O kozmológií (z úvodu ku knihe)
Žijeme v premenlivom vesmíre, a len málo vecí sa mení rýchlejšie ako naše predstavy o ňom. Vesmír našich nedávnych predkov bol veľmi malý, statický a v jeho strede bola Zem. V polovici dvadsiateho storočia sme objavili, že plávame v rozpínajúcom sa vesmíre, ktorý je taký obrovský, že kým svetlo dorazí z jeho periférií do našich ďalekohľadov, uplynie dvakrát dlhší čas, ako je vek našej Zeme. V budúcnosti sa črtá kozmológia, podľa ktorej je náš vesmír ešte oveľa väčší, a je len jedným z mnohých suverénnych vesmírov.
…
Kozmológia, ktorá bola voľakedy súčasťou mytológie, je dnes vedou. Od iných vedných odvetví sa však líši v jednom dôležitom smere. Ostatné vedy ťažia z porovnávania vecí — kvarkov s leptónmi, plynných planét s pevnými planétami, kriedy so žulou atď. Ale kozmológovia môžu študovať len jeden vesmír. Tento nemôže byť porovnávaný s niečím konkrétnym, ale len s výsledkami teoretických predpovedí a počítačovými simuláciami vlastností iných vesmírov a ich vývoja. Preto môže byť veľmi ťažké určiť, ktoré vlastnosti nášho vesmíru museli byť také ako sú, a ktoré sú len náhodné a mohli byť aj iné. Táto úloha je úžasnou výzvou pre predstavivosť kozmológov, ktorých výsada predstavovať si alternatívne vesmíry živí pravdepodobnosť, že tieto vesmíry môžu naozaj existovať.
…
Niekto môže právom položiť otázku, Či kozmológia prináša niečo pre náš každodenný život. Možno sa to bude zdať prekvapivé, ale jej prínos je dosť dôležitý. Z nejakých príčin (a zdá sa, že nikto nevie prečo) skoro každá ľudská spoločnosť, od starého Egypta cez amerických indiánov až po dnešných obyvateľov mohutných miest a drobných dediniek, si vytvorila modely vesmíru a vysvetlenia ako to všetko vzniklo. Tieto modely ovplyvňujú naše myslenie mnohými a nie vždy hneď zrejmými spôsobmi.
Jedným z výsledkov pôsobenia kozmológie na každodenné myslenie je Deklarácia nezávislosti. Pod dojmom elegantnej strojovej presnosti pohybu planét, založeného na Newtonových zákonoch, zbavili liberálni myslitelia Boha jeho starej úlohy — osobne neustále zasahovať do chodu sveta — pretože jeho zásahy do pohybu planét už neboli potrebné, aj keď zachovali Boha ako Stvoriteľa vesmíru. Po tomto stále viac obracali svoju pozornosť na štúdium prírody, ako na cestu k pochopeniu a oceneniu nádherného poriadku nastoleného Bohom. Od tejto orientácie na prírodné zákony bol už len krôčik k tvrdeniu Johna Locka, že existujú tiež prírodné zákony, ktoré sa vzťahujú na ľudské bytosti a ich správanie a vládnutie. Podstatou týchto zákonov je, ako to vyjadril Locke, že „prirodzená sloboda človeka je v tom, že je oslobodený od každej vyššej moci na zemi, a nie je podriadený vôli alebo legislatívnej autorite človeka, a že sa riadi len zákonmi Prírody”. Koncom osemnásteho storočia boli Lockove myšlienky natoľko rozšírené, že sa odrazili aj v prvej vete Deklarácie nezávislosti, keď Jefferson písal o „vlastnom a rovnoprávnom mieste, k čomu ho (národ) oprávňujú zákony prírody a jej Boha”. Mal na mysli to, že ľudská rovnosť, právo na život, sloboda a hľadanie šťastia sú prírodné zákony, vychádzajúce z prírody rovnako ako Newtonove zákony. Z tohto a mnohých ďalších príkladov je zrejmé, že hoci sa špekulácie a závery kozmológov týkajú časovo a priestorovo vzdialených javov, zapletajú sa aj do celkom iných oblastí spoločnosti a ovplyvnia všetko — od inovácií v literatúre a umení až po rozhodnutia legislatívy a súdov.
