E. Mistrík: Malpractice of a secular state
Abstract: Editorial from a Professor at the Comenius University in Bratislava and Humanist of the Year 2014 about the practice of politicians to ignore the constitution and laws which ground the Slovak republic as a democratic state on a secular basis.
Keď bol v decembri 1989 Václav Havel zvolený na prvého demokratického prezidenta Československa po štyridsiatich rokoch komunizmu, zúčastnil sa slávnostnej ďakovnej omše Te Deum v Chráme sv. Víta na Pražskom hrade.
Pri sledovaní záznamu z omše je zrejmé, že to nebolo prezidentské poďakovanie za slobodu v krajine, ale rímsko-katolícka bohoslužba prispôsobená prezidentskému poďakovaniu. Už pri vstupe do katedrály bol prezident — najvyšší hodnostár krajiny — obkolesený katolíckymi duchovnými, nie iba ochrankou alebo vládou. Prezident na začiatku návštevy chrámu zdôraznil nadväznosť demokratického Československa na historické tradície Českého kráľovstva, pretože sa poklonil pamiatke českého kráľa Václava IV. — ale zároveň sa poklonil aj Anežke Přemyslovnej, ktorú krátko predtým rímsko-katolícky pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätú.
Václav Havel sa tak neprihlásil iba k tradíciám, ktoré komunistický režim odmietal, ale ukázal aj väzbu novej demokratickej moci na katolícku cirkev. Ak československý prezident kľačí v rímsko-katolíckom chráme pri slovách o Kristovej obeti, ak sa klania rímsko-katolíckej svätici, a to všetko počas oficiálneho štátneho aktu, neukazuje, že je katolícky veriaci. Taký význam by jeho gestá mali, ak by sa zúčastnil omše súkromne. Tu však išlo o oficiálny štátny akt.
Václav Havel sa tak hneď na začiatku svojej prezidentskej funkcie spreneveril demokratickému charakteru československého štátu, ktorý sa od svojich začiatkov v novembri 1989 nechcel viazať na žiadnu ideológiu. V. Havel chcel budovať štát na princípoch západnej demokracie — tá však vo svojich základoch nesie podriadenie moci zákonom, nie ideológii (od anglickej Magny charty, ktorá dokonca aj kráľovskú moc podriadila zákonom štátu), a nesie aj faktické alebo symbolické oddelenie moci cirkvi od svetskej moci (francúzska revolúcia).
Poďakovať sa za zvolenie v rímsko-katolíckom chráme je však podobným podriadením sa moci cirkvi, ako keby prezident prebral svoju funkciu z rúk arcibiskupa.
Václav Havel sa spreneveril aj ideám prezidenta, na ktorého sa rád odvolával — T. G. Masaryka. V odpore voči rakúskemu katolicizmu sa T. G. Masaryk snažil budovať Česko-Slovensko ako protestantskú republiku. Preferovanie husitského hnutia na úkor katolíckej tradície malo ukazovať nadväznosť novej republiky na odbojné tradície v kresťanstve, teda na jeho demokratickejšie prúdy (hoci Masaryk zrejme netušil, že v slovenskej časti štátu sa to nedá uskutočniť, že tu sa husitské hnutie nikdy nechápalo ako „naše” hnutie).
Po rokoch povinného vedeckého ateizmu sa dalo Havlove gesto chápať ako osobné vyjadrenie radosti z navrátenej slobody vierovyznania, ako štátny akt však bolo toto gesto v rozpore s Havlovým demokratickým presvedčením.
Keď v novembri 2015 minister vnútra SR Róbert Kaliňák na tlačovej konferencii hovoril o pomoci niekoľkým rodinám utečencov z Iraku, povedal: „Ak by sme neurobili túto povinnosť záchrany našich bratov kresťanov z Iraku, tak sa spreneveríme všetkým tradíciám, ktoré máme.”
Pozitívnym faktom tohto vyjadrenia je snaha pomôcť niekoľkým rodinám utečencov.
Odhliadnime od historicky absolútne nekorektného názoru, že kresťanské tradície sú všetky tradície, ktoré máme. Minister vnútra nie je historik a nemusí ovládať kultúrno-historické súvislosti do detailov.
Jeho vyjadrenie však obsahuje slová, ktoré idú proti sekulárnemu charakteru Slovenskej republiky. Minister vnútra sekulárneho štátu, ktorý „sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo” (Ústava SR) sa totiž vyjadril, že irackí kresťania sú naši bratia. Tak sa však môže verejne vyjadrovať kňaz alebo veriaci z niektorej z kresťanských cirkví, ale nie minister Slovenskej republiky.
