Lewis H. Lapham (2)

Minulej zimy krátko predtým, ako 3. divízia americkej infantérie 21. marca vstúpila do eufratskej nížiny, mal som možnosť často chodiť po Európe. V štyroch štátoch a v piatich rečiach každý týždeň pravidelne naberali na intenzite demonštrácie antiamerikanizmu.

Mnohí sa ma pýtali, či sa Američania chcú zmocniť irackých petrolejových polí, alebo či Pentagon horí nedočkavosťou vyskúšať nový druh výbušnín. Žeby Američania naozaj mali seriózny úmysel vybudovať v mezopotámskej púšti potemkinovskú dedinku demokracie? Žeby priatelia Veľkého Izraela diktovali zahraničnú politiku Bieleho domu? Sú to myšlienky Colina Powella, alebo je to akási mechanická vianočná hračka, postavená pred oficiálny mikrofón, čo vysiela zo záznamu humanitárne posolstvá? V G. W. Bushovi treba vidieť nešikovného zlodeja, či pobožného darebáka?

Podľa prieskumov verejnej mienky sa 46 % Američanov hlási za evanjelických kresťanov, tak ako Bush narodených dvakrát a teda istých si svojho miesta v záhrade Vykúpenia; 48 % považuje evolučnú teóriu za kacírstvo a 68 % vyhlasuje, že videli či stretli diabla. Viac ako 50 miliónov čitateľov kupuje romány zapodievajúce sa zázrakom druhého príchodu Krista na Zem na podklade babylonských proroctiev obsahujúcich podrobnosti o Poslednej Extáze a Apokalypse.

Minister spravodlivosti John Ashcroft verejne vyhlásil, že v Spojených štátoch „máme za kráľa Ježiša Krista” a Tom DeLay, vedúci predstaviteľ republikánskej väčšiny v snemovni reprezentantov tvrdí, že boh mu zveril úlohu dať americkej politike „biblickú predstavu sveta”, pretože „len kresťanstvo zabezpečuje taký spôsob života, ktorý zodpovedá požiadavkám tohto sveta.” Prezident Bush nikdy netajil svoje lipnutie na takejto viere.

Ako zachrániť svet

Pod zástavami transcendentálnej diplomacie viedli Američania už vojnu proti Mexiku v roku 1840; doktrína Zrejmého predurčenia im vyjavila, že Boh požehnal ich kone a pušky. V roku 1859 aktualizoval Horace Greely túto doktrínu adaptáciou na masakry prérijových Indiánov:

„Títo ľudia musia zmiznúť – nedá sa nič robiť. Boh dal túto zem tým, ktorí ju ovládnu a budú kultivovať; bolo by márnivosťou biť sa proti jeho spravodlivému príkazu.”

Demokratický prezident Woodrow Wilson zapojil USA do Prvej svetovej vojny pod zástavou kresťanskej krížovej výpravy a dal si námahu so zostavou štrnástich bodov, ktoré predniesol v roku 1919 na Mierovej konferencii v Paríži, pretože „Amerika má velikánske privilégium splniť svoje osudné poslanie a zachrániť svet.” Európania už vtedy ťažko chápali americkú konexiu s božskou prozreteľnosťou a pri čítaní jedenásteho bodu tohto manifestu francúzsky ministerský predseda George Clémenceau povstal a zvolal: „Aj Všemohúci ich dal len desať!”

Cesty prozreteľnosti

George W. Bush sa cíti preniknutý mocou kresťanskej cnosti. Pred mikrofónom, do ktorého môže hovoriť sám, alebo ho kŕmia pisatelia jeho rečí, len zriedkakedy vynechá príležitosť zopakovať dobrú zvesť a vždy to znie v reči biblie:

• „Sloboda, ktorej sa držíme, nie je darom Ameriky svetu, ale božím darom celému ľudstvu.” Alebo:
• „Netvrdíme, že poznáme všetky cesty božej prozreteľnosti, ale spoliehame sa na ne a dôverujeme Bohu lásky, ktorý riadi všetky životy aj celé dejiny.” Alebo ešte:
• „Udalosti nevyvolávajú slepé zmeny alebo náhody, ale spravodlivá a verná ruka božia.” Iný príklad:
• „Osadenstvo raketoplánu Columbia nepristálo na správnom mieste na Zemi. Môžeme sa však modliť, aby sa všetci jeho členovia dostali do svojho správneho prístavu.” Alebo nakoniec:
• „Vyvezieme smrť a násilenstvo do štyroch kútov Zeme, ak bude treba brániť náš veľký národ.” Na ktorejsi texaskej ceste alebo pri niektorom mainskom rybníku sa prezidentovi muselo zjaviť veľké svetlo.

