Rastislav Škoda

Sebavedome bojovná forma nového ateizmu má jednoduché heslo: „Niet neba, niet pekla, je len veda.” Neobáva sa nebezpečenstva, že vyhlásením vedy za sviatosť a cestu k spáse sa vydá do područia triedy nových kňazov – vedcov?

Za posledné tri roky vyšli desiatky bestsellerov s provokujúcimi titulmi ako Boh nie je veľký (Christopher Hitchens), List kresťanskému národu a Koniec viery (Sam Harris), Morálne myslenie (Marc Hauser), Zlomenie čara (Daniel Dennett), Šesť nemožných vecí pred raňajkami (Lewis Volpert) a Boh: Skrachovaná hypotéza (Victor Stenger), pokračujúc v štýle majstrovskej eseje Bertranda Russella Prečo nie som kresťanom spred sedemdesiatich rokov (Zošity humanistov, č.1, 1998).

Najúspešnejšia (1,5 milióna výtlačkov v angličtine, 51 týždňov na listine bestsellerov) je kniha oxfordského zoológa Richarda Dawkinsa, The God Delusion, čo som pôvodne preložil zmierlivo ako Sklamanie z Boha, hoci prichádzal do úvahy bojovnejší titul Bludná predstava Boha. (Pri dotlači som v júli 2008 vložil do ZH 61 tieto riadky: „Zvykli sme si na ilúziu a na dezilúziu, zvykli sme si na inteligentný dizajn a inteligentného dizajnéra. Navrhujem zvyknúť si na Delúziu Boha. Aj Dawkins sa pri voľbe tohto titulu radil s prvotriednymi slovníkmi, ktoré mu umožňovali povedať materinským jazykom „pretrvávajúca falošná predstava napriek silným protirečivým dôkazom“, no dal prednosť latinizujúcemu odbornému výrazu (ZH 61, s.7). Prečo by sme tak nemohli urobiť aj my?“).

Cieľom Delúzie Boha je prebudiť v čitateľoch vedomie, že 1. ateisti môžu byť šťastnými, vyrovnanými, morálnymi a intelektuálne vyspelými ľuďmi; 2. že Darwinova teória prírodného výberu vysvetľuje ilúziu dizajnu (plánu, návrhu) nádherných živých vecí v prírode lepšie ako predstava nadprirodzeného dizajnéra, pretrvávajúca v mysliach veriacich od doby bronzovej; 3. že ešte kým sú deti príliš mladé, aby pochopili význam viery, indoktrinujú ich rodičia, naočkujúc im svoje náboženské presvedčenie; a 4. že ateista má byť hrdý na svoj životný postoj a má ho dať svojmu okoliu na vedomie. Má sa hlasne dožadovať aspoň tolerancie, ak nie prijatia svojho svetonázoru.

Je pravda, že Dawkins, „pápež nových ateistov“, dráždi veriacich provokujúcimi tézami a v prvom rade cieli na katolicizmus. Len potom na kresťanstvo a fundamentalizmy všetkých abrahámovských náboženstiev. Zásadne odmieta hypotézu akéhokoľvek Boha. Keď ide o Boha Biblie, neváha ho charakterizovať ako „najnepríjemnejší charakter všetkých výplodov ľudskej fantázie: je žiarlivý a hrdý na to; malicherný, nespravodlivý a neodpúšťajúci čudák; pomstychtivý, krvilačný etnický čistič; ženy a homosexuálov nenávidiaci rasista; deti, aj vlastné, a národy vraždiaci, odporný, velikášstvom trpiaci, zvrátene krutý, vrtošivo zlomyseľný tyran.“ O katolíckej výchove detí sa vyslovuje, že je to horší jav ako ich fyzické zneužívanie. Nesúhlasí s tým, že náboženstvám sa vzdáva prehnaný rešpekt.