Minister možno je hlboko veriacim kresťanom, ale to platí v jeho súkromí rovnako, ako to platilo v prípade Václava Havla. Ako verejný predstaviteľ tohto štátu je však povinný zastávať nadkonfesijné stanoviská. Presnejšie — mimokonfesijné, čiže nie nejaké všeobecné, ekumenické kresťanské stanoviská, ale stanoviská, ktoré neuprednostňujú žiadnu vieru. Nemal by sa v oficiálnych vyhláseniach ani vyjadrovať ako príslušník kresťanskej cirkvi, ani tak konať ako verejný úradník.
Pravdepodobne rokovanie s nitrianskym biskupom vnútilo ministrovi kresťanskú rétoriku. Prípadne možno jeho vyjadrenie označiť za prejav vlastného presvedčenia, na ktoré má Róbert Kaliňák právo ako človek, aj keď zastáva funkciu ministra vnútra. V prípade jeho výroku na tlačovej konferencii však už nejde len o súkromný postoj, ale o aktivity štátu, ktorý si bude vyberať kresťanov nie z dôvodu, že sú prenasledovaní, ale pretože „sú to naši bratia” — čo znamená, že my všetci sme kresťania, preto musíme pomáhať kresťanom. Minister vnútra (= štát) sa teda chystá konať tak, že bude pomáhať len kresťanom. V takom prípade minister a štát, ktorý reprezentuje, sa vyjadruje a bude konať ako kresťan, nie ako minister sekulárneho štátu.
Vyhlásenie ministra prinieslo aj ďalší zaujímavý detail.
Podľa zákonov Slovenskej republiky, zvlášť podľa Druhej hlavy Ústavy SR, by sme za bratov mohli (a mali?) považovať všetkých ľudí, bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, náboženstvo, jazyk, politické zmýšľanie a pod. — teda nielen kresťanov.
Špeciálny záujem o jednu skupinu ľudí mal podľa ministra vychádzať zo „všetkých tradícií, ktoré máme”. Ktoré tradície teda Slovenská republika môže považovať za svoje a ktoré tradície by sme zradili, ak by sme nepomohli kresťanským utečencom z Iraku?
Ak nepomôžeme irackým kresťanom, určite zradíme tradíciu pomoci blížnemu. Slovami „pomoc blížnemu” formulujeme túto tradíciu s pomocou kresťanskej rétoriky, preto sa niekedy zdá, že má kresťanské korene. Taká pomoc však vôbec nie je len kresťanskou pomocou, ale je nevyhnutnou súčasťou prežitia ľudského rodu, ktorá sa vyvinula v evolúcii človeka ako sociálnej bytosti.
Slovenská republika sa hlási k demokratickým tradíciám: Ak nepomôžeme kresťanom, zradíme európske demokratické tradície? Tie sa v Európe rozvíjajú už od antického Grécka, teda dávno pred príchodom kresťanstva do Európy. Skôr to vychádza tak, že práve ak pomôžeme len kresťanom, spreneveríme sa demokratickým tradíciám, lebo tie predpokladajú účasť všetkých ľudí na živote obce. Aj keď v antickom Grécku mohli o živote obce rozhodovať len slobodní občania — muži, boli to všetci slobodní muži. Už tam vznikol princíp účasti všetkých, ktorý sa rozvinul do dnešnej podoby zastupiteľskej liberálnej demokracie.
Národná rada SR sa však nikdy neuzniesla, že by plnohodnotnými ľuďmi pre Slovenskú republiku, ktorí sa môžu zúčastňovať verejného života, boli len kresťania.
Slovenský právny systém vychádza z rímskej právnej tradície: Ak nepomôžeme kresťanom, zradíme rímske právne tradície, ktoré tiež vznikali skôr ako kresťanstvo? Základom rímskych právnych tradícií je rovnosť všetkých pred zákonom. Lenže vyberaním jednej, špeciálnej skupiny sa rovnosť práve ruší. Ak vyberieme len kresťanov, odmietame princíp právnej rovnosti, čím narúšame rímske právne tradície.
Národná rada SR sa tiež nikdy neuzniesla, že by niektorí ľudia mali v Slovenskej republike viac práv ako iní.
