Emil-Heinz Schmitz

V minulom čísle sme medzi novými knihami spomenuli knihu E.-H. Schmitza O ľuďoch a podliakoch, ktorí nepoznajú slovo hanba. Komentovali sme ju konštatovaním, že podáva dejiny kresťanstva útočným až urážlivým spôsobom, ktorý u nás nepoznáme, ale ktorý je v oveľa bohatšej flóre ateistického písomníctva na západe bežný. Preložili sme a tu uverejňujeme podstatné časti 11. kapitoly, no vynechali sme doslovný preklad výrazov typu Hurenpapst (redakcia).

Reprezentant doby sexu a vrážd v Ríme

Úprimne povedané nebolo ľahké vybrať z tých mnohých, mnohých superkresťanov toho najpozoruhodnejšieho. Podľa akého kritéria vyberať? Čo je na Zemi najdôležitejšie pre božiu česť? Dokonalosť náboženskej šibnutosti? Najgeniálnejšia schopnosť osprostieť? Najvýraznejšie vlohy pre zločinnosť? Finančná, politická či sexuálna šikovnosť? Premyslenie dôsledkov vrážd? Ktoré služobné stupne v kresťanskej cirkvi si zaslúžia prednosť? A v ktorej dobe má vyvolený pôsobiť? V minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti?

Aj pre kresťanov je najdôležitejší odbor ich činnosti sex.

Bez neho by ľudstvo vymrelo a boh by prišiel o svoju hračku.

V kresťanstve je služobne najstarší a súčasne aj služobne najvyšší: Duch svätý. Ale či bude raz sexuálne aktívny, to sa nevie. Lebo veda ho do určitej miery zbavila moci. V našom storočí Vatikán v jednej zo svojich farmaceutických firiem vyrábal a predával orálne (ako predtým už mechanické) antikoncepčné prostriedky. Treba predpokladať, že by v prípade potreby aj svojmu Duchu svätému dal k dispozícii prostriedky na zábranu počatia. Okrem toho mi chýba kompetencia uctiť ako sa patrí tohto veľmi neobyčajného superkresťana, lebo na tomto poli ma istý Hans Küng predbehol o pár rôčkov.

Takže som sa musel poobzerať po služobne druhom stupni kresťanstva, medzi božími námestníkmi. Tu mi však množstvo možností robilo mnoho starostí a voľbu veľmi sťažovalo. Skoro všetci námestníci boli na poli zachovania druhu superkresťanmi. Pri dobrej vôli sa však dá veľa urobiť. Veď nakoniec máme dejepisné knihy – a začal som hľadať!

O poslednej otázke, o epoche výnimočnej činnosti, sa rozhodlo už dopredu. Osobne nemám čas čakať na budúcnosť; peklo už otvára pre mňa svoje brány. A na prítomnosť môžem už dávno zabudnúť pre postupne sa tratiaci pojem dobra a zla.

Pri zohľadnení týchto výberových kritérií je jedným zo superkresťanov bez pochybností svätý pápež Alexander VI. (1431-1503). Nebol síce horší ani hriešnejší ako mnohí jeho predchodcovia a nasledovníci. Jeho kresťanské vyčíňanie sa len väčšmi rozchýrilo ako výčiny mnohých iných pápežov. Bežne platí za superpríklad pápežskej skazenosti. Pre svojho súčasníka Girolamo Savonarolu (1452-1498), kolegu vo viere a dominikána, bol „horší ako dobytok“ – nie zlý posudok pre niekoho, čo je už za života vybraný za svätého čakateľa kresťanskej dokonalosti.

Pre mňa je tento superkresťan súhrnom typických znakov systému ohlupovacieho náboženstva, najstaršej a najškodlivejšej nákazy človečenstva.

