Thies Gundlach

Akú rolu hrá viera v dnešnej spoločnosti? Vraví sa, že náboženstvá sprostredkujú hodnoty. No Boh nejaví nijakú chuť byť užitočný a prijateľný pre naše hodnoty a ciele.

V rozhlasovom rozhovore medzi zástupcami židovstva a evanjelickej a katolíckej cirkvi prosil reportér o stručnú odpoveď na otázku: Čo by chýbalo svetu, keby nebolo ich viery, ich náboženstva, ich vyznania? Prvý rozvádzal etické hodnoty, ktoré sprostredkuje jeho náboženstvo. Druhý upozornil, že by chýbala vzdelanosť. Ale tretí povedal: Čo by chýbalo svetu? Svetu by chýbal Boh.

Silná odpoveď. Pri viere ide o Boha a nič iné. Viera nepozná účel, nesleduje nijaký cieľ, nemá nijaký úmysel a nevykonáva nijakú funkciu – okrem uctievania Boha.

Viera sa stará o Boha a Božiu pravdu, ale nie je vypočítavá, nehľadá užitočné následky, nevychvaľuje sa svojou použiteľnosťou. Viera zvestuje božiu vznešenosť, že Boh je a že je tu pre mňa a pre teba, aj dnes, tu a teraz. Spieva chválu božiu a je jej ľahostajné, či je to užitočné, použiteľné alebo účinné.

Na samom začiatku stojí dodržovanie viery, a to bez vyratúvania, bez akýchkoľvek úmyslov, bez zadných dvierok, s existenciálnym nadšením alebo „extatickou nepoužiteľnosťou“ (Peter Sloterdijk). Pri viere ide o náboženskú reč, nie o reč o náboženstve; preto je jej základná forma nie vysvetľovanie, ale rozvíjanie; nie diskusia, ale modlitba; nie odôvodňovanie, ale chválospev. Kto sa teda zúčastňuje bohoslužieb pre blahodarné pôsobenie rituálu na rovnováhu medzi prácou a životom, bude sa skoro nudiť. Kto spieva zo spevníka, pretože spev hladká dušu, bude čoskoro nôtiť len svoje obľúbené šlágre. A kto číta bibliu, pretože odôvodňuje činnosť pomoci blížnemu, ten sa čoskoro vyčerpá.

Viera v Boha neprináša nič, hoci niečo od neho mám; neosoží, hoci má zmysel. Ak niekoho ľúbim, môže to mať zmysel a aj byť užitočné, ale ľúbim ho – dúfajme – pre neho samého. A manželstvo, ktoré obidvom osoží, môže trvať celý život – ale láska medzi dvomi bytosťami je niečo iné.

Existuje prekrásny zamilovaný film z roku 1998 s Megou Ryanovou a Tomom Hanksom, „E-mail pre teba!“ Je v ňom najkrajšie vyznanie lásky, aké poznám. Na otázku, prečo ho tak ľúbi, znie odpoveď: „Pre milión vecí.“ Teda fakticky pre celú osobu. Tak je to! Ak má niekto nejaký dobrý dôvod mať niekoho rád, potom sa nájde aj dôvod nemať ho rád, ak prvý dôvod odpadol, alebo už nestačí. Ako veľkomestský pastor mám skúsenosť, že páry a partneri, ktorí vedia uviesť užitočnosť svojej lásky, sa čoskoro rozídu.

Aj pri priateľstve je to tak: Priatelia si môžu byť navzájom veľmi osožní, ale ak hľadím na to, čo mi priateľstvo vynesie, to sa už blíži jeho koniec. A celé to spoločenské vyratúvanie veľkých výdavkov na deti je v jadre neláska; deti dostávame – dúfajme – len kvôli nim samým a potom hľadíme, ako vyjsť s peniazmi.

V Biblii stojí: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1 Jn 4, 16). Len z lásky vyrastajú dobré následky, použiteľné činy a zaťažiteľné myšlienky; bez lásky sa aj diela viery ľahko môžu stať neláskavé. Alebo – ako raz napísal na jednu stenu ktosi neznámy:

Zodpovednosť bez lásky robí bezohľadným,
spravodlivosť bez lásky tvrdým,
múdrosť bez lásky prefíkaným.
Priateľskosť bez lásky robí pokryteckým,
poriadok bez lásky malicherným,
odbornosť bez lásky neústupným.
Moc bez lásky robí násilným,
bohatstvo bez lásky skúpym,
a viera bez lásky fanatickým.