Slovenská republika funguje v rámci západného ekonomického systému: Ak nepomôžeme kresťanom, zradíme základy trhovej ekonomiky, ktorá sa v európskom priestore rozvíja už od starovekých Feničanov, dokonca ešte pred rozvojom demokracie v antickom Grécku? V skutočnosti je to práve naopak. Trhová ekonomika, na ktorej je založený aj súčasný (i náš) kapitalizmus, nerozlišuje ľudí podľa ideológií a presvedčenia. Správa sa síce možno niekedy kruto, ale v zásade voči každému rovnako. Trhová ekonomika si nevyberá kresťanov a nekresťanov.
V slovenskom zákonodarstve neexistuje žiadny náznak, že by na slovenský pracovný trh mohli vstupovať len ľudia s vierou v kresťanského boha.
Vyčleňovanie kresťanskej tradície ide aj proti vzájomnému obohacovaniu kultúr, ktoré fungovalo na slovenskom území v celej histórii. Na tomto území sa stretávali a zanechávali tu stopy veľmi odlišné kultúry — keltská, slovanská, rímska, židovská, kresťanská, moslimská, kultúry rôznych etník, vier, politických systémov, mytológií, rôzne administratívne tradície a pod. Kresťanské tradície boli len jednou z nich. Pritom aj samotné kresťanstvo je vnútorne veľmi rôznorodé a z ministrovho vyhlásenia nie je jasné, ktorej z jej súčastí sa chce pridržiavať — gnostickej? rímsko-katolíckej? uniatskej? evanjelickej augsburgského vyznania? jehovistickej? husitskej?… Uvádzame len rôzne denominácie, ale kresťanstvo je rôznorodé aj vo svojich rituáloch, posvätných knihách, teologických interpretáciách i myšlienkových smeroch, dokonca v odievaní, v postojoch k interrupciám, k manželstvu a pod.
Minister vnútra samozrejme nemôže byť odborníkom na kresťanskú históriu a súčasnosť, ale mal by si uvedomovať, že existuje množstvo kresťanských prúdov, ktorú sa niekedy voči sebe správajú nemilosrdne.
Vyberaním špeciálnej skupiny utečencov (kresťanov), obmedzujeme pestrosť kultúr na tomto území a zatvárame sa do nejakej mýtickej slovenskej kultúry.
V duchu západnej civilizácie sa Slovenská republika hlási k tradíciám humanizmu. Ak teda nepomôžeme kresťanom, zradíme európsku tradíciu humanizmu, ktorá vznikla v antickom Grécku a pre ktorú je hodnota človeka neopakovateľná a nezameniteľná? — Skôr to opäť vychádza tak, že túto tradíciu znevážime práve vtedy, ak prijmeme len kresťanov. Tým totiž dáme najavo, že považujeme kresťanov za cennejších ľudí ako iných.
Kresťanské tradície nie sú „všetky tradície, ktoré máme”. Sú dôležitou súčasťou slovenskej kultúry, ale sú len jedny z mnohých. Práve nasledovaním len kresťanských tradícií si zužujeme priestor vo vnímaní historického a kultúrneho bohatstva tohto štátu.
Tlačová konferencia je verejnou prezentáciou oficiálnych názorov ministerstva, nie súkromných názorov človeka, ktorý je vo funkcii ministra. Minister teda na tlačovej konferencii prezentoval oficiálny názor ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Prezentoval však úzko kresťanský pohľad na utečencov, čím sa spreneveril princípom sekulárneho štátu.
Sekulárny štát nie je ateistický štát. Sekulárny štát neuprednostňuje ateizmus ako štátnu politiku, ale neuprednostňuje ani žiadnu náboženskú vieru. „Neviaže sa”, čo znamená, že dáva priestor na sebavyjadrenie každému a neuprednostňuje nikoho len preto, že by ten niekto mal určitú vieru, farbu pleti, či rozprával určitým jazykom. Voči každému sa správa rovnako.
Štát má plné právo rozhodnúť, koho pustí na svoje územie, ale sekulárny štát, akým je Slovenská republika, to musí urobiť na základe svojich platných zákonov, nie na základe príslušnosti k náboženstvu.
Každý občan v sekulárnom štáte má právo vyznávať akúkoľvek vieru alebo nevyznávať žiadnu. Oficiálne vyhlásenia a aktivity sekulárneho štátu (a jeho funkcionárov) sa však nesmú viazať na žiadnu z týchto vier. Občan, ktorý sa v sekulárnom štáte stane verejným funkcionárom, je povinný vo svojich verejných činoch zachovávať princíp neutrality voči akejkoľvek viere — a posudzovať každého človeka na základe jeho činov a na základe právneho systému Slovenskej republiky.
prof. Erich Mistrík, humanista roka 2014
