Nils Opitz-Leifheit

V súčasnom základnom programe SPD (Nemeckej sociálno-demokratickej strany) sa o tejto strane píše, že: „…má svoje korene v židovstve a kresťanstve, v humanizme a osvietenstve, v marxistickej analýze spoločnosti a v skúsenostiach robotníckeho hnutia.“

Korene SPD (to sú August Bebel, Ferdinand Lassalle a robotnícke hnutia okolo roku 1865) sú teda najprv v kresťanstve a židovstve, až potom v marxizme a robotníckom hnutí!

Ako biológ a botanik som sa veľa zaoberal koreňmi. Obyčajne ich má rastlina celkom dolu, hlboko v zemi; zásobujú rastlinu vodou a živinami, upevňujú ju. Vo vývoji niečoho historického, napríklad biografie, sa pod koreňmi myslí skôr zmyslovo niečí časový a miestny pôvod, odkiaľ niekto pochádza. Ak niekto v USA má korene v Nemecku, neznamená to, že pred pár rokmi bol na dovolenke v Heidelbergu, ale že má nemeckých predkov a možno sa ako dieťa z Nemecka prisťahoval.

No späť k SPD a jej koreňom. Pozrime sa na jej dlhoročného predsedu a zakladateľa, Augusta Bebela. Možno bol farár alebo pobožný kumpán. Nože sa pozrime, čo také povedal:

„…to úplne zodpovedá nášmu programovému stanovisku, ktoré znie: Náboženstvo sa vyhlasuje za súkromnú záležitosť a rušia sa všetky príspevky na cirkevné a náboženské ciele z verejných prostriedkov. Cirkevné a náboženské spoločenstvá treba považovať za súkromné združenia, ktoré si svoje záležitosti riešia úplne samostatne…“ (August Bebel v Nemeckom ríšskom sneme 5. 5. 1902).

Tu niečo nehrá, potom to ale nebol pobožný kresťan. Ale iste nebol ani čudáckou výnimkou. Pozrime sa na skoré programy strany, napríklad:

V Einachskom programe z r. 1869 sa píše pod bodom III.5: „Odluka cirkvi od štátu a školy od cirkvi.“

V Gothskom programe z roku 1875 čítame v 1. diele, pod bodom 6: „Všeobecná a rovnaká výchova mládeže štátom. Všeobecná povinná školná dochádzka. Bezplatná výučba na všetkých vzdelávacích zariadeniach. Vyhlásenie náboženstva za súkromnú záležitosť.

Nuž, je to prinajmenšom komické, ale poskytuje to pohľad na korene. Kedy sa SPD spamätala a kvôli svojim nespočetným pobožným členom konečne predsa len vyhlásila za svoj základ kresťanstvo? Pozrime sa na situáciu po pár rokoch:

V roku 1921, dlho po bismarckovských socialistických zákonoch, po 1. svetovej vojne a revolúcii roku 1918 – v Görlickom programe spoluvládnucej SPD za prezidenta Friedricha Eberta ešte stále čítame:

„Náboženstvo ako súkromná záležitosť je vecou osobného presvedčenia, nie je vecou strany ani štátu: na programe je odluka štátu od cirkvi, ako aj prestavba školy na svetskú jednotnú školu.“

A o štyri roky, v roku 1925, stojí v Heidelberskom programe:

„Verejné zariadenia pre výchovu, školstvo, vzdelávanie a výskum sú svetské.

Každý verejnoprávny vplyv cirkvi či náboženských alebo svetonázorových spoločností na tieto zariadenia treba potláčať.

Na programe je odluka štátu od cirkvi, odluka školy od cirkvi a svetské ľudové, učňovské a vysoké školy.

Nepovolia sa nijaké výdavky z verejných prostriedkov na cirkevné a náboženské ciele.“

Teraz to vieme. Kresťanské korene SPD, ktoré sú také hlboké a silné, že sú v dnešnom programe SPD na prvom mieste, boli v prvých 60 rokoch činnosti strany prinajmenšom neviditeľné. Voči cirkvi bola SPD jednoznačne nepriateľsky orientovaná a cirkev sa netajila nepriateľským postojom voči SPD. Vo vtedajšej SPD nemali ojedinelí kresťania na zásadné stanovisko strany nijaký vplyv.

No teraz naraz (pobožný čitateľ povie: „Konečne! Teda predsa!“) pri Godesberskom programe roku 1959 má teta SPD za sebou už úspešných 94 rokov, práve toľko, ako dnes má sociálna starostlivosť, a v programe je nádejná „vyhliadka“:

Ku koreňom:

„Demokratický socializmus, ktorý je v Európe zakorenený v kresťanskej etike, v humanizme a v klasickej filozofii, nechce ohlasovať posledné pravdy – nie pre neporozumenie a ľahostajnosť voči svetonázorom alebo náboženským pravdám, ale pre úctu voči rozhodnutiam veriaceho človeka, o obsahu ktorých nemá čo rozhodovať ani politická strana, ani štát.“

A ďalej:

„Sociálno-demokratická strana má úctu voči cirkvám a náboženským spoločnostiam, ich osobitnej úlohe a ich samostatnosti. Schvaľuje ich verejnoprávnu ochranu. Vždy je pripravená na spoluprácu s cirkvami a náboženskými spoločnosťami v zmysle slobodného partnerstva. Víta skutočnosť, že v dôsledku náboženských záväzkov cítia ľudia povinnosť správať sa sociálne a zodpovedne.

