehodnotiť skúsenosti svojej profesionálnej minulosti. Napísal knihu „Zen a mozog“.

„Rozhodli o mne skúsenosti, ktoré som získal počas meditácie“, hovorí tento profesor filozofie na Univerzite v Idaho. „Niektoré z nich boli podnecujúce, no jedna mala podobu veľkej vnútornej adsorpcie – intenzívneho hypersebavedomia v prázdnom nekonečnom priestore, černejšom ako čierny, tichom a zbavenom akéhokoľvek pocitu môjho fyzického tela. Pociťoval som hlbokú blaženosť. Uvedomil som si, že nič z mojej činnosti či skúseností ma nepripravilo a nepomôže mi pochopiť, čo sa deje v mojom mozgu. Bolo to budenie neurológa.“ (alebo sú to nezrozumiteľné výlevy veriaceho – p. p.)

Austinova spiritualita sa netýka viery v boha – podobá sa skôr praktikám niektorých odvetví hinduizmu alebo budhizmu. Obidve zdôrazňujú význam meditácie a jej silu urobiť človeka milujúcim a súcitiacim – pritom väčšina budhistov sa nezaujíma o otázku, či existuje nejaký boh.

No teológovia hovoria, že takéto praktiky nezodpovedajú nábožnosti väčšiny ľudí ani vo východnej, ani v západnej tradícii.

John Haught, profesor teológie na Georgtownskej univerzite, mieni: „ Keď títo ľudia hovoria o náboženskom zážitku, hovoria o meditatívnej skúsenosti. No viera je viac ako toto. Zahrnuje aj oddanosť, utrpenie a zápas – nielen meditatívnu blaženosť. Patria do nej aj chvíle, keď sa cítite bohom zabudnutý a opustený.“

Dodáva: „Viera je aj navštevovať vdovy a siroty. Je to aj symbolizmus, mýt, udalosť a mnohé iné veci. Tí ľudia izolovali jeden malý aspekt náboženskej problematiky a identifikujú ho ako celé náboženstvo, ale  to sa nedá.“

Veriaci vedci zdôrazňujú, že viera a náboženstvo sú oveľa viac ako suma príslušných častí mozgu. Daniel Batson, psychológ z Kansaskej univerzity, sledujúci vplyv náboženstva na ľudí, píše: „Mozog je hardware (fyzické zariadenie), pomocou ktorého sa prejavuje náboženstvo. Povedať, že mozog produkuje náboženstvo, ja ako povedať, že klavír produkuje hudbu.“

Na Fullerovom seminári psychológie komentuje túto diskusiu kognitívny psychológ  Warren Brown týmito slovami:

„Keď myslím na svoje stanovisko a diskutujem o ňom s odborníkmi v teológii a kresťanských náboženských praktikách, vidím, čo títo ľudia vedia o religiozite (zbožnosti). Tu si poviem, že veru nie sú dosť dobre informovaní; sú to dobrí neurológovia, ale nie sú odborníci na to, čo sa deje pri rozličných formách religiozity.“

V centre kritického postoja voči novému mozgovému výskumu je to, o čom Michael McClymond, teológ  z univerzity v St. Louis, povedal, že „to nevedie k ničomu“: sú vedci, ktorí chcú všetkým javom rozumieť tak, že ich redukujú na základné merateľné jednotky. „No bozk je viac ako súhlasná vzájomná výmena slín, dychu a baktérií.“

Posledné slovo veriacich je, že ak boh existuje a stvoril svet, či nemohol do našich mozgov nainštalovať mechanizmus, ktorý nám umožní prežívať mystické zážitky? Iste mohol.  Ale to hovorí viera , nie veda.

Spomínaný Mathew z Dukeho univerzity uzatvára po katolícky:

„Neurológovia preberajú myšlienku fyzikov z minulého storočia, že všetko je hmota. Ja pripúšťam možnosť, že toho je viac, ako s čím sa stretá naše oko. Neverím vo všemohúcnosť vedy, alebo žeby sme mali všetko celkom iste vysvetlené.

Prameň: Shankar Vedantan, Tracing the Synapses of Our Spirituality; Researchers Examine Relationship Between Brain and Religion, The Washington Post, 17. 06. 2001. –  Preložil Rastislav Škoda

*  *  *

Toľko napísal známy americký denník ako objektívnu informáciu pre svojich čitateľov. My sme sa problému dotkli v ZH 27/2001v stati filozofa Maria Bungeho o neuróne a mysli, ale výraz neuroteológia sme ešte nepoužili, hoci už v roku 1994 vyšla kniha L. O. McKinneyho: Neurotheology : Virtual Religion in the 21st Century (asi  Neuroteológia – virtuálne náboženstvo 21. storočia).

V internete som našiel pre slovenské heslo „neuroteológia“ len jeden údaj, a to v článku o „Zle pochopenej viere“ od  Georgea Virsika v Slovenskom kresťanskom samizdate (Kolín), pokusné č. 1 zo septembra 2002 (http://gvirsik.bei.t-online.de – ďalšie čísla nenachádzam). Samozrejme odmieta všetky snahy vedcov pochopiť mechanizmy viery vo všeobecnosti a potom možno aj viery v bohov (boha, božku), a to slovami: Šedé bunky sú iba nosičom viery, ale jej pôvodcom je náš Otec (nebeský), existujúci nezávisle od našich mozgov…