Gotthold Ephraim Lessing

Keď sa stmievalo, pochytilo to na nášho Štefana:
(od maškrtnosti sa už nemohol prítmia dočkať)
v záhrade svojho šľachetného pána
vyliezol na najlepšiu jabloň a začal si jabĺčka trhať.

Aj Janko a Hanka v túžobnom rozpálení
sotva sa vedeli prítmia dočkať,
vkradli sa potichučky do tej istej záhrady
približne pod tou istou jabloňou sa pohrať.

Štefanko sedel hore v rázsoche,
len trhal a nechal si chutiť,
bol ticho ako myška v zlej predtuche
že by na maškrtu mohol raz doplatiť.
No čoskoro pobadal dolu deje,
pri ktorých zvedavosť strach odveje,
ale nechal si ďalej chutiť.

Janko položil Hanku do trávy. 
„Ó, fuj, čo robíš!“ Hanka vraví,
„Prestaň s tým, Janko! – Čo zmýšľaš?
Ó, hanbi sa! – Nechaj na inokedy. – Prestaneš?! –
Ó, hanbi sa! A okrem toho je to tu mokré.“
Mokré či suché; či na tom teraz záleží?
V čistej tráve sa dobre poleží.

Ako tie reči ďalej prebiehali,
to neviem. Komu by to na niečo bolo?
Povstali; Hanke sa z hrude vydralo:
„Tak, mladý pánko, a to že ste ma iba bozkávali?
To mužské srdce! Svedomie nemá ani jeden!
A tak by nám to vedeli osladiť!
Ako ukrutne však musíme,
úbohé devy, všetko to často zaplatiť!

Ak aj mňa teraz postihne nešťastie! –
Dieťa – striasa ma. Kto uživí
mi toto dieťa? Budeš mi ho ty môcť uživiť?“
„Ja?“ zdráha sa Janko, „časom sa uvidí;
no ak ho neuživím ja:
ten, čo je nad nami, sa oňho postará;
dôveruj tomu, čo je nad nami.

„Dôveruj tomu, čo je nad nami“, začul náš Štefan.
„To ako?“ myslí si, „robia si zo mňa blázna?
Ten, čo je nad nimi? Tí prefíkanci! Figliari!
„To teda nie“, zareval, „inde si hľadajte spásu.
Ten, čo je nad vami, sa za otcovstvom nederie.
A keby mal nejakú nohu stoličky živiť,
to by ju chcel sám aj sústružiť.“

Kto sa tu zhrozil a teraz zo záhrady páli,
sú Hanka vedno s Jankom.
Žeby však išli za pánom,
zlodeja jabĺk mu udali?

Myslím, že na to odvahu nemali.

Prameň: Internet

Preložil Rastislav Škoda