Ešte raz však treba zdôrazniť, že tento superkresťan nebol nejakým výnimočným javom medzi kresťanskými sexuálnymi veličinami svojej doby. Najvernejšie však reprezentuje vtedajší typ kresťanskej sexuálnej a zločineckej morálky, ktorá ostatne už niekoľko storočí bola bežná. Nielen u „prvých služobníkov božích“, ale aj u iných vyšších a vysokých cirkevných úradníkov. Celé duchovenstvo vlastne pozostávalo z takých superkresťanov. Už v 13. storočí písal do svojho denníka taliansky potulný františkán Salimbene:

„Videl som kňazov, ktorí mali krčmy … a dom plný nemanželských detí; noci trávili v hriechu a na druhý deň slúžili omšu … Keď raz vo sviatok mal jeden františkán slúžiť omšu v kostole istého kňaza, mal ako štólu len opasok kňazovej konkubíny, na ktorom visel kľúč. Keď sa tento rehoľný brat, ktorého dobre poznám, obrátil k veriacim, aby zaspieval Dominus vobiscum, počuli ľudia zaštrnganie kľúčov.“

A pomery sa zhoršovali, nie zlepšovali. Keď v roku 1414 kráľ Henrich V. požiadal Oxfordskú univerzitu, aby vypracovala návrh na reformu cirkvi, začínal sa odstavec 39 takto:

„Pretože hriešny telesný život kňazov vyvoláva pohoršenie v celej cirkvi a ich verejná nemravnosť ostáva bez trestu …“

Superkresťan Alexander VI. len pokračoval v tom, čo jeho Pán určil ako stanovy pre funkcionárov Ježišovho spolku.

Náš vybraný superkresťan sa narodil vo Valencii a pôvodne sa volal Roderich Langolo; jeho otec premenil svoje meno na Borgia. Roderigo Borgia vraj spáchal svoju prvú vraždu vo veku dvanásť rokov. A so záľubou vraj bodal iných mladíkov do brucha svojou pošvou na dýku. Skoro sa musí cvičiť, kto chce byť majstrom! Nuž a jeho záletnícke dobrodružstvá neboli najlepšie stráženým tajomstvom sveta. Mal veľké šťastie, že mal za strýka pápeža Kalista III., ale nepredbiehajme.

Kresťanský Roderich najprv študoval, ale potom sa dal na vojenčinu a zviedol jednu vdovu menom Vannozza, ako aj obidve jej dcéry, spávajúc striedavo so všetkými tromi. S krásnou Vannozzou Catanei mal štyroch synov, Františka, Cézara, Ľudovíta a Gottfrieda a jednu dcéru, slávnu Lukréciu.

Keď sa stal jeho strýko Alfons Borgia pápežom Kalistom III., poponáhľal sa Roderich do Ríma. Pápež zasypal svojho synovca darmi a hodnosťami; v roku 1456 ho urobil arcibiskupom vo Valencii, najdôležitejšej španielskej diecéze, a skoro nato kardinálom. Nečudo, že superkresťan zameral svoju pozornosť na pápežskú korunu.

No keď bol jeho strýko povolaný k hlavnému bossovi kresťanov do neba, posadil sa na príťažlivý vatikánsky trón najprv Pius II., ktorý nebol voči Roderichovi taký tolerantný. Keď sa raz dopočul o borgiovských orgiách v Siene, pri ktorých boli manželia, otcovia, bratia a iní mužskí príbuzní zúčastnených žien (z iných rodov) vylúčení, aby mali telesné radovánky voľnú cestu, položil mu taktnú otázku: „Patrí sa to, aby si celý deň nemal v hlave inú myšlienku ako zmyselné rozkoše?“ Do hlbších podrobností týchto činností nášho superkresťana však nemohol zachádzať, lebo sám splodil dve pápežské deti.