Treba zaistiť slobodu myslenia, viery a svedomia, ako aj slobodu šírenia svojho svetonázoru. Náboženské alebo svetonázorové šírenie nesmie byť zneužité na stranícke a protidemokratické ciele.“

Posledná veta je otvorená hrozba, že náboženstvo neslobodno politicky zneužiť. Kresťanská etika nie je to isté čo kresťanstvo. Inakšie je však tento program otvoreným oslovením cirkví a kresťanov.

Čo sa to porobilo? SPD sa posunula k stredu – aj svojím postojom k integrácii na Západ a sociálne trhové hospodárstvo; rozlúčila sa so svojím obmedzením na socialistickú robotnícku stranu a otvorila sa pre širokú masu strednej triedy obyvateľstva. Stala sa ľudovou stranou, ako ju poznáme. V cirkevne zameranom Adenauerovom Nemecku (95 % obyvateľstva bolo katolícke alebo evanjelické) sa konečne stala schopnou politickej väčšiny. Za architekta tejto veľkej zmeny sa považuje Herbert Wehner, ktorý takto umožnil budúce veľké úspechy SPD.

Krátko predtým sa rozpustila protestantsky orientovaná „Celonemecká ľudová strana“ a Gustav Heinemann, Erhard Eppler, Johannes Rau a iní prestúpili do SPD.

Tento čas a tento proces možno a treba považovať za obrat v pomere SPD k cirkvám, hoci išlo temer len o evanjelikov.

Vráťme sa ešte raz ku koreňom. Sú stromy, ktoré majú v hornej tretine postranné korene. Pri pralesových stromoch sa im hovorí vzdušné korene. Nie sú to korene v biografickom zmysle a už vôbec nie v botanickom zmysle.

Čo sa tu strašno-pekne javí našim očiam, je pomalý a preto nepozorovaný proces možno nevedomého falšovania dejín. Hoci nespočetní skorí sociálni demokrati boli otvorení marxisti a humanisti, často rozhodne antiklerikálni, dnes sa dejiny SPD (z oportunizmu?) upravujú tak, že sa v rámci príklonu strany smerom k náboženským spoločnostiam dodatočne vyhlasuje za korene strany kresťanstvo a židovstvo.

Prekvapenie rastie, ak si uvedomíme, že v návrhoch súčasného programu hamburskej SPD sa pojem marxizmu úplne vytratil. Takéto príliš očividné falšovanie dejín však nakoniec neprešlo.

Sám nie som marxista a považujem marxizmus ako filozofiu za neznesiteľný a archaicky falošný; ako skorá ekonomická analýza bol však zaujímavý a smerodajný. Dodatočne tajiť, že bol koreňom sociálnej demokracie, považujem za rovnaké falšovanie dejín ako dodatočné pripisovanie kresťanských koreňov tejto strane.

V prvých desaťročiach SPD boli cirkvi ešte svetelné roky ďaleko od uznania právd fyziky a biológie (od Darwina po astronómiu), boli hrádzou proti rovnoprávnosti žien, proti osvietenstvu a proti snahám zbaviť cisárstvo a šľachtu ich moci. Treba veľa fantázie a šikovnosti, aby niekto vedel vydávať tieto cirkvi a ich náboženstvo za korene sociálnej demokracie. (Na to treba byť drzý a aj takých je dosť – pozn. prekl.).

Vráťme sa teda k čestnému a triezvemu pohľadu na naše dejiny aj tam, kde sa nám to celkom nehodí. A spomeňme si na Herberta Wehnera, ktorý na základe rozumnej kalkulácie a strategických úvah otvoril SPD pre cirkvi a kresťanstvo, čím ju urobil voliteľnou, čo bola v povojnovom Nemecku existenčná otázka. Tento krok bol zrejme správny a v každom prípade úspešný.

Dnes, po 50 rokoch, je z toho istého dôvodu dôležité spoznať znaky zmenenej doby. 95 % obyvateľstva už nie sú členom veľkých cirkví, ale len 58 % a tendencia je klesajúca. Väzba zapísaných členov na ich cirkev slabne, už iba zlomok mladých ľudí sa sobáši cirkevne a iba 10 % chodí do kostola. K tomu pristúpilo nielen 6 % prisťahovalcov s moslimským pozadím (nie je správne, ak sa pre svoj pôvod považujú za moslimov), ale aj 34 % bez vyznania a počet týchto posledných stúpa.

SPD by sa nemala ďalej vyvíjať smerom k cirkevnej strane – takéto snahy však, žiaľ, badať. A nemala by aj naďalej jednoducho ignorovať skupinu obyvateľstva, ktorá je nadmerne mladá, rýchlo rastie, má najvyšší počet daňových poplatníkov – a najvyšší počet členov bez vyznania. Nemala by sa jednostranne zastávať záujmov cirkví.

Pretože platí, čo raz povedal Willy Brandt:

„Pamätajte, že každá doba chce vlastné odpovede a treba byť na jej výške.“

Dnes nie je rok 1865, ani 1959.

Dnes je dnes.

Prameň: Nils Opitz-Leifheit, „SPD und Christentum – Von Wurzeln und Seitenästen“,
júl 2010.