Ignacio Ramonet

Impérium nemá spojencov, má len vazalov. Zdá sa, že väčšina štátov Európskej únie zabudla na túto historickú skutočnosť. Pred našimi očami sa principiálne suverénne štáty na nátlak Washingtonu, ktorý ich núti pridaťsa do vojny proti Iraku, nechajú zredukovať do smutného postavenia satelitov.

Veľmi sa kládla otázka, čo sa zmenilo v medzinárodnej politike po atentátoch 11. septembra 2001. Po uverejnení, nedávneho 20. septembra, dokumentu americkej administrácie, ktorý definuje novú „národnú stratégiu Spojených štátov“, poznáme odpoveď (plné znenie nájdete na stránke lemonde.fr). Geopolitická architektúra pozná na vrchole len jednu superveľmoc, Spojené štáty, „ktoré majú vojenskú moc bez páru“, a nebudú váhať „konať sami, ak bude treba, v sebaobrane aj prevenciou“. Ak bude hroziace nebezpečenstvo identifikované, „Amerika zasiahne prv, než sa konkretizuje.“

Je jasné, že táto doktrína obnovuje právo na „preventívnu vojnu“, ktoré použil Hitler v roku 1941 proti Sovietskemu zväzu a ten istý rok aj Japonsko v Pearl Harbore proti Spojeným štátom … Súčasne zmazáva fundamentálny princíp medzinárodného práva, platný od westfálskeho mieru v roku 1648, ktorý hovorí, že štáty nemajú zasahovať, najmä nie vojensky, do vnútorných záležitostí iného suverénneho štátu (tento princíp bol zosmiešnený už v r. 1999 pri intervencii NATO v Kosove …).

Toto všetko svedčí, že medzinárodný poriadok založený v roku 1945 po skončení druhej svetovej vojny a riadený Organizáciou spojených národov, berie svoj koniec. Na rozdiel od situácie vo svete počas desať rokov po páde berlínskeho múru (1989) Washington teraz zaujíma bez komplexov pozíciu „svetového lídra“. A robí to navyše s opovrhovaním a arogantne. Postavenie impéria, pred nedávnom považované za typickú obžalobu „primárnym antiamerikanizmom“, dnes otvorene vyžadujú draví sokoli hemžiaci sa okolo prezidenta Busha.

V dokumente z 20. septembra sa Organizácia spojených národov sotva spomína a tak sa odtíska na okraj diania, mení sa na záznamovú kabínu skláňajúcu sa pred rozhodnutiami Washingtonu. Lebo impérium sa neskloní pred žiadnym zákonom, ktorý nevydalo samo. Jeho zákony sa stávajú univerzálnymi. Vynútiť si ich rešpektovanie všetkými, ak treba aj silou, je jeho „imperiálna misia“. Kruh sa takto uzavrel.

Bez toho že by si boli vedomí prebiehajúcich štrukturálnych zmien, mnohí európski vodcovia (vo Veľkej Británii, Taliansku, Španielsku, Holandsku, Portugalsku, Dánsku, Švédsku …) už adoptujú voči americkému impériu reflexom pudlíka servilné poddanie sa, ktoré svedčí verným vazalom. Po ceste sa za babku zbavujú národnej nezávislosti, svojbytnosti a demokracie. Myšlienkovo prekročili líniu, ktorá delí spojenca od závislého lénnika, partnera od závesnej bábky. Žobronia o kvapku irackej nafty po americkom víťazstve …

Lebo nikto nech nepovie, že nevie, že za predstieranými dôvodmi ohlásenej vojny proti Iraku je len nafta . Položiť ruku na druhé najväčšie ložiská fosílnych palív na svete by umožnilo prezidentovi Bushovi naruby obrátiť svetové naftové hospodárstvo. Pod americkým protektorátom by Irak ľahko zdvojnásobil svoju produkciu surovej nafty, čo by okamžite viedlo k pádu cien a možno k oživeniu neradostnej hospodárskej situácie v Amerike.
Umožnilo by to aj zamerať sa na ďalšie strategické ciele.

V prvom rade by sa uštedrila poriadna rana tým, ktorých Washington nenávidí, t.j. Organizácii štátov exportujúcich naftu a touto okľukou niektorým jej členom, napr. Líbii, Iránu a Venezuele – no vynechali by sa spriatelené štáty, napr. Mexiko, Indonézia, Nigéria a Alžírsko.

Na druhom mieste by kontrola irackej nafty uľahčila oddialiť sa od Saudskej Arábie, ktorá sa čím ďalej tým väčšmi stáva svätostánkom radikálneho islamizmu. V nepravdepodobnom wilsonovskom scenári premodelovania mapy Blízkeho východu , ohlásenom viceprezidentom Richardom Cheneyom, by mohla byť Saudská Arábia rozkúskovaná a v bohatej provincii Hassa, kde sú hlavné pramene nafty a kde je obyvateľstvo prevažne šiitské, by sa dal založiť nový emirát pod americkou ochranou.

Pri takejto perspektíve by konflikt s Irakom len krátkodobo predchádzal konfliktu s Iránom, už aj tak zaradeným p. Bushom do kategórie „darebáckych štátov“ a členov „osi zla“. Iránske rezervy by tak doplnili rozprávkovú korisť Washingtonu v tejto prvej vojne nastupujúcej imperiálnej éry …

Môže sa Európa postaviť proti tomuto nebezpečnému dobrodružstvu? Áno. Ako? Po prvé použitím svojho dvojitého práva veta v rámci Bezpečnostnej rady OSN (Francúzsko a Spojené kráľovstvo). Po druhé blokovaním vojenského inštrumentária NATO, ktoré mieni Washington použiť na svoju imperiálnu expanziu, ktoré však podlieha hlasu európskych štátov . V obidvoch prípadoch by sa európske štáty mali chovať ako partneri. Nie ako vazali.

Prameň: Ignacio Ramonet, „Vassalité“, Le monde diplomatique, č. 583, s. 1, október 2002.

Preložil Rastislav Škoda