Po dvoch nástupcoch Pia II. vystúpil na pápežský trón Inocenc VIII. a po jeho smrti videl Roderich prichádzať svoj čas. Veľký kšeft sa začal. „V Ríme sa dalo kúpiť všetko, od prebiend cez fary a odpustky až po kardinálske klobúky a dokonca pápežstvo“. Podľa Johanna Burcharda, ktorý mal v konkláve funkciu majstra ceremónií, dostal Borgia hlasy svätého kolégia až po veľmi drahej kampani. Je poučné pozrieť sa do Burchardovho denníka, kde sa možno dozvedieť, ako postupoval Duch svätý pri voľbe Petrovho nástupcu:

Peniaze plynuli do Ríma z celej Európy; bankári ich adresovali aj priamo do konkláve. Borgia mal proti sebe silnú opozíciu – na kardinála della Rovere vsadil francúzsky kráľ 200 tisíc zlatých dukátov a Janovská republika ďalších stotisíc. Len päť hlasov nebolo kúpených. Borgia bol v tom čase už vicekancelárom a náhodou aj najbohatší z kardinálov. Mohol ponúknuť vily, mestá a kláštory. Svojmu najväčšiemu rivalovi, kardinálovi Sforzovi, dal štyri náklady striebra, čo uniesli mulice, a tak ho pohol k vzdaniu sa kandidatúry. Keď už nemal prakticky ani halier, zdesene zistil, že mu chýba ešte jeden hlas.

O jeho víťazstve rozhodol kardinál Gherardo z Benátok, hoci nedostal nijaký dar a nedalo sa mu nič vytýkať. Mal už deväťdesiat päť rokov a nikdy mu nezáležalo na úplatkoch. Boli aj zriedkavé výnimky.

Po voľbe Borgiu zaspievali kardináli Svätému Duchu chorál z vďačnosti za to, že zvolil pápeža. No Giovanni di Medici povedal neskôr kardinálovi Cibovi:

„Teraz sme v pazúroch asi najdivšieho vlka, aký sa kedy na svete vyskytol. Alebo ujdeme, alebo nás zhltne.“

Kardinál della Rovere, neskorší pápež Július II., si to nenechal povedať dvakrát, ušiel a len tak sa mohol po desiatich rokoch vrátiť ako pápež.

„Vlk“ to dokázal. Z 27 kardinálov ho na základe sľubov a podplácania volilo za pápeža 22. Opojený radosťou kričal: „Som pápež, hlavný pastier, zástupca Krista!“ A mohol sa dať do práce. Najprv napomenul podplatených kardinálov, aby sa polepšili – aby to viac nerobili. Potom ich postupne, ako mu začali byť nepohodlní, pápežským domácim prostriedkom odstraňoval z cesty. Tak začal svoju vzornú vládu kresťanskej zločinnej a sexuálnej dokonalosti ako zástupca Pána. Citujme ešte raz Petra de Rosu, ktorý vo svojich dielach posvietil na pápežstvo objektívne, v duchu kresťanského kamarátstva, ako na „dielo priateľa, nie nepriateľa“:

„Tento muž, ktorého Gibon nazýva ’Tibériom kresťanského Ríma’, bol zlý aj podľa meradiel renesančného pápežstva. Jeho odhadujúci pohľad na krásne ženy bol neomylný aj vo vysokom veku. Vie sa, že mal desať nemanželských detí, z toho päť, vrátane povestného Cézara Borgiu a Lukrécie Borgia, od Vannozzy. Keď však táto zvädla, našiel si vo veku 58 rokov novú milenku.

Júlia mala pätnásť rokov a bola nedávno vydatá za Orsina Orsiniho. To bol dobrý manžel: na jedno oko slepý a vedel, kedy mal privrieť druhé. Preto bola Júlia známa po celom Taliansku ako „pápežova kurva“ a „Kristova nevesta“. Bola to oslňujúca krásavica, „srdce a oči pápeža“, vyjadril sa jeden diplomat, „bez ktorých Alexander VI. nemohol žiť“. Pri jej pápežských stykoch jej nepadlo ťažko zaobstarať červený kardinálsky klobúk pre svojho brata, budúceho pápeža Pavla III. – vynieslo mu to titul „spodničkový kardinál“.

