Frances Kisslingová

V roku 1993, rok pred Konferenciou Spojených národov o populácii a rozvoji v Káhire, vyvinul Vatikán silnú medzinárodnú kampaň proti jej programu, ktorý pápež Ján Pavol II. označil ako stelesnené zlo. Naozaj sa zdalo, že išlo o civilizáciu, ako si ju predstavoval Vatikán. Podľa talianskeho denníka La Repubblica sa pripravovali debaty medzi „modernosťou a tradíciou, medzi dogmami a rozumom“. Čo Vatikán odsudzoval, to iní schvaľovali.

Prevažná väčšina svetových vlád, náboženských vodcov a spoločenských organizácií, hoci mali najrozličnejšie historické pozadia, prišla k záveru, že treba robiť niečo nové, aby sa stabilizovala svetová populácia. Ústrednými témami bola ľudská dôstojnosť, rovnosť žien a zodpovednosť mužov; osobitne sa uznávalo morálne právo žien rozhodovať v otázkach rozmnožovania. No Svätá stolica neprestávala kričať, že liberálne názory na sexualitu, reprodukciu a rodinu vedú ku katastrofe. Hodno spomenúť, že na predchádzajúcich konferenciách tohto typu v r. 1974 a 1984 Vatikán odmietol schváliť záverečné dokumenty. V Káhire Svätá stolica prekvapila celý svet tým, že s polovicou záverečného dokumentu naraz súhlasila.

 No netreba sa čudovať, že schválila polovicu Akčného programu, odporúčaného Konferenciou. Je isté, že Vatikán hlása veľa názorov, ktoré znamenajú pozitívny prínos k svetovému programu rozvoja a populácií. Napr. jeho postoj proti príčinám chudoby a za hospodársku spravodlivosť je jednoznačný a obdivuhodný. Jeho podpora utečencov, ohrozených indigénnych národov a chudobných je solídna a hovorí sama za seba. Vatikán veľmi zdôrazňuje ľudskú dôstojnosť a morálne imperatívy nenásilných akcií. O tom všetkom sa naširoko rozpisuje aj káhirský akčný program.

Svätá stolica však nepodporuje význačné postavenie, ktoré tento program pripisuje reprodukčnému zdraviu, reprodukčným právam a právam žien vo všeobecnosti. Celým dokumentom sa ako zlatá niť ťahá myšlienka, že manželia i jednotlivci majú mať prístup k účinným metódam antikoncepcie, vrátane plánovania rodiny. Kým mnohé debaty sa zameriavali na prerušenie tehotenstva, v dokumente sa o tom hovorí málo. Tým dôležitejšie je, že sa v dokumente OSN po prvý raz predsa len hovorí aspoň o probléme nebezpečných potratov.

Je samozrejmé, že Vatikán sa oficiálne stavia proti všetkým metódam plánovania rodiny okrem „prirodzeného“, t.j. periodickej zdržanlivosti. Okrem toho trvá na zákaze prezervatívu, a to aj ako ochrany proti nákazlivým pohlavným chorobám – dokonca u manželov, z ktorých jeden má AIDS ! Takýto názor odmietajú mnohí katolícki teológovia, kňazstvo aj veriaci na celom svete. Mnohí katolíci osobne používajú antikoncepciu a veria, že konajú morálne.

No keď cirkev nepresvedčila svojich veriacich v kostole, neváha pôsobiť aj vo verejnosti, len aby znemožnila prístup k antikoncepcii a potom sa jej politická činnosť dotýka katolíkov i nekatolíkov a ide o také vážne veci, ako je sexuálna výchova na školách a prevencia AIDS a iných pohlavných chorôb. Tu je pár príkladov takýchto skutkov katolíckych cirkevných hodnostárov:

– Brazílski katolícki hodnostári kritizovali v roku 1995 vládu, že v programoch prevencie AIDS odporúča používať prezervatívy.

– Kenský katolícky biskup, kardinál Maurice Otunga, spálil v auguste 1996 niekoľko kartónov prezervatívov a letákov o bezpečnom sexe.

– Pápež Ján Pavol II. vo februári 1997 v Ríme napomínal filipínskych biskupov, aby sa verejne postavili proti sterilizácii a antikoncepcii.

– Rok čo rok lobujú americkí biskupi v kongrese, aby sa zákonodarcovia stavali proti pomoci USA pri plánovaní rodiny v iných štátoch.

Ako sa chovať pri týchto nemiestnych miešaniach sa biskupov do verejných záležitostí? V prvom rade treba biskupov pri diskusiách vítať, a to kolektívne i individuálne, no nesmú mať štatút privilegovaných, posvätných účastníkov besedy. Politickí odborníci, novinári, zákonodarcovia a verejnosť majú povinnosť posúdiť názory cirkvi tak isto, ako názory ktorejkoľvek inej skupiny. Dôležité je určiť, koho hovorcovia zastupujú. Pri diskusiách o antikoncepcii je isté, že hodnostári nezastupujú mienku väčšiny katolíkov a pri probléme prerušenia tehotenstva nie je situácia zásadne iná: len menšina katolíkov súhlasí s názorom cirkvi, že potrat nie je legálny za žiadnych okolností.

Na druhom mieste treba brať do úvahy názory iných náboženských spoločností. Je všeobecne známe, že na antikoncepciu a na potrat má rímsko-katolícka cirkev najzamietavejší názor. Skoro všetky iné náboženstvá pochopili, že plánované rodičovstvo a antikoncepcia hrajú pri zodpovednom konaní manželského páru dôležitú rolu; pripúšťajú, že potrat môže byť výsledok morálnej voľby a podporujú legálny nárok na tento zákrok. Keby zákony boli založené len na katolíckej vierouke, narúšalo by to právo iných náboženstiev na slobodu.

Po tretie sa treba pýtať, či sa stanovisko cirkvi zakladá na platných faktoch. Biskupi napr. rozširujú veľmi otázne tvrdenia: prezervatívy vraj nechránia proti AIDS, ale dokonca ho zapríčiňujú, a to tým, že zúčastnených učičíkajú do falošnej istoty ochrany. Treba naozaj nadmieru odvahy protestovať, keď to tvrdí náboženský vodca s postavou nejedného katolíckeho biskupa?

Záujem občanov sa týka širokého spektra otázok ľudských práv, ekonomiky, životného prostredia, sexuality, reprodukcie a medziľudských vzťahov. Náboženské zmýšľanie má veľa čo povedať v každej z týchto oblastí a záujem cirkvi o prejavy zla má svoje miesto v každom rozhovore. Treba však ľutovať, že katolícka cirkev mrhá svoju morálnu autoritu, koncentrujúc sa len na reprodukciu, pohlavia a sexualitu, kde sa jej názory dostali do rozporu nielen so svetovou mienkou, ale aj s mienkou samotných katolíkov.

Prameň: Frances Kisslingová, „The Case against the Vatican. Guilty as Charged.“ (Spor s Vatikánom. Vinný v zmysle obžaloby.) Free Inquiry, 19/2, s. 34-35, jar 1999.

Preložil Rastislav Škoda