Heiner Geissler

V roku 2005 vydal významný politik nemeckej kresťanskodemokratickej strany knihu „Čo by dnes povedal Ježiš Kristus”, v ktorej konfrontuje politickú, kultúrnu a ekonomickú prítomnosť s „najkrajším a najrevolučnejším posolstvom” ľudských dejín. Predkladáme čitateľom tri state z kapitoly „Ježiš a kapitál”. O týchto veciach s kresťanmi radi diskutujeme.

Ježiš a boháči

Starý socialistický slogan „Boháči bohatnú, chudobní chudobnejú” je dnes realita.

Bohatstvo a chudoba sa na celom svete nepredstaviteľne rozchádzajú. Na svete je 225 ľudí, ktorí majú každý majetok v hodnote najmenej jednej miliardy dolárov. To je spolu práve toľko, ako činí ročný príjem polovice obyvateľov Zeme, to sú tri miliardy ľudí. Súčasne má 1,3 miliardy ľudí na živobytie na deň menej ako protihodnotu jedného dolára. Dve miliardy ľudí nepoznajú pravidelnú lekársku starostlivosť a nemajú čistú pitnú vodu. Za tento vývoj je zodpovedný „hospodársky poriadok”, ktorý nepozná riadnu súťaž a slúži výlučne záujmom kapitálu. Shareholder value (hodnota pre akcionára) sa volá táto filozofia a v celosvetovom meradle zaujala miesto sociálneho trhového hospodárstva na úrovni štátov.

Ježiš Kristus vyslovil svojho času jasný súd nad kapitalizmom. Pri jednom veľkom zhromaždení ho ktosi zo zástupu vyzval, aby povedal jeho bratovi, že sa s ním má podeliť o dedičstvo. Ježiš odmietol túto úlohu sudcu alebo rozdeľovača, ale využil príležitosť a rozhovoril sa o peniazoch:

„Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.”

Uviedol prípad muža, ktorý uvažoval, kam dá bohatú úrodu tohto roku. Plánoval zbúrať doterajšie sýpky a postaviť väčšie, kam uloží všetko obilie i ostatný svoj majetok; potom bude na veľkých zásobách odpočívať, jesť, piť a veselo hodovať. Ale Boh mu povedal: „Blázon, ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?” (Lk 12,20).

Ľudí, ktorým honba za peniazmi rozhrýza mozog, nazýva Kristus bláznami, teda hlúpymi ľuďmi.

Vylíčil im aj iný prípad (Lk 16,19): Istý veľmi bohatý muž sa obliekal prepychovo a jedol každý deň len vyberané jedlá. Blízko jeho domu, priamo pri bráne, líhal akýsi žobrák, menom Lazár, ťažko chorý a plný vredov. Bol by býval šťastný, keby sa mohol nasýtiť tým, čo padalo z boháčovho stola. Len psy prichádzali a lízali mu vredy. Ako sa to už stáva, obidvaja muži umreli súčasne. Chudák prišiel ihneď do neba a už sedel „v Abrahámovom lone”. Boháča pochovali a dostal sa – podľa Ježišových slov – do podsvetia (v Biblii SSV 1996 je reč o pekle – pozn. prekl.). Odtiaľ apeloval na Abraháma, aby mu aspoň trochu pomohol, no dostal od neho odmietavú odpoveď: „Nesmieš zabudnúť, že si dostal všetko dobré za svojho života, kým Lazár musel skoro umrieť od hladu. Teraz je to naopak. Okrem toho Ti aj preto nemôžem pomôcť, lebo medzi nami tu a vami bohatými v podsvetí je hlboká nepreniknuteľná priepasť, takže nik nemôže od nás k vám, ani od vás k nám.” Tu prosil boháč, aby poslali niekoho k jeho rodine, že má ešte päť bratov, s varovaním, žeby žili tak, aby sa nedostali na toto miesto múk. Abrahám však namietol, že „majú predsa Mojžiša a prorokov a tých poslúchať stačí.” Boháč však poznal svojich bratov a nedal sa: „Nie, len keď k nim príde niekto spomedzi mŕtvych, budú robiť pokánie.” Posledné slovo mal však Abrahám: „Ak nepočúvajú Mojžiša a prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.”