S Júliou mal pápež dcéru Lauru. Keďže zvyčajne to bol čestný človek (v očiach svojich kresťanských spolkových kolegov), nasledoval príklad svojho predchodcu Inocenca VIII. a uznal svoje deti – bol to tzv. zlatý vek panghartov. Pius II. dokonca povedal, že Rím je jediné mesto na svete, kde rozhodujú pangharti. Ale Borgia sa pokúsil vydávať Lauru za Orsiničku, ako keby bol Júliin manžel otcom Júliinho dieťaťa. To sa dalo ťažko uveriť, lebo, ako písal Lorenzo Pucci, vyslanec vo Vatikáne, svojmu pánovi do Florencie, „ podoba dieťaťa na pápeža je taká veľká, že jednoducho to musí byť jeho dieťa.“

Aj Júliino ďalšie dieťa, syn Juan, známy ako infans Romanus, mysteriózne rímske dieťa, bolo od pápeža. Alexander musel asi do konca života opakovať modlitbu sv. Augustína: „Pane, urob ma cnostným, ale nie hneď teraz,“ lebo la bella Giulia mu dala posledné dieťa, po ňom nazvané Rodrigom, na. rozlúčku krátko po jeho smrti. K podrobnostiam tejto kresťanskej smrti sa ešte vrátime

Na osud svojich detí myslel Alexander s príkladnou nežnosťou. Všetky ich výhodne posobášil a staral sa o ich postup v živote. Syn Cézare sa samozrejme stal kardinálom. Do tohto povolania vrcholnej kresťanskej dokonalosti vlastne mali byť prijímané len v manželstve narodené superkresťanské deti. No Alexander rozriešil tento problém brilantne: 20. septembra 1493 podpísal dve buly, obidve overené spoľahlivými svedkami dvora. Prvá potvrdzovala, že Cézare je synom Vannezzy a jej muža. Druhou, len „tajne zverejnenou“, uznával pápež Cézara za svojho syna.

V tých časoch bolo v Ríme približne štrnásť vrážd denne. Ak sa podarilo vinníka chytiť, nemal Alexander nijaké škrupule za malý obolos ho nechať bežať. So svojím príťažlivým úsmevom k tomu poznamenal:

„Pán si nepraje, aby vinník umrel, ale aby žil a platil.“

Kardinálovi Cézare Borgiovi bola dopriata radosť môcť oženiť svojho brata Gottfrieda so Sanziou, dcérou francúzskeho kráľa Karola VIII., ktorý musel priniesť veľmi veľké obete, aby prehovoril pápeža podporovať jeho nároky na Neapolské kráľovstvo. Karol musel obetovať nekonečné množstvo dukátov, lebo pre superkresťana boli peniaze vždy to najlepšie riešenie.

Aby nemal prekážky v snahách dostať sa manželstvom k ešte väčšej moci, opustil vypočítavý kardinál Cézare Borgia duchovný stav – niečo podobné sa nikdy predtým nestalo. Francúzsky kráľ ho menoval kniežaťom vo Valencii v Dauphiné (juhovýchodné Francúzsko) a on sa potom oženil s dcérou navarrskej kráľovnej.

Starostlivý otec-pápež nezabudol ani na ostatné deti. Lukrécia bola už raz vydatá, keď narazila na Alfonza, knieža z Bisceglie, ktorý však bol zavraždený, aby urobil miesto princovi z Ferrary.

Pripomeňme ešte, že superkresťanský otecko pri tejto Lukréciinej tretej svadbe posunul začiatok cirkevného pôstneho obdobia, aby si občania Ferrary, kam sa dcéra bohato vydávala, mohli na jej svadbe dobre zajesť a zatancovať.

