Philip Appleman

V súčasnosti ľudstvo zdvojnásobuje svoj počet každých 49 rokov a padlo tak do nástrahy, ktorú si samo nastražilo; ekonómovia ju volajú „Malthusovou“ pascou po mužovi, ktorý najhlasnejšie vyslovil našu biologickú dilemu: hrozí nám, že populačný rast prevýši výrobu potravín.

Thomas Robert Malthus sa narodil roku 1766 v Anglicku ako syn džentlmena, ktorý sa pýšil pokrokovými myšlienkami a bol obdivovateľom a priateľom Huma aj Rousseaua. Mladý Robert (nikdy ho nevolali Tomášom) mal najprv domáceho učiteľa, ale roku 1784 ho dali do Ježišovho kolégia v Cambridge, kde sa o štyri roky so známkou „chválitebne“ graduoval ako Deviaty Wrangler (Škriepnik, čestná hodnosť pri štúdiu matematiky). Toho istého roku bol vysvätený za kňaza a čoskoro prijatý na jednu faru. Pokiaľ ide o jeho zamestnanie, bol menej „farárom“ (ako ho sústavne označovali jeho odporcovia) ako kolegiálnym profesorom, lebo v roku 1805 sa stal prvým profesorom politickej ekonómie v anglofilskom svete, a to na Východoindickom kolégiu Hertfordshire; na tomto poste zotrval až do svojej smrti r. 1834.

Bol svedomitým učiteľom: zachovali sa poznámky jedného z jeho študentov, kde ho volajú „oteckom“. A bol prorokom ďalekosiahlej dobromyseľnosti, keď napísal: „Môj konečný cieľ je zmenšiť neprávosti a biedu medzi ľuďmi.“

Bol to však muž, ktorého sociálne názory okamžite a vytrvalo napádali a odsudzovali skoro všetci sociálni reformátori celej Európy: „tento strašidelný čierny démon, ktorý chce zmariť všetky nádeje ľudstva” (Godwin), „takáto odporná poučka“ (Coleridge), „takáto pochmúrna veda“ (Carlyle), „takáto hnusná doktrína, takéto odpudivé rúhanie sa proti človeku a proti prírode“ (Engels).

Nie je ťažko pochopiť toto ostré a neutíchajúce nepriateľstvo voči geniálnemu Malthusovi a jeho dielu, pretože jeho myšlienka – počet obyvateľov rastie rýchlejšie ako produkcia ich potravy – veru neveští nič dobrého a len málo ľudí si potrpí na prorokov zániku. Ako došiel Malthus k takému čiernemu názoru na ľudský údel?

Bude osožné pripomenúť si, že Malthus vyrastal v období Osvietenstva; mal desať rokov, keď sa začala Americká revolúcia a dospieval v čase Francúzskej revolúcie. Dáta jeho života sa teda prekrývajú s dátami Voltaira, Diderota a d‘Alemberta, ako aj Washingtona, Jeffersona a Franklina. Koniec osemnásteho storočia bol pre európske národy to, čo je dnes pre väčšinu tretieho sveta dvadsiate storočie: na jednej strane ekonomické ťažkosti a sociálne zúfalstvo, na druhej strane intelektuálny kvas a hnutia za sociálne a politické reformy; bol to čas energických úvah o možnostiach zlepšenia osudu spoločností a jednotlivcov.

Vtedy prišla v roku 1789 Francúzska revolúcia a v jej vleku vražda kráľa, vláda teroru a spustošenie pol Európy imperialistickým jakobínom Bonapartom. V roku 1793 vyšlo Hľadanie politickej spravodlivosti od Williama Godwina a v roku 1797 jeho zbierka esejí The Enquirer (Vyšetrovateľ). V jednej z nich, s titulom „O lakomstve a hojnosti“, uvažuje autor „o základných princípoch morálnosti“, „o spravodlivosti medzi ľuďmi“, „o rozsiahlom šírení slobody a šťastia“. Robert Malthus a jeho otec čítali túto esej a malo to ďalekosiahle následky.

Stalo sa, že títo dvaja sa nedohodli na otázke, či je v ľudských záležitostiach možné „šírenie slobody a šťastia“. Starší Malthus hájil názor, že je to možné, Robert nesúhlasil. Čítal úvahy Huma a Roberta Wallacea o otázke, či ľudské populácie od dávnych čias počtom narastali alebo upadali (Hume veril, že narastali; Wallace bol opačného názoru). Čítal aj u Adama Smitha o tom, ako počet robotníkov ovplyvňuje mzdy. A vtedy prišiel Robert k teórii o populácii, ktorá síce „určite nebola nová“ (ako to sám povedal), ale rovnako určite nikdy ešte nebola predložená tak presvedčivo, ako to teraz urobil on. Svojím systematickým spôsobom ihneď položil svoje myšlienky na papier a rukopisu dal názov Esej o princípe populácie a jej vplyve na budúce zdokonalenie spoločnosti.“ Publikované to bolo roku 1798 v Londýne, a to anonymne.