Martin Luther zvykol v tejto súvislosti formulovať vždy novo a hlboko. Človeka porovnáva so stromom a vraví: „Ak je strom zdravý, nesie dobré ovocie. Obrátene to nejde a je zradou Boha chcieť vieru v neho zužitočniť.“ Tento pre vieru neprevrátiteľný postup od bytia ku konaniu, od žitia k činnosti, rozvinuli reformačné cirkvi pod pojmom „ospravedlnenie hriešnika“ a bude pri jubileu reformácie v roku 2017 opäť stredobodom osláv.

Preto som veľmi skeptický voči tvrdeniam a výpovediam, ktoré opisujú religiózneho či duchovného človeka ako osobitne zdravého, veselého a dobrého, osobitne zodpovedného, úspešného a pokojného, resp. vôbec „osobitného“. Práve mnohé moderné formy spirituality spájajú prevzatie určitého postoja, určitej meditácie, určitej stravy so sľubmi, spojenými s užitočnosťou či použiteľnosťou. Z duchovného pôstu sa prechádza do rozpustilosti, z duchovnej praxe sa stáva samoľúbosť. A často sú to zneistení ľudia s veľkými nádejami, trpiaci chorobami a s mnohými starosťami, ktorí sú veľmi náchylní prijímať sľuby nápravy, zostávajúce však na povrchu a preto nepôsobiace, neuzdravujúce a nenápomocné. Pred takým zvecnením náboženstva treba varovať.

Neslobodno zamlčovať, že ako kresťania nie vždy dosť silne protestujeme proti pokušeniu zužitočniť našu vieru. Niekedy mám dojem, že duch sebaospravedlňovania poukazovaním na našu užitočnosť a použiteľnosť sa rozrastá. Ako často sa na otázku o Bohu odpovedá poukazom na to, že kresťania robia toľko dobrého a zmysluplného v diakonii a na sociálnom poli! Nech sú takéto činnosti akokoľvek správne a dôležité, existenciu Boha a viery nepodložia. Ako často sa pokúšame ako kresťania urobiť sa prijateľnými poukazom na to, že sme akási „agentúra pre sprostredkovanie práve platných hodnôt“!

Pritom myslí každý na sprostredkovanie vlastných hodnôt. Jeden chce, aby cirkev posilnila hodnotu kritickej intelektuálnosti, druhý výkonnosti; tretí má na mysli odpor voči pažravosti, štvrtý solidaritu s chudobnými. Takto hrozí duchovné nebezpečenstvo otrepanosti pojmu Boha v dôsledku hodnotenia užitočnosti. Za všetkými týmito aj najlepšími úmyslami sa Boh stratí, pretože – myslím si – nemá chuť byť užitočným a pochopiteľným pre naše hodnoty a úmysly. Boh chce, aby sme ho ctili pre neho samého.

Ak považujeme Boha za užitočného, neostane ani v našom svete, ani v našej duši. Použiteľný Boh sa stane zneužiteľným Bohom, milovaným a uctievaným nie pre seba samého, ale banalizovaným za účelom optimalizácie nášho každodenného života. Boh ako dodávateľ dobrých hodnôt a ušľachtilých motívov, zamestnaný podľa potreby v oblasti chradnúcej spravodlivosti – to nejde. Boha, Pána neba a zeme, tvorcu svetov, kráľa zástupov, obstúpiť relevantnými poukazmi na jeho použiteľnosť – to nezodpovedá jeho posvätnosti a našej dôveryhodnosti.