Pápežova otcovská láska nebola nikdy taká očividná, ako pri smútku za jeho synom, kniežaťom z Galidy, ktorého zavraždil – znie to neuveriteľne – jeho druhý milovaný syn, Cézare. Keď bol prebytočný rodinný člen vytiahnutý z rieky Tiber a položený k nohám superkresťana, povedal vraj ktorýsi cynik: „Konečne! Rybár ulovil človeka.“ Konsistórium kardinálov muselo byť dojaté k slzám, keď pápež nariekal, že by dal sedem tiár (pápežských korún, p.p.), keby jeho syn ožil. No kriesiteľ mŕtvych si už nemohol vyslúžiť tento zárobok v tiarách, lebo už bol poldruha tisícročia pri svojom otcovi v nebi. Spolusmútiaci plakali ešte viac, keď pápež po pár dňoch svojho smútku chcel urobiť koniec rodinkárstvu a hrozil, že ide kúriu reformovať. Určil, že všetky konkubíny klerikov musia byť do desať dní prepustené. Aj kardináli vraj musia žiť cudne a zdržanlivo. Mal sa teda stať zázrak. Bohu vďaka urobila Giulia jeho nekresťanským úmyslom rýchly koniec – a za rok mu porodila syna.

Inakšie viedla pápežská rodinka útulný rodinný život: Bratia a vzorný otecko spali striedavo pri krásnej Lukrécii a posledný mal radosť, že jej urobil syna, ktorého nazvali Roderichom. Ten bol potom bratom svojej matky ako aj synom a vnukom svojho šťastného otca, ktorý urobil toto zázračné dieťa kniežaťom zo Sermonaty.

Talianske kniežatá, ktoré svätý otec a jeho syn Cézare najnehanebnejším spôsobom vykorisťovali, sa spojili proti tejto nespravodlivosti, ale aj tak boli skoro všetci proti svojej vôli dopravení do večnej blaženosti. Pol tucta z nich odpravil do večnosti Cézare, druhú polovicu jeho otec.

Plnenie pápežskej pokladne

Obidvaja mali v tomto odbore veľké skúsenosti, lebo Alexander mal vo zvyku vymenovať niekoho za určitú sumu za kardinála a potom ho nechať otráviť, aby sa pápežská pokladňa mohla znovu naplniť. Superkresťan mal v tomto ohľade najradšej kanarelu, nápoj obsahujúci hlavne biely arzén (arzenik, A2O3). Mocou svojho úradu určil, že po smrti kardinála dedí všetok jeho majetok cirkev. On ako zástupca Krista je samozrejme cirkev. Jeden z mála tých, ktorí proti týmto škandálom kúrie otvorene protestovali, bol dominikánsky prior kláštora San Marco vo Florencii, Savonarola, najväčší kazateľ svojej doby. Neskorší pápež Benedikt XIV. o ňom povedal, že by mohol byť vyhlásený za svätého. Alexander to videl inakšie. Pokúsil sa dominikána umlčať a ponúkol mu zadarmo kardinálsky klobúk. Keď to na jeho ohromenie nezapôsobilo, neostala mu iná možnosť ako postaviť Savonarolu pred súd, na popravisko a nakoniec na horiacu hranicu.

Spomienky Pico della Mirandolu

Nanajvýš originálny je rozhovor, ktorý mal vzdelaný princ Pico della Mirandola so superkresťanom po narodení Rodericha. Alexander sa pýtal:

„Koho považuješ za otca môjho vnuka, Pico?“

„Predsa Vášho zaťa!“ Myslel tým Aforisa, o ktorom sa hovorilo, že je impotentný.

„Ako môžeš niečo také uveriť?“

„Veď viera, Vaša Svätosť, znamená veriť nemožné“ a princ vysypal v rýchlom slede toľko nemožností, v ktoré sa bežne verilo, že sa svätý otec váľal od smiechu.

„Veru tak,“ povedal pápež, „cítim, že môžem byť spasený len vierou, a nie svojimi činmi.“

„Vaša svätosť má predsa kľúče od nebeského kráľovstva, a to vytvára inú situáciu, “ odvetil princ.

„Veru neviem, ako sa raz povodí mne, ktorý som spal pri svojej dcére a tak často som používal dýku aj jed!“

„Ale vážne, povedz mi“, pokračoval pápež, „ako môže mať boh radosť z viery? Nenazývame toho, čo hovorí, že verí v niečo, čomu sa nedá veriť, klamárom?“

„Veľký bože!“ zvolal princ a prežehnal sa. „Vidí sa mi, že Vaša svätosť nie je kresťan!“

„Teda, pravdu povediac, to nie som.“

Skromnosť zdobí pravého kresťana; aj superkresťana.

