Smrť talianskeho umenia

Jonathan Jones

V roku 1643 vydal britský parlament v rámci svojho boja proti kráľovi Karolovi I. zákon o kontrole kníh. To tak pobúrilo básnika Johna Miltona, že napísal svoj traktát Aeropagitica, v ktorom bránil slobodu prejavu a položil parlamentu otázku: Chcete byť takí ako katolícke Taliansko so svojou ohlupujúcou cenzúrou?

Milton vedel, o čom hovorí. Navštívil Taliansko a hovoril s jeho intelektuálmi. Uvádza skutočný prípad pápežského „Imprimatur”, čo bolo povolenie vydať a tlačiť – jednu zo štyroch pápežských licencií, vytlačených na začiatku Galileovej knihy Dialóg o dvoch systémoch sveta, ptolemaiovskom a kopernikovskom (1632). Dozvedel sa, že povolenie vydať knihu sa čoskoro ukázalo neúčinným. Už o rok súdila Galilea inkvizícia, hrozili mu mučením a tak ho terorizovali, že odvolal svoju obranu kacírskej kopernikovskej teórie, že Zem sa krúti okolo Slnka.

Milton sa dozvedel o týchto skutočnostiach, keďže sa osobne stretol s Galileom,

 „ktorý zostarol a stal sa väzňom inkvizície, pretože v astronómii rozmýšľal inakšie ako dominikánski a františkánski kontrolóri myslenia.”

Pri rozhovoroch s Galileom a inými talianskymi autormi mu lichotilo, že sa dívali na Anglicko ako na krajinu slobody, a mrzelo ho ich pochmúrne konštatovanie

„služobného postavenia, do ktorého sa dostala ich veda; že toto bolo príčinou úpadku slávy talianskeho dômyslu.”

Miltonov názor, že cenzúra a náboženstvo zabili taliansku renesanciu, kontrastuje s ochotou moderných intelektuálov pochybovať o demokracii a niekedy dokonca závidieť tým, čo žijú v totalitných režimoch. Okolo roku 1970 sa západní spisovatelia a literárni kritici čudovali, že cenzúra bola kreatívnym podnetom pre českých a slovenských spisovateľov a básnikov. Dnes váhame pri jednoznačnej obrane slobody prejavu a rešpektujeme jej náboženských nepriateľov.

Ide o to, že Milton mal pravdu. Taliansku renesanciu zabila protireformácia, čo je znepokojujúca historická ukážka, čo sa môže stať, keď náboženstvo ide neoblomne svojou cestou. Aby sme to dobre pochopili, treba nám vidieť, nakoľko bol Galileo muž renesancie – nielen suchopárny vedec, ale osobnosť formovaná talianskym renesančným umením.
Galileo bol prvým skutočným vedcom, čo praktizoval vedeckú metódu: nikdy neprijal nijakú teóriu, kým sa nepotvrdila pokusom. V 16. storočí vyslovil Kopernikus hypotézu, že Zem miesto toho, aby bola stredom vesmíru, otáča sa okolo Slnka; nepodal však žiadne dôkazy. To sa stalo až po roku 1600, keď Galileo zostrojil ďalekohľad – nie prvý, ale do tých čias najlepší – a zamieril ho na nebo. Objavil senzačné veci: že Mesiac má hrboľatý povrch ako Zem, čím protirečil stredovekému názoru, že nebeské telesá sú „dokonalé”; že aj Jupiter má svoje mesiace, čo vedie k predstave, že Zem so svojím mesiacom je len bežná planéta.

Podrývačské dôsledky Galileových pozorovaní boli zrejmé. Po uverejnení svojej ilustrovanej správy Hviezdny posol (1610) sa dostal do dialógu s cirkvou. Bol taký slávny, že vyjednávanie sa začalo hneď na najvyššej úrovni. Dostal povolenie – čo sa pri súde popieralo – vysvetliť Kopernikovu teóriu, ale nesmel ju schváliť. Až v roku 1632 vydal spomínaný Dialóg, v ktorom tiež zastával stanovisko cirkvi, ale len formálne; kopernikovský názor podával ústami hovorcu, ktorému odpovedal zástanca božieho inteligentného dizajnu. Tu vyšľahli na povrch jeho skutočné názory. Obrancovi cirkvou hlásanej filozofie dal meno Simplicio – sprostáčik. A tak kniha, ktorá privolala na Galilea inkvizíciu, je činom premysleného priestupku, sršiacim posmechom.

Osud Galilea je predzvesťou hrdinských historiek moderných čias. Považujeme ho za povesť o vede. V renesančnom Taliansku však nebol rozdiel medzi umením a vedou. Umelci pôsobili na čelnom fronte vedeckého výskumu – Leonardo da Vinci už sto rokov pred Galileom zastával experiment a dokonca bez ďalekohľadu ho predbehol názorom, že od Zeme odrazené svetlo osvetľuje Mesiac. Galileo sa odvoláva na Da Vinciho Pravidlá maľovania, čo svedčí, že mal prístup k jeho poznámkovým zošitom. Vysoko hodnotí Raphaela a Titiana a Michelagela používa ako obraz mystéria stvorenia.