Táto historka síce nie je celkom v duchu Reči na hore, ale svojím tvrdým rozsudkom triafa nielen naftárskych šejkov Blízkeho východu, ale aj politicky zodpovedných vládcov bohatých priemyslových štátov, ktorí dobre vedia o rozsahu biedy a robia, akoby všetko bolo v poriadku. Zo 6,2 miliardy obyvateľov sveta žije 4,8 miliardy ľudí v tzv. rozvojových štátoch. Z toho je 1 miliarda analfabetov a z nich je 80 %, teda 800 miliónov, žien. 11 miliónov detí vo veku do 5 rokov umiera ročne – to je 30 000 denne – pretože nemajú dosť jedla ani liekov. Celá jedna tretina obyvateľov zeme musí žiť z menej ako dva doláre na deň. Títo ľudia spolu majú na živobytie menej, ako vydajú bohaté priemyslové štáty na krmivo pre psov. Byť chudobným však neznamená len mať málo peňazí a nič na jedenie. Byť chudobným znamená aj byť chorý bez nádeje na vyliečenie, nevedomý bez nádeje na vzdelanie, znamená ponižovať sa a musieť vraždiť, aby si mohol žiť. Viac ako 300 000 mladých dievčat a chlapcov v 40 krajinách bojuje ako detskí vojaci. Bilancia je bezútešná a absolútna hanba pre severné priemyslové štáty, predovšetkým pre Spojené štáty a Európu, ktorých obyvatelia žijú v blahobyte a radovánkach a ich najväčší zdravotný problém je zapríčinený tým, že príliš veľa jedia.

Dôsledky kapitalizmu

Podľa ponímania neoliberalizmu, ktorý ovláda mnohé hlavy vlád, parlamentov a hospodárskych redakcií západného sveta a zahmlieva ich rozum, za chudobu si je vždy každý sám vinný, pretože chudoba je vždy dôsledkom lenivosti a hlúposti. Chudoba a hlad celých spoločností je výsledkom zlej politiky vládnucich politikov. Pár príkladov:

– Poľnohospodárske produkty a jednoduché textilné a kožené výrobky z rozvojových a chudobných štátov nemajú proti vysoko subvencovanej západnej produkcii nijaké odbytové šance.

– Kongo je jedna z krajín najbohatších na nerastné bohatstvá. Ich ťažba prispieva k blahobytu obyvateľstva tak málo, ako predaj nafty za posledných desať rokov v strede Sudánu; devízy tečú do vreciek miestnych vládcov a západných koncernov, ktoré tieto suroviny spracúvajú.

 – Cielenou špekuláciou západného kapitálu proti thajskej mene bath, iniciovanou newyorskými bankami v čele s investičnou bankou Goldman Sachs, došlo v roku 1997 efektom domina k pádu hlavných východoázijských mien a hospodárstva týchto vzmáhajúcich sa štátov; bola to najväčšia finančná katastrofa dejín. Domáci kapitálový trh sa zrútil a veľké západné koncerny za babku vykúpili miestne firmy. Z Medzinárodného menového fondu (MMF) urobili USA s tichým súhlasom Európanov a Japoncov hlavného nadháňača dlžôb voči západným bankám a investorom; svojimi nástrojmi liberalizácie, deregulácie a privatizácií znemožnili rýchle a úspešné ozdravenie miestnych ekonomík.

– V Nikarague presadili trhoví technokrati MMF prepustenie 200 000 verejných zamestnancov a robotníkov v štátnych podnikoch. Program alfabetizácie bol zmrazený. Miesto toho zriadili noví vládcovia pod vedením Svetovej banky obávané „zonas francas”, t.j. špeciálne hospodárske oblasti, v ktorých necháva medzinárodný textilný priemysel produkovať za ostnatým drôtom džínsy a tričká pre americký a európsky trh za hladové mzdy pod 50 US-centov na hodinu – a ešte k tomu s oslobodením od platenia daní. Medzitým existuje na svete viac ako 900 takýchto zón od Mexika po Bangladéš. Zón, v ktorých neplatí nijaké pracovné právo a nie sú prípustné odborové združenia. Jedna šička povedala reportérovi Spieglu, že ich tam držia ako otrokov.

Ježiš opisuje jedného „sluhu” (dnes by to bol manažér), ktorého hospodár ustanovil, aby čeľadi načas dával určený pokrm (Lk 12,42). No on miesto toho bije robotníkov a robotníčky a peniaze prepíja: práve taká je politika MMF voči chudobným štátom a v prospech bohatých. V evanjeliu sa hovorí, že keď sa pán vráti, toho sluhu „veľmi zbijú”. No riaditelia MMF miestnych sluhov-manažérov priam povzbudzujú, aby vo svojej zločineckej politike pokračovali.