Vychovali ma v úcte a obdive voči zakladateľom americkej Republiky, ľuďom, ktorých charakterizovala ich intelektuálna energia a odvaha hľadať, a tak som za posledných päťdesiat rokov v chvíľach, keď sa politickí kormidelníci štátu skláňali pred oltárom alebo krížom, videl v tom len prejav zdvorilosti rozumu voči povere. Pomyslel som si, že kandidát prišiel získavať hlasy a chce ukázať, že berie ohľad na miestne pomery; že nechce obchádzať tunajšie totemy, miestne symboly minulosti. Keď si prezident Ronald Reagan vylepil na rukáv náboženský znak, dalo sa to chápať ako prejav zdvorilosti na adresu zídeného zboru. Ťažko však vysvetliť, ako sme sa dostali tak ďaleko, že Amerika má mať za úlohu viesť apokalyptickú vojnu konca sveta v Iraku a inde; na to treba brať prezidenta Busha za bernú mincu, doslovne nielen v literárnom, ale aj mesiášskom zmysle slova. No spájať vybájený raj evanjelistu s utópiou politika vyžaduje od mysle určitú námahu.

Väčšina Európanov nechce pripustiť, že by sa putá viažuce Ameriku na storočie Osvietenstva tak nebezpečne uvoľňovali. Čo sa stalo s históriou, ktorú opisoval Thomas Paine? Čo s predstavou demokratickej republiky založenej na prírodných zákonoch a vláde rozumu? Kam sa podela múdrosť Abrahama Lincolna či idealizmus Franklina D. Roosewelta?

Tieto otázky neprivolávajú uspokojujúce odpovede. Obraz prezidenta Busha, hroziaceho päsťou v smere štyroch apokalyptických jazdcov, nepripomína politickú teóriu Jamesa Madisona: skôr si predstavíme puritána Jonathana Edwardsa, ako si vylieva žlč na zhromaždení hriešnikov v koloniálnom Massachusetts:

• „Luk božieho hnevu je napnutý, šíp je na tetive a spravodlivosť ho zameriava do vášho srdca.” Alebo možno guvernéra Bagdadu v roku 694, al-Halládža, slávneho Husajna ibn Mansúra, ktorý takto oslovil obyvateľov mesta, aby im nahnal strach:
• „Ó, iracký národ! …Volám Boha za svedka, že ťa olúpim, ako sa stromu sťahuje kôra; poviažem ťa, ako sa viaže noša dreva; budem ťa biť, ako sa mlátia zatúlané ťavy … Volám Boha za svedka, že čo sľubujem, splním; že svoje predsavzatia uskutočním; že čo meriam, odrežem.”

Od pradávna

Architekti amerických slobôd boli objavitelia rastlín a hviezd, ktorých nadchýnalo to, čo Thomas Jefferson nazýval „nenapodobniteľná sloboda ľudského ducha”. Bádali vo vede a filozofii s rovnakým oduševnením ako cestovatelia zakresľovali do mapy pramene veľrieky Missouri alebo merali dráhy planéty Venuše. Málo mali do činenia s kňazmi a trvali na odluke cirkvi od štátu nie z obavy, žeby štát mohol uškodiť cirkvi, ale oveľa rozumnejšie, z obavy, žeby moc cirkvi mohla uškodiť štátu.

Jefferson nezabudol na náboženské vojny celého stredoveku, na Bartolomejskú noc, na ohne katolíckej Inkvizície, ani na krvavé kríže križiackych výprav počiatku druhého tisícročia. A tak spodobnil moc cirkvi s tyranstvom, ktoré „ťažko postihlo ľudstvo a naplnilo dejiny desiatich až dvadsiatich storočí toľkými strašnými hrôzami, že si zaslúži, aby sa mu zakázalo miešať sa do záležitostí vládnutia.”

Prezident Bush reční v mene amerického dávnoveku zo stoličky postavenej v pralese puritánstva v čase, keď Amerika ešte nedostala dar kníh. Ak máme veriť jeho životopiscom, tak máme dnes v Bielom dome prezidenta, ktorý je tak pevne presvedčený o tom, že priebeh dejinných udalostí „je v rukách spravodlivého a dobrotivého Boha”, že považuje svoju nevedomosť za cnosť a svoj nedostatok zvedavosti za znak morálnej sily.

Tento primitívny spôsob myslenia (zmes strachu, neznášanlivosti a príťažlivosti mágie) zatemňuje ducha šamanov produkujúcich plány Pentagonu na zdolanie Zla a vysvetľuje trestajúcu tendenciu vlády cnosti, ktorú v súčasnosti nanucuje americkej spoločnosti Ministerstvo spravodlivosti, Kongres a Najvyšší súd.

Kolektívny ústup do kalných oparov zjednodušenej minulosti poukazuje na duchovnú únavu pri úpravách Ústavy a vývoji predstáv o americkej slobode počas dvoch storočí. Naši washingtonskí geopolitici si lichotia, keď si nahovárajú, že ich vojna proti terorizmu je „stret civilizácií”. Prebieha stret povier a keď im načúvame, počuť znieť z noci časov dunenie operených bubnov a ozveny bronzových trúb.

Poznámky

1  Skutky apoštolské 9,3 – keď sa na ceste z Jeruzalema do Damasku stal zo Šavla Pavol
2  Šéfredaktor newyorského týždenníka Harper’s, autor knihy „Americký džihád”, Saint-Simon, Paris 2002.

*  *  *

Prameň: Lewis P. Lapham, Une grande lumi?re est apparue au président, Le Monde diplomatique, č. 592, s. 32, júl 2003.

Preložil Rastislav Škoda