„Myslel som si to!“ uzavrel rozhovor princ. Bol to asi najpodivuhodnejší rozhovor, aký kedy nejaký pápež viedol s laikom, ktorý bol slávnym filozofom.

„Zhýralosť pápeža Alexandra sa nedá opísať slušnými slovami; vyrovnala sa zhýralosti jeho syna Cézara Borgiu a jeho dcéry Lukrécie. Všetky zvrhlé odrody zmyselných rozkoší, ktoré my Nemci nepoznáme ani podľa mena, a ktoré predošlí pápeži obľubovali po jednej, slúžili tomuto človeku na pobavenie naraz,“

píše vo svojom Diariu (Denník) Burchard pri líčení pomerov na pápežskom dvore. Píše, že ani najbujnejšia fantázia nevymyslí, čo sa tam stváralo: „Z apoštolského paláca sa stal bordel, hanobnejší ako každý verejný dom.“

Rozpráva:

„Raz sa v tomto paláci v komnatách kniežaťa z Valencie (Cézara Borgiu) podávala večera, pri ktorej bolo päťdesiat vznešených kurtizán, ktoré po večeri tancovali so sluhami a inými prítomnými najprv oblečené, potom nahé. Keď sa svietniky rozostavali po podlahe a medzi ne hádzali pečené gaštany, nahé dámy ich štvornožky zbierali; jeho svätosť, Cézar a Lukrécia sa na tom bavili. Nakoniec sa ponúkali vyzlečené šaty ako odmena pre tých, čo bez hanby súložili s viacerými z týchto neviestok. Stalo sa to na vigíliu (predvečer) Všechsvätých roku pána 1501.“

Lukrécia bola nepredstaviteľne zhýralá. Otto von Corvin však pochybuje o tom, či si zaslúži prívlastok kurvy aj podľa pápežského práva tých čias, lebo vtedy niektorí vykladači cirkevného práva vraj určili, že tento názov prislúcha len tej, čo zhrešila najmenej 23.000-krát.

Zmienku si však zaslúži aj neobyčajná umelecká záľuba tohto nehanebného pápeža: jednu zo svojich hetér, krásnu Júliu Farnese, nazývanú „Kristovou nevestou“, nechal maľovať ako Matku božiu – a sám ako pápež jej kľačí pri nohách.

Cézar raz rozsekal na kusy jedného mladého Španiela menom Perroto preto, lebo spal s jeho sestrou, čo vrhalo zlé svetlo na jej „nepoškvrnenosť“. Pritom to bol najobľúbenejší pápežov komorník. Išlo však o záujem rodiny v novej situácii: bolo treba zrušiť Lukréciino manželstvo s Giovanni Sforzom, aby sa mohla vydať za príslušníka neapolskej kráľovskej rodiny. Anulácia bola odôvodnená nedokonaním manželstva a osobitná komisia bez ťažkostí potvrdila Lukréciino panenstvo (po troch rokoch manželstva!), čím nepriamo obvinila jej muža z impotencie; celý Rím išiel puknúť od smiechu, veď táto krásavica bola považovaná „za najväčšiu kurvu, aká kedy v Ríme žila“. Gróf Sforza odmietol spolupracovať s komisiou a tvrdil, že on veru manželstvo dokonal, a to veľmi výdatne. Prisahal, že nespočetnekrát okúsil mäso svojej ženy. Jeho strýko, zradný Lodovico z Milána, sucho navrhol, aby teda svoje schopnosti dokázal pred svedkami.

Toto nebol jediný rozvod, ktorý Alexander umožnil. Novému manželovi Lukrécie veľmi nepomohol. Keď tento r. 1500 splnil svoju úlohu, nechal ho Cézar zahrdúsiť.