Manipulácie bohatých štátov pripravili milióny ľudí o ich existenčnú základňu

Treba položiť otázku, prečo prenechávajú cirkvi už dávno splatný hlasitý protest proti tejto brutálnej forme neskorého kapitalizmu na organizáciách ako Attac alebo Amnesty International a nepostavia sa do čela tohto protestu. Ježiš by dnes prevracal nielen stoly obchodníkov v chráme!

Smú sa kapitalisti nazývať kresťanmi?

Samozrejme sa smú nazývať kresťanmi; či však kresťanmi sú, nezáleží od toho, či sú pokrstení – ako pri iných sestrách a bratoch vo viere. Ten, kto pri splynutiach firiem využíva synergické efekty, aby zvýšil výnos kapitálu a akcií (dividendy), súčasne však odbúrava pracovné miesta a nivočí existenčné základy dlhoročných zamestnancov, ten sa pravdepodobne musí veľmi obávať svätého hnevu, ktorého bol schopný Kristus, keď sa stretol s nespravodlivosťou.

Ježiš vedel, že argumentom na premenu myslenia, ktorú vyžadoval, najviac škodí – dnes by sme povedali – jednostranný materializmus.
Povedal, že jeho slová ostanú „zasiate do tŕnia u tých, čo počúvajú slovo, ale potom sa vlúdia svetské starosti, klam bohatstva a všelijaké iné žiadostivosti, slovo udusia a ostane bez úžitku” (Mk 4,18-19).

Pri stretnutí s multiplikátormi – Lukáš ich nazýva „poprednými mužmi” (Lk 18,18) – sa jeden z nich pýtal, čo má robiť, „aby bol dedičom večného života”. Ježiš mu odvetil, že vie, že zachováva desatoro; ale že mu jedno chýba: Má predať všetko, čo má a rozdať peniaze chudobným. Pýtajúci sa bol veľmi bohatý a odpoveď sa ho veľmi dotkla. Kristus ho chcel zrejme skúšať: Konfrontoval ho s podstatou svojho posolstva, že zbožnosť a láska k Bohu mu nič neosožia, ale že k tomu musí pristúpiť láska k blížnemu.

Desaťtisíce ľudí zložilo sľub chudoby a vzdalo sa svojich peňazí a majetku. Sú to rehoľníci a rehoľníčky, mnísi a mníšky, ktorí chcú nasledovať Krista týmto osobitným spôsobom života. Hockto to nedokáže. „Kto to pochopí, nech to pochopí”, povedal Ježiš. Takáto absolútna chudoba nie je politickým posolstvom evanjelia. Život v slumoch západu či bývanie dvanástich ľudí v 18 m2 veľkom ruskom komunálnom byte (žeby to ešte dnes existovalo? – pozn. prekl.) s jednou vaňou a kuchyňou nie je ideálny stav žitia kresťana. Musí však urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby sa pomery nedôstojné človeka odstránili.

Ako uvidíme pri historke s hlavným mýtnikom Zachejom, Ježišovi záleží u bohatých ľudí na ich zmýšľaní a z neho vyplývajúcej ochote podeliť sa. Jeho odsúdenie nasýtených a boháčov, ktorí nechcú nič dať, je pôsobivé (Lk 6,24-25). Moderný kapitalizmus nepozná iné hodnoty ako ponuku a dopyt; najvyššou hodnotou je záujem kapitálu. Človek hrá len podradnú rolu. Rozpor medzi ľudskou prácou a kapitálom riešili komunisti tak, že eliminovali kapitál a majiteľov kapitálu likvidovali. Ako vieme, na tom stroskotali. Dnes kapitál eliminuje prácu a likviduje ľudí na ich pracovných miestach. Kapitalizmus je rovnako nesprávny ako komunizmus. Daimler Chrysler by si so svojím kapitálom nemohol nič počať, keby neboli ľudia, ktorí z tohto kapitálu postavia autá, také dobré, že si ich iní ľudia radi kúpia.

Z evanjelia si treba vziať poučenie: Kto vyhlasuje za vrcholnú hodnotu burzovú hodnotu akcií nejakého podniku a ekonomicky necháva platiť len záujmy kapitálu, patrí medzi ľudí, ktorí podľa Ježišových slov sú bohatí a ťažko im bude vojsť do Božieho kráľovstva.

Ba hovorím vám: „Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.” (Mt 19,24).