Jednotlivé časti toho, čo Malthus predkladal odbornej verejnosti, neboli teda nijako „nové“. Kniha Ecclesiastes ho predišla asi o dvadsaťpäť storočí:

„Keď sa zvýši počet bohov, zvýši sa aj počet tých, čo jedia.“

A predišli ho takí ctihodní a odlišní myslitelia ako Konfucius a Platón, keď sa zaoberali touto otázkou. Ešte dôležitejšie je, že súčasní sociálni teoretici ako Hume, Smith a Benjamin Franklin poukázali na dobre známu tendenciu populácií veľmi rýchlo sa množiť, ak sa proti tomu nič „nedeje“. Filozofi osemnásteho storočia však videli v raste populácií len prejav rastúceho sociálneho blahobytu.

Malthus to videl ináč. Začal s úžasnou bujnosťou prírody: „V živočíšnej i rastlinnej ríši rozhadzuje príroda semená života naširoko a štedrou rukou … Ak zárodky života, ktoré sa nachádzajú na nejakom kúsku zeme, nachádzajú tam hojnosť potravy a majú dosť miesta na šírenie sa, za pár tisíc rokov vytvoria milióny svetov.“ A pokračoval: „Ale príroda bola skúpa pri prideľovaní priestoru a živín, potrebných na rast.“ A tak je jedným z Malthusových dvoch neobíditeľných limitujúcich faktorov „priestor“; v spomínanej Eseji však kladie väčší dôraz na druhý faktor, na „živiny“.

Bývalí študenti matematiky neodolajú matematickej ilustrácii; a tak povedal, že populácie môžu rásť geometricky, kým poľnohospodárska produkcia môže rásť len aritmeticky.

V roku 1798 nevidel Malthus nijakú skutočnú nádej na trvalé zlepšenie, lebo považoval tento matematický pomer za prírodný zákon a teda taký nemenný ako Newtonove zákony; nenachádzal účinný spôsob, ako odvrátiť pochmúrne dôsledky tohto zákona. Veď za čias Malthusa existovali len najprimitívnejšie a najbarbarskejšie spôsoby kontroly pôrodnosti: nespoľahlivé metódy kontracepcie, potrat šokujúco nebezpečnou svojpomocou a infanticída. Z morálnych dôvodov boli pre Malthusa všetky neprijateľné a preto sa nimi v prvej Eseji ani nezaoberal.

Napriek neúprosnej logike, ktorá ho viedla k tomuto nepríjemnému posudku, necítil sa zrejme dobre, ak sa nanucoval záver, že sa treba zmieriť s neľudským a fatalistickým podvolením sa ľudskej biede. Preto navrhoval opatrenia, ktoré by pomohli zmierniť ľudské utrpenie: pozemkovú reformu, prevod robotníkov od výroby luxusných výrobkov do roľníctva a odklon celonárodného zamerania sa od zahraničného obchodu na poľnohospodárstvo.

A preto v roku 1803 vydal pozmenené vydanie Eseje, ktoré bolo obsahovo veľmi rozšírené a v záveroch menej pesimistické ako prvé. Malthus tu myslí na možnosť „inej kontroly rastu populácií, pri ktorej nehrá nijakú rolu ani necnosť, ani bieda“. Nazval ju „morálnou zdržanlivosťou“; v podstate tu ide len o neskoršie vstupovanie do manželstva a Malthus vysvetľuje:

 „Je povinnosťou každého jednotlivca, aby sa neoženil, kým nemá istotu, že uživí svoje deti.“

Ľudské záväzky videl jasne:

„Samozrejme nesmieme popustiť v snahách o zvýšenie produkcie potravín, ale musíme s tým kombinovať aj druhú snahu: ak sa už raz populácia rozrastá, musíme sa snažiť držať ju na takej úrovni, aby sa zachovávala aspoň relatívna pomernosť k našim prianiam; musíme sa držať dvoch veľkých cieľov, a to aby nás bolo veľa, ale aby v spoločnosti aj ponižujúca chudoba a úplná závislosť boli výnimkou; sú to dva ciele, ktoré sú ďaleko od nezlúčiteľnosti.“

Takéto uvažovanie, takýto obozretný a rozvážny optimizmus, nebol dosiaľ prekonaný. Malthus uzatvára:

„Ľuďom treba dávať toľko potrebných vecí, aby sa stále museli veľmi snažiť.“

* * *

Tento článok je výťah z Applemanovho predslovu ku knihe Thomas Malthus: An Essay on the Principle of Population (Esej o populačnom princípe, W.W. Norton, 1976).

Prameň: Philip Appleman „Thomas Malthus’s Wake-Up Call is 200 Years Old“, Free Inquiry, 19/2, s. 21, jar 1999.

Preložil Rastislav Škoda