Zásadná výčitka zo strany religionistov znie, že Dawkins a jemu podobní si nepreštudovali dostatočne látku, o ktorej píšu; že by mali študovať teológiu – potom by mohli štylizovať argumenty. Ale zatiaľ hovorí nejeden biskup a veriaci kritik aj: „Toto, čo kritizujete, nie je môj Boh alebo náboženstvo”. Nik nezašiel tak ďaleko ako traja reprezentanti protestantizmu (berlínsko-brandenburský biskup Huber), katolicizmu (hamburský biskup Jaschke) a za katolíckych laikov bývalý poslanec strany CDU Geissler pri diskusii s Dawkinsom v nemeckej televízii 15.11.2007. Na Dawkinsovu kritiku fundamentalistického pridŕžania sa doslovného výkladu Písma, bežného najmä v USA, sa zhodli všetci traja, že peklo nemá pre nich „veľký význam“. Podľa Jaschkeho katolícka cirkev nikdy nepripisovala peklu význam, podľa Hubera je „kritika pekla silnou stránkou modernej teológie“ a podľa Geisslera je „predstava pekla jednoducho nezlučiteľná s existenciou Boha“. Ako je zvykom, veriaci diskutéri upozornili na rozdiel medzi Bohom Starého a Nového zákona, ale Dawkins nepovažoval za nutné vyvracať im to. Mohol zabodovať – zrejme nečítali desiatky jeho strán o tejto téme, a stoja zato. Samozrejme znamená Ježiš „oproti oblude Starého zákona veľký pokrok“. Na druhej strane až s jeho osobou vstupuje na scénu pojem dedičného hriechu, pokánia a spasenia, čo predstavuje „sadomasochizmus, ktorého zlobe sa Starý zákon nevyrovná“.

Základom kresťanstva je Biblia. Dočítame sa v nej, že od vždy existuje neobyčajne mocná a rozumná bytosť, ktorú nazývame Bohom. Ten sa raz z akejsi príčiny rozhodol stvoriť vesmír a venoval osobitnú pozornosť planétke Zem, pričom „stvoril” veľký tresk a „riadil” evolúciu. Všetku svoju pozornosť zameral na pár etnických skupín na Strednom východe, osobitne na Izraelitov, ktorých menoval svojím „vyvoleným ľudom”; ostatok svetovej populácie ignoroval. Vydával početné primitívne a svojvoľné morálne a ceremoniálne zákony, zúčastnil sa kmeňových bojov o pôdu, nabádal k brutálnym činom, vojnovým zločinom, genocíde a únosom. Keď Rimania okupovali Stredný východ, rozhodol sa vystúpiť na verejnosť. Mystickým spôsobom prišiel na svet ako človek, narodiac sa z panny. Stelesnil sa ako židovský muž a putoval po krajine dnešnej Palestíny a Izraelu, hlásajúc sociálne komentáre (bez návodu na politickú užitočnosť), liečiac vierou (vrátane vyháňania „diablov” z postihnutých ľudí), robiac triky (vstal z mŕtvych a kriesil mŕtvych), hroziac večným zatratením (väčšine ľudstva) a oznamujúc blízky koniec sveta. Nechal sa ukrižovať, aby sa mohol obetovať sám sebe pre naše dobro. Za pár dní nato vystúpil z hrobu, ukázal sa pár učeníkom (ktorí v neho už aj tak verili), „vystúpil” na „nebesia” a tam čaká na čas, keď sa vráti na Zem, aby súdil všetkých žijúcich ako aj (asi 50 miliárd) vzkriesených ľudí, čo dosiaľ žili na Zemi ; väčšinu z nich (nás) odsúdi a vrhne do ohňovej jamy, ktorá potrvá večnosť. Pár vyvolených vezme so sebou do svojho „kráľovstva” a tam bude s nimi večne šťastne žiť (E. Standing). O vzťahu tohto Boha k ostatnému obrovskému vesmíru nevieme absolútne nič.