Vráťme sa však k vražde nešťastného Perrota. Pápež so svojimi žmurkajúcimi, slziacimi očami sa pokúšal skryť komorníka pod svoje rúcho a kričal po španielsky: „Nie, Cézar, preboha, nerob to!“ Cézar však opakovane vrážal svoj nôž do tela obete a krv striekala pápežovi do tváre. Ako bolo zvykom, mŕtvolu jednoducho hodili do rieky Tiber. Alexander potom ešte veľa nocí počul mládenca kričať o pomoc, voňal jeho krv na svojej sutane a cítil, ako Perrotom trhalo pri každom novom bodnutí.

Takejto inscenovanej smrti nemal ujsť ani superkresťan. Nebeský príkaz zvestovala sova, ktorá jedného dňa za svetla vletela oknom do komnaty a padla mŕtva k nohám pápeža. Je pravdepodobné, že vtedy Cézar omylom priotrávil seba a otrávil pápeža: kantarela vo víne bola určená pre pár bohatých kardinálov, bez ktorých sa dalo zaobísť, no vypili ju oni dvaja!

Alexander tu naraz ležal mŕtvy. Podľa výpovedí hodnostárov Ježišovho katolíckeho spolku to bol „ozajstný, Duchom Svätým určený námestník boha na zemi“. Nesporný posol boží. Prototyp neomylného zástupcu všemohúceho. Superkresťan. Taký nezmysel! A s týmto nezmyslom klame tento spolok svojich veriacich ešte aj dnes! Úbohé ľudstvo!

Je zaujímavé, že tieto skutočnosti spred päťsto rokov nevyvolávajú vystúpenia z cirkvi. Daňové príkazy sú v tomto ohľade oveľa účinnejšie argumenty, ako napríklad miliónová požiadavka za duševnú spásu „najlepšej reklamy Nemecka“, tenistky Steffi Graafovej, ktorá nakoniec po neúspešnom handlovaní s arcibiskupským ordinariátom vo Freiburgu v r. 1997 o výške obolu pre cirkev z Ježišovho spolku vystúpila. Že by ona mala trpieť hlad, len aby si boží poslovia dobre žili, to tenisová hviezda neuznáva. Nakoniec boli tie „hrou“ ťažko „zarobené“ milióny len boží dar. Nech sa On postará, ako vyplatí svoj pozemský dvor. Tu neplatia ilúzie. Bránila svoje záujmy, aj keď musela dať adieu svojej cirkvi. Veď pán farár v jej rodnej dedinke si už nejako poradí. On je na ťažkosti (aj finančného rázu) navyknutý. Okrem toho sa dnes už na pocity nejakého božieho služobníka nedá brať veľký ohľad. Časy sa zmenili – vyžaduje sa tvrdosť!

Naivný televízny hlásateľ komentoval túto „cirkevnú katastrofu“, spôsobenú pápežovou návštevníčkou Steffi Graafovou, ako udalosť, ktorá privedie cirkev k porozmýšľaniu o pomere viery k peniazom. Aká naivnosť! Kasírovať u ovečiek tejto náboženskej diktatúry je predsa už 2000 rokov hlavný motív Ježišovho spolku!

Koho to zaujíma: 28.07.1997 sa pobral bývalý obchodník so starými autami Peter Graaf, otec dezertérky z cirkvi, za pár mizerných miliónov mariek nezaplatených daní odsúdený aj pánbožkom na 3 a pol roka väzenia, za mreže. Hohó, s takým bohom sa neuzatvárajú priateľstvá! (V decembri 2000 zaplatila Steffi štátu dlžobu a pokutu: spolu 27 miliónov DM).

Vráťme sa však do minulosti.

Za tri roky padol Cézar na bitevnom poli, pri Viane v Španielsku, kde sa sám postavil proti celej armáde (bol teda predsa len hrdina). Keď mŕtvolu vyzliekli, ukázalo sa dvadsaťtri bodných rán.