Už proroci sa zaoberali problémom bohatstva a sociálneho usporiadania spoločnosti. Najmä pre politicky zodpovedných predstaviteľov našli tvrdé slová:
„Učte sa robiť dobre! Starajte sa o spravodlivosť! Pomáhajte utláčaným! Dopomôžte sirotám k ich právu! Bráňte vdovy! Ľud môj, tvoje kniežatá sú vodcami bandy lupičov. Všetci sa radi nechajú podplácať a zháňajú dary … To vy ste vykradli a spustošili vinicu. Vaše domy sú plné vecí, ktoré ste ulúpili chudobným.” (Izaiáš)

Hlavný mýtnik (colník) Zachej

Na svojej poslednej ceste do Jeruzalema prišiel Ježiš ho Jericha a prechádzal mestom (Lk 19,1-10). V meste žil veľmi bohatý muž menom Zachej. Bol to hlavný mýtnik v tomto pre Rím dôležitom pohraničnom meste, zodpovedný za vyberanie nepriamych daní, ktoré sa v rímskych provinciách museli odvádzať cisárovi. Boli to v podstate clá, ako cestné, mostové, bránové, prístavné dovozné a prístavné vývozné clo. Za účelom vyberania tejto formy daní boli provincie rozdelené na okresy; len v Judsku bolo takýchto okresov jedenásť. Kým priame dane vyberali miestne domáce úrady, vyberanie nepriamych daní sa prenášalo na nájomcov daní, ktorí ponúkli najviac. Tak dostal rímsky štát pevný príjem bez akéhokoľvek rizika, keďže nájomca musel predpísanú sumu odovzdať v každom prípade. Nájomcovia zas poverovali vymáhaním daní (pod)úradníkov, zvaných colníkmi či mýtnikmi, o ktorých sa v evanjeliách hovorí často. Títo mýtnici obyvateľov neraz ukrutne vykorisťovali, keďže každý sa prirodzene snažil vyžmýkať z poplatníkov mnohonásobok prenájomnej sumy. To bol dôvod, prečo boli mýtnici v Izraeli veľmi nenávidení.

Tento Zachej chcel Ježiša v každom prípade vidieť. No pretože bol nízkej postavy, dav by mu bránil v rozhľade. Preto utekal dopredu a vyliezol na planý figovník, aby videl Ježiša, keď bude tadiaľ musieť prejsť. Ježiš ho zbadal sedieť na strome a oslovil ho, aby zliezol, lebo chce ísť k nemu do domu. To si Zachej nenechal povedať dva razy a doviedol Ježiša do svojej vily. Ľudí nad mieru pohoršilo, keď videli, že Ježiš je hosťom takého, ako hovorili, vykorisťovateľa. V Zachejovi sa ozvalo zlé svedomie a pri stole sa obrátil na Ježiša a spoločnosť:

“Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.” (Lk 19,8).

O ďalších protestoch sa nehovorí. Ježiš bol zrejme s darom a správaním sa Zacheja spokojný a za odmenu ho nazval synom Abrahámovým. Dá sa predpokladať, že by nebol vyžadoval, aby bohaté priemyslové krajiny dali 50 % svojho celkového majetku rozvojovým krajinám. Stačilo by, keby sa zriekli aspoň časti prírastku svojho blahobytu.

Keď raz inokedy bol Ježiš s farizejmi, povedal klasickú vetu: „Nemôžete slúžiť dvom pánom … Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone.”
Farizeji, vtedajší izraelskí boháči, zamilovaní do peňazí rovnako ako dnešní miliardári , nikdy nepočuli takéto finančno etické hodnotenie bohatstva a posmievali sa kazateľovi, ktorý sa nedal: „Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je u ľudí vznešené, pred Bohom je ohavné.” (Lk 16,14).

Ježiš nezrušil peniaze, mamonu. On sám aj jeho priateľky a priatelia mali pokladnicu, ktorú spravoval Judáš. Riadne jesť a piť patrilo k jeho životu. Skoro každá druhá historka evanjelií hovorí o obedovaní a večeraní, niekoľkokrát je reč o veľkých ľudových hostinách. Morálne však Ježiš peniaze znehodnotil a kapitálu priznal funkciu, ktorú má (mal by mať – pozn.prekl.) aj v modernej ekonómii: slúžiť ľuďom, nie ľudí ovládať.

Prameň: Heiner Geißler, Was würde Jesus heute sagen? (Čo by dnes povedal Ježiš?) – Berlin: Rowohlt 2003, 156 s., 7,90 eur.

Preložil Rastislav Škoda