Nejeden katolícky biskup bude protestovať, že on nevidí biblický príbeh v takomto zjednodušujúcom a zrejme nesympatickom svetle. Tento stručný súhrn je však podkladom pre ešte stručnejšie nicejsko-carihradské vyznanie viery, platné viac-menej pre všetky kresťanské a katolícke cirkvi od štvrtého storočia, ktoré sa veriaci majú modliť aspoň každú nedeľu. Dawkins vo svojej kritike Biblie nič nepridáva, ibaže niektoré skutočnosti nazýva dnešným menom, napr. vojnovým zločinom a genocídou, planétkou, vystúpením na verejnosť, šikovnými trikmi a podobne.

Teisti stále unúvajú argument, že ateizmus nezabráni zlu; pri každej príležitosti opakujú neudržateľný argument, že jedine viera v Boha umožňuje existenciu etických štandardov, z čoho vyplýva, že ateisti sa nemôžu správať mravne, keďže neveria na božského dohliadača, ktorý nás bude raz súdiť; jednoznačná odpoveď je, že to neurobí ani náboženstvo, ba že zlo často zapríčiňuje. Weinberg povedal, že treba náboženstvo, aby dobrí ľudia robili zle.

Spoločný refrén mnohých kritikov Delúzie Boha priviedol P.Z. Myersovi na myseľ rozprávku H. C. Andersena o cisárových šatách, tak si boli niektoré výroky podobné. Napísal jej pokračovanie a rozuzleniu bájky dal názov Krajčírova odpoveď:

„ Keď som čítal neslušné obžaloby teológie z pera pána Dawkinsa, uvedomil som si jeho nedostatok seriózneho vzdelania. Ukazuje sa, že nepozná zaujímavé úvahy kniežaťa Roderiga zo Sevilly o výborných exotických kožiach, z ktorých sú zhotovené cisárove čižmy, ani majstrovské dielo Belliniho o svetielkovaní cisárovho klobúka s pávími perami. Celé školy sa roky venovali spisovaniu učených rozpráv o kráse cisárových oblekov a všetky dobré týždenníky majú rubriku venujúcu sa cisárovej móde; Dawkins to všetko ľahkovážne odmieta. Pochybovačne sa usmieva pri populárnom argumente svojho chýrneho krajana, lorda D.T. Sladkopisca, ktorý nás geniálne upozornil, že cisár na seba nedá nič z obyčajnej bavlny a že aj jeho spodná bielizeň je z najjemnejšieho hodvábu. Dawkins arogantne ignoruje tieto hlboké filozofické zahĺbenia a surovo obžalúva cisára z nahoty.

Osobne mám podozrenie, že cisár možno nie je celkom oblečený – ako inakšie vysvetliť zjavnú lenivú nečinnosť v palácovej práčovni ? – ale veď každý sa nejako vyrovná s problémom týchto šiat. Iba tento povýšenecký zbohatlík nechce si osvojiť vtipnosť našich elegantných kolied a preto keďže nie som schopný pochopiť podstatu jeho obžaloby, karhám ho pre jeho zlé maniery. Kým sa nezacvičí v parížskych a milánskych butikoch, kým si neosvojí rozdiel medzi obnosenými pumpkami a pokrčenými nohavicami, nedovoľme mu vyjadrovať sa o cisárovom vkuse! Jeho znalosti biológie mu môžu dať schopnosť pri pohľade rozpoznať hompáľajúce sa genitálie, ale nestačia na odborné posúdenie vlastností imaginárnych tkanív.“

Bol som zdesený, keď som čítal v Newyorskom prehľade kníh kritiku Delúzie Boha od H. Allena Orra. V hlave mi vírili len dve slová protestu: Krajčír šaľbiar.

Páni, budete prekvapení, keď spozorujete, koľko argumentov proti Dawkinsovi patrí do kategórie vychvaľovania cisárových šiat.“

Profesor Richard Dawkins viedol do r. 2008 na Oxford University Katedru verejného pochopenia vedy Charlesa Simonyiho, ktorú tento priekopník Microsoftu, miliardár maďarského pôvodu a jeden z prvých kozmonautov-turistov, založil v roku 1995.

S malými zmenami uverejnil týždenník SLOVO 12.12.2007.