Prístup k Bohu a viere sa deje cez úžas a začudovanie je najvznešenejší prístup k objavu Boha. Po tomto prekvapení nasleduje vysvetlenie a odôvodnenie. Boha nesmieme trivializovať zdôrazňovaním jeho zmysluplných použiteľností; do centra nášho cirkevného prejavu by sme mali postaviť to, čo je na Bohu zázračné a tajomné, božiu nespratnosť. To sa deje všade tam, kde cirkev otvára možnosť prerušenia každodennosti, možnosť zastavenia sa, vydýchnutia a spamätania sa. Pri zvestovaní ide o zamyslenie sa nad niečím novým, o viac ako zvládnutie problémov všedného dňa: Keď ide o zásady, spojené s vážnymi a hlbokými myšlienkami, keď opúšťame škrečkovo koleso zaneprázdnenosti a hľadáme azyl vo vlastnej duši, vtedy Boh nie je ďaleko.

„Boh prebýva v tichu“, spievame zo spevníka a vždy ma zarazilo, keď dnešní konfirmandi a mládež nevedeli byť ticho a započúvať sa do seba. V kostole ide o skúsenosti, ktoré sa dajú získať len pri bohoslužbe, chrámovom koncerte alebo aj pri rannom zamyslení v rozhlase. Také prejavy života cirkvi dýchajú – keď sa dobre robia – dychom opakovaného spomalenia a sústredenia sa. Tým je viera prerušením každodennosti, protestom proti večnej samovrave a „štolperštajnom“ potknutia pri vlastnom horúčkovitom snažení sa. Práve tým nie je ani užitočná ani použiteľná, ale skôr dráždivá a kritická.

Preto až dodnes patrí k najkrajším úlohám pod božím slnkom pripomínať bezúčelné jadro viery v Boha a hlásať ho, chváliť a velebiť. Pretože náš svet bez tohto bezúčelného Boha ostáva zajatý, je na úteku pred sebou samým a sme vydaní jeho taktu ako otroci na galejach. Bez Boha a jeho anjelov panuje totalita tohto sveta.

Náhodná prítomnosť stavov tu, teraz a hneď totálne víťazí a človek je redukovaný na pracujúceho spotrebiteľa, „homo consumicus“. Cirkev mala od svojich začiatkov úlohu pokračovať v hlásaní evanjelia Ježiša Krista ako oslobodenia zo zajatia vytúženého vykúpenia, čo sa nám kresťanom darí raz viac, inokedy menej.

Nech sa nám čokoľvek predkladá o živote Krista, o jeho smrti a zmŕtvychvstaní, o jednom som pevne presvedčený: Svojím evanjeliom urobil svet jasnejším a tichším, hlbším a dôstojnejším. Veľkonočné jasanie nerieši všetky problémy každodenného života, ako kresťania nehlásame bezproblémového Boha. Je však koniec zajatiu v tomto svete a v sebe samom. S vierou v božie svetlo aj v ťažkých dňoch môže človek žiť smelšie, slobodnejšie a vzpriamenejšie. Toto poznanie ponúka cirkev všetkým, čo sú ochotní ísť s ňou od veľkopiatkového zatmenia do nedeľného zmŕtvychvstania.

Autor je viceprezident Cirkevného zboru evanjelickej cirkvi v Nemecku (EKD).

Prameň: Thies Gundlach, Der Glaube hat keinen Zweck, Der Tagesspiegel, 24. 4. 2011

Preložil Rastislav Škoda

*

Poznámka prekladateľa:

Blahoželám autorovi k článku roka, ktorý môže byť pre veriaceho evanjelika takým potešením, ako je pre ateistu článok Richarda Dawkinsa. Akceptujem jeho obdivuhodnú charakteristiku kresťanského Boha aj vzorného veriaceho a chápem jeho ostrú kritiku niektorých súčasných javov v kresťanstve. Uveríte mi, že niekedy uvažujem podobne ako on, ibaže miesto jeho predstavy nadprirodzeného Boha vystačím s pojmom ľudskej slušnosti až lásky a miesto jeho anjelov vidím všetkých ľudí tohto sveta? Miesto náboženstva mám svoj sekularizmus občana, proti ktorému sa dá tak hrešiť ako proti viere. Dovoľte mi povedať, že pojem uctievania neznámeho Boha mi je cudzí, nepochopiteľný a – bez urážky – zbytočný. Nič mi existenciu Boha, bažiaceho po uctievaní a slepej viere nepodložilo a zjavenie ani vnuknutie nepoznám. Gundlachove myšlienky sa zrodili na pôde viery v Boha, no niektoré môžu nadchnúť aj ateistu; nie všetky.