Galileova veda je vizuálna. Čo je jeho veľká inovácia? Jeho používanie ďalekohľadu. Vizuálne pozorovanie dal do centra vedeckej činnosti. Jeho kniha Hviezdny posol podáva svoje novinky obrázkami, rytinami mesiaca, vyrobenými podľa autorových malieb vodovými farbami. Sú tam celé strany hviezd ako vyrytých čiernych bodiek. Dajú sa vidieť v Britskej knižnici hneď vedľa Da Vinciho poznámok. Na výstave v Compton Verney vo Warwickshire sa predstavuje Hviezdny posol ako štart výskumu umeleckého podania vesmíru.

Galileo bol milovník umenia – a keď v roku 1633 stál pred inkvizíciou, prenasledovali ho iní milovníci umenia.

 Centrálny význam tejto historky pre spoločnosť barokového Ríma bol z dejín umenia cenzúrou vymazaný. Galileo bol konfrontovaný s rodinou Barberini, ochrancami Berniniho a jeho extatického barokového štýlu v maliarstve. Maffeo Barberini, ako pápež Urban VIII., objednal u Berniniho disneyovský nadbytok pre dokončenie vnútra Svätopeterského chrámu; ako pápež sa cítil osobne urazený Galileovým Dialógom, pretože mu nahovorili, že niektoré Simpliciove (Sprostáčikove) výroky ho parodujú, čo bez pochyby robia.

To, že Galileo bol umlčaný, dá sa vidieť ako triumf barokového spôsobu videnia sveta nad vedeckou tradíciou renesancie. Na rímske barokové umenie sa treba dívať v tomto svetle. Berniniho Extáza svätej Terezy je obraz vesmíru: čepele zlatého svetla vystreľujúce z neba predstavujú božskú pravdu, ktorá ožaruje znepokojujúcu skutočnosť.

Galileove myšlienky spočiatku fascinovali maliarov: Guercino pridal ďalekohľad na svoj obraz Spiaceho Endýmiona. Po Galileovom odsúdení sa však umenie zrieklo vedy. Fresky protireformačného Ríma prekypujú nadbytkom a šalebnou dômyselnosťou, vytvárajúc fikcie božského vesmíru ako mystické koncepcie priestoru a času.

Barokový Rím je fantastický – ale zabil talianske umenie. Berniniho búrlivosť neviedla nikam. Umenie barokových maliarov neťaží z pozorovania, nezaujíma sa o zamilované prezeranie všetkého viditeľného, čo robí umenie Da Vinciho a Titiana, ale aj vedu Galilea, takými živými. Barokové umenie sa uvoľňuje od prírody a na krátku chvíľu je to oslobodzujúci moment – ale pri porovnaní s renesanciou je to v každom prípade úpadok.

Je len jedna výnimka. Caravaggio umrel tesne pred vyjdením Hviezdneho posla. Jeho umenie je tajuplne spojené s Galileovou vedou. Svojím zarážajúcim spôsobom opakuje Caravaggio renesančné vedecké zobrazenie prírody. Zdá sa pravdepodobným, že pri maľbe používal nejaký druh šošovky alebo tmavú komoru, ako to naznačuje David Hockney vo svojej knihe Tajné poznatky.

Caravaggio nám uľahčuje pochopiť, čo asi cítili kresťania, keď im Galileo dokázal, že Zem nie je nič neobyčajného. Na obraze Chlapec pohryzený jašteričkou v Národnej galérii prezerá jednoduchý chlapec akýsi plod. Odraz – pravdepodobne – okna a dverí v skle vázy navádza predstavu optiky a pripomína mi ďalekohľad. Chlapcova zvedavosť vedie k nepríjemnému objavu. Nemôžem si pomôcť, ale vidím chlapca stále ako vedca, skúmajúceho prírodu. Vyšetruje reálny svet hmatateľných vecí, ako to robil aj Galileo – a niekedy narazí na niečo, od čoho sa s bôľom a hrôzou odvracia.

V roku 1633 sa Taliansko zarazilo v strachu pred Galileovým dôkazom, že Zem už nie je pevným stredom vesmíru, že nebeské telesá nie sú dokonalé, že všetko vyzerá tak, ako keby náš svet bol jedným z mnohých existujúcich svetov. Dnes sú poznatky narážajúce na náboženský pohľad na svet ešte väčšmi znepokojujúce a žijeme v novom barokovom veku výstredných, aj vášnivých, náboženských tvrdení. Mali by sme pamätať na poučenie zo spôsobu, ktorým podľa Miltona „náboženstvo bolo príčinou úpadku slávy talianskeho dômyslu.”

Prameň: Jonathan Jones, Ways of seeing: Galileo’s imprisonment by the Inquisition wasn’t just a blow to science, Guardian co.uk,  5. júla 2006 – http://www.guardian.co.uk/world/2006/jul/05/italy.

Preložil Rastislav Škoda