Náboženstvo sa už dlhú dobu prelína s kozmológiou. Dôsledky sú rôzne, od viery, že veda je dobrá, pretože odhaľuje Stvoriteľovu dobrotu („Nebo hovorí o Božej sláve, obloha hovorí o diele jeho rúk”, Žalm 19,1, Ekumenický preklad, 1979), až po tragikomédiu cirkevného prenasledovania starnúceho Galilea. Návyk spájať náboženské a kozmologické idey tak pretrváva, že aj v nedávnej dobe ešte niektorí fyzici podľahli pokušeniu spájať meno Boha s opisom čisto vedeckej práce. Keď astronóm George Smoot našiel v kozmickom mikrovlnovom pozadí (reliktnom žiarení) dôkaz, že superkopy galaxií majú svoj pôvod v kvantových fluktuáciách na začiatku vesmíru, oznámil reportérom, že objav bol „ako pohľad do tváre Boha”. James Trefil nazval svoju knihu o povahe prírodných zákonov Reading the Mind of God (Čítanie Božej mysle). Leon Lederman nazval svoju knihu z roku 1993 The God Particie (Božia častica). Častica, ktorú mal na mysli, sa obvykle nazýva Higgsovým bozónom. Stephen Hawking ukončil svoju Brief history of Time (Stručná história času) špekuláciami o tom, že objavenie zjednotenej teórie fyziky môže viesť k pochopeniu, „prečo my a vesmír existujeme”, čo by zase naopak, ako píše, mohlo znamenať, že „potom pochopíme myseľ Boha.”
Psychologická súvislosť medzi náboženstvom a kozmológiou je asi príliš hlboká na to, aby mohla byť vykorenená, ale je dobré si uvedomiť, že mnoho z toho oháňania sa menom Boha je založené na predpoklade, že Boh je obsiahnutý v sústave rovníc. Možno, že je to naozaj tak, ale nie je to vôbec samozrejmé. Vedec, ktorý prijíma tento predpoklad, riskuje, že zatiahne náboženské polemiky do kozmológie, ktorá má dosť práce s vysvetlením, ako vesmír funguje, nieto ešte aby si lichotila predstavou, že vie vysvetliť prečo funguje. Náboženské systémy sú vnútorne konzervatívne, veda je vnútorne progresívna. Z toho plynie, že aj keď medzi týmito systémami nemusí panovať nevraživosť, nie je pravdepodobné, aby sa nejako zblížili. Môžu byť príkladom situácie, keď dobré steny robia dobrých susedov.
Najsilnejší vzťah medzi kozmológiou a každodenným životom nie je aj tak vo vznešených študovniach náboženstva a filozofie, ale v schopnosti vedy zodpovedať jednoduché univerzálne otázky o tom, ako sa veci stali a čím sú. Kniha, ktorú držíte v ruke, je z papiera, ktorý bol vyrobený z dreva. Ale vieme, že život stromov a ľudí na Zemi umožňujú slnečná energia, voda (ktorú nám sem pravdepodobne dopravili kométy, keď dopadali na našu planétu v dobách jej začiatku) a geologické procesy vo vnútri Zeme (ktoré cez sopky chrlia Čerstvý materiál z jej vnútra). Nukleárna fyzika nás učí, ako Slnko uvoľňuje energiu vo svojom vnútri, a ako teplo z rádioaktívnych prvkov poháňa geologickú aktivitu vo vnútri Zeme. Obidve tieto línie skúmania nás vedú späť do fázy veľkého tresku, keď vznikali prvé atómové jadrá. Astrofyzici skúmajú, ako Slnko a jeho planéty vznikli z kolapsu plynového mračna lemujúceho špirálové rameno galaxie nazývanej Mliečna cesta, a to zase otvára otázku, ako galaxie spolu splývali v dobe, keď bol vesmír mladý.
… nič z toho, čo vidíme na oblohe, nie je len kozmologické. Sme votkaní do vesmíru. Všetky cesty vedú ku kozmológií a čím vyššie sa vyšplháme, tým ďalej dovidíme.
Timothy Ferris: Z knihy Všetko o vesmíre