Pápež podľahol jedu vo veku sedemdesiattri rokov. Burchard opisuje podrobnosti vo svojom denníku takto:

„Biely arzén vyvolal v jeho bruchu ohňovú guľu. Hodiny ležal na posteli s krvavo podliatymi očami a žltý v tvári, neschopný čokoľvek prehltnúť. Koža sa mu sfarbila do pruhov ako tigrovi a začala sa lúpať. Brušný tuk sa mu začal rozpúšťať. Žalúdok aj črevá krvácali. Lekári skúšali dávivé prostriedky a púšťanie žilou, ale bez úspechu. Po prijatí posledných sviatostí vypustil tento muž, v ktorom podľa Guiccardiniho nebolo štipky viery ani pobožnosti, ducha, a to v jednej komnate Borgiovskej veže, ktorú vymaľoval Pinturicchio.“

Cézar vtedy ešte žil; ležal na posteli, bol priotrávený a veľmi smutný, že sa pominul jeho otec a priaznivec. Rozkázal, aby zapečatili pápežské komnaty; to preto, aby ich mohli vyplieniť jeho ľudia a nie nejakí lokaji lakomých kardinálov.

Mŕtvolu otca položili medzi dve horiace sviece. Medzitým sčernela, bola ako smola a začala hniť. Burchard spomína, že ústa penili ako kotol nad ohňom. Jazyk spuchol, vyplňoval celé ústa a držal ich otvorené. Telo začalo puchnúť ako žaba, keď sa nafukuje, až bolo široké ako dlhé. Giustiniani, benátsky vyslanec, písal v depeši domov, že Borgia je „najšpatnejšia, najohyzdnejšia a najhroznejšia mŕtvola, akú bolo kedy vídať, bez podoby s čímkoľvek ľudským“. Cézarovi sluhovia mu stiahli z prstov prstene, pobrali svietniky, skvosty, rúcha, zlato a striebro, ba aj pokrovce. Kaplán medzitým mŕtvolu pokojne umýval. Keď už bola izba prázdna, mŕtvola vybuchla a z každého telesného otvoru vystupovali sírové pary. Šesť nosičov a pár stolárov si zapchávalo nosy stojac pred problémom, ako dostať túto obrovskú smradľavú hromadu mäsa do truhly. Keďže sa nechceli dotknúť možného zdroja nákazy, uviazali povraz okolo posvätnej nohy, ktorú tak často bozkávali svetské kniežatá, preláti aj pekné ženy, a stiahli ho z már. Zdutá mŕtvola zasyčala, keď dopadla na studenú zem. Povrazmi ho najprv zdvihli do výšky, aby ho potom nechali padnúť do truhly.

Medzitým, pokračuje Burchard, nebolo tu sviec, svetiel, kňazov ani nikoho, kto by pri mŕtvom pápežovi bdel. Mŕtvola priam vytekala z rakvy a Burchard musel vynaložiť všetky sily, aby ju vtlačil do dosák. Pretože tu nebolo nič iné, prikryl nakoniec sluhu sluhov božích roztrhanými zdrapmi starého koberca.

Palácoví nosiči sa museli pobiť s klerikmi baziliky, ktorí nechceli nechať mŕtvolu pochovať v tomto chráme. Len štyri cirkevné kniežatá sa zúčastnili pohrebu. Truhla smela ostať v krypte sv. Petra len krátky čas. Pápež Július II. neskôr potvrdil, že je bohorúhaním modliť sa za zatratených a preto by bola zádušná omša za Alexandra svätokrádežou.

R. 1600 bola mŕtvola Alexandra VI. z baziliky úplne vypudená. Dnes odpočíva v španielskom kostole na Via di Monserrato a tam očakáva posledný súd. Lebo je veľkou útechou pre všetkých tak smutne fyzicky končiacich superkresťanov, že psychicky raz vstanú z mŕtvych a zadnými dvierkami sa predsa dostanú do večného kresťanského raja.

Prameň: Schmitz, Emil-Heinz: Von Menschen und Mistkerlen: Das Wort Scham kennen sie nicht. (O ľuďoch a podliakoch: Slovo hanba nepoznajú). – Oldenburg: Schardt Verlag, 1999, 42.- DM.

Preložil Rastislav Škoda