Stefanie Bolzenová

Pomaly bude na cintoríne málo miesta. Za posledné roky vykopal Manuel Capellin 35 hrobov pre „svoje“ deti. Teraz musel prikúpiť nový pozemok, lebo nemilosrdné vraždenie pokračuje.

Vedie pomocnú organizáciu Casa Alianza v Tegucigalpe, hlavnom meste Hondurasu, ktorá sa stará o nespočetné „deti ulice“ tohto 1,5-miliónového mesta.  Pred šiestimi rokmi začal vraždenie detí dokumentárne sledovať.  Vo februári 2005 dosiahol jeho súčet zabitých detí neuveriteľné číslo 2605. „V januári ich bolo 36, vo februári dokonca 51″.

Vraždenie detí je v Strednej Amerike veľmi rozšírený jav a jeden z problémov, ktoré vlády nevedia zvládnuť – možno často ani nechcú. Či v Nikarague, Salvádore, Paname, Guatemale alebo tu v Hondurase: Vraždenie súvisí s rastom chudoby, prehlbujúcou sa priepasťou medzi chudobnými a bohatými, s rastúcou kriminalitou a obchodovaním s drogami.

A s neprítomnosťou právneho štátu. To zisťuje Capellin denne. „Z 2600 prípadov sa vyšetrovalo len 600. Z nich sa dostalo 100 pred súd a rozsudok bol vynesený v 8 prípadoch. Zrejme boli do toho zapletení vplyvní ľudia, ktorí nemajú záujem na objasnení udalostí. Páchatelia majú rozličné dôvody. Sú medzi nimi obchodníci, policajti, súkromníci, ale aj mladiství, brutálne bandy, žijúce z obchodu s drogami, nazývané maras. Vrahovia sedia neraz s ťažkými zbraňami na ložných plochách pikapov rútiacich sa ulicami a bez cielenia strieľajú po potulujúcich sa deťoch.  Tak zasiahli eskadróny smrti po krátkej naháňačke mestom aj Belsina a Juniora, dvoch chránencov  Casa Alianza. Junior dostal päť guliek do chrbta, Belsin do hlavy a do brucha. Mali 14 a 15 rokov.

Niekedy má vraždenie inú formu. Koncom februára našla polícia viacero mŕtvol detí vyhodených z auta na poľnej ceste ďaleko za mestom. Ruky mali poviazané za chrbtom, na tele stopy mučenia a v tyle ranu z milosti.

Po voľbách roku 2001 začal prezident Ricardo Maduro plniť svoj sľub, že „s nulovou toleranciou“ pri potláčaní zločinnosti urobí honduraské ulice bezpečnými.   Nasledujúce očistné akcie sa však stali štátom sankcionovaným, t.j. povoleným a podporovaným zabíjaním detí ulice, ako žalovala už v roku 2002 osobitná vyslankyňa OSN pre tento problém, Asma Jahangir. Obchodníci, súkromníci, ale aj policajti a súkromná ochranka platia za odstrel obťažných mladistvých.

Pre honduraské deti ulice nevidno východisko z bludného čertovho kruhu násilia, chudoby a drog; žijú na hranici k ilegalite a sami sa považujú za odpad spoločnosti. Heroín, kokaín a alkohol sú im útočiskom. „Žijú pre okamih, lebo nemajú budúcnosť“, hovorí Manuel Capellin.

Prameň: Stefanie Bolzen, „Honduras‘ feine Gesellschaft hetzt Jugendliche zum Mord an Kindern“, © Welt.de, 14. mája 2005.  http://www.hondurashilfe.de/news.htm.