Noc, keď som uvidela svetlo

Gina Allenová

Gina Allenová je autorkou viacerých kníh a článkov pre dospelých a dospievajúcich, medzi ktoré patrí bestseller Intimacy (=Intímnosť), kde mala spoluautora Clementa Martina.

Po prvý raz som uvidela svetlo jednej noci, keď so mala šestnásť rokov. Bolo to najprv len veľmi malé svetielko – lúč baterky, ktorý mi umožňoval čítať pod duchnou, keď si dospelí mysleli, že spím. Tú noc som čítala Malú modrú knižku, ktorú mi dal chlapec, s ktorým som chodila. Volala sa The Necessity of Atheism a napísal ju Percy Bysshe Shelley.

Mám vo zvyku hovoriť, že do otvorenia tejto knižky som bola veľmi pobožným dievčaťom; myslím si však, že som vtedy už začínala vyrastať so svojho náboženstva. Iste tu hralo úlohu aj to, že môj priateľ, voľnomyšlienkar, mi požičiaval knihy ako táto a chcel po mne, aby som bránila svoje náboženské presvedčenie; mala som s tým veľké ťažkosti a mrzelo to aj jeho aj mňa.

A tak som bola pripravená pre Shellyho a jeho ateizmus, aj keď som o tom nevedela. Takže ako som čítala, svetlo sa rozjasňovalo. Nie to z baterky, ktoré mi umožňovalo čítať, ale svetlo v mojom mozgu, ako absorboval, čo som čítala. Shellyho logika v onej pamätihodnej noci na márne kúsky rozbila všetky nedeľné hodiny náboženstva, čítania Biblie aj kázne, ktoré som zakúsila v predošlých rokoch.

Moja prvá reakcia bol hnev, a to až taká zlosť, že som hneď ráno pri raňajkách riskovala a oslovila otca: „Nie je možné, že by si veril všetky tie povedačky o bohu. Si predsa rozumný a vzdelaný muž! Boh je práve taký podfuk ako Mikuláš, ale ani zďaleka nie taký veselý. Len deti veria na Mikuláša.“

Jeho odpoveď ma len rozčúlila. Tento pilier miestnej náboženskej obce, funkcionár presbyteriánskej cirkvi, ktorý chodil každú nedeľu do kostola a svoju cirkev finančne výdatne podporoval, odpovedal mi celkom pokojne, že teda nie, že on neverí tomu, čo cirkev učí. Ale vraj verí, že bez cirkvi by vo svete nebolo morálky. Deti sa vraj učia v kostole, čo je dobé a čo zlé a dospelí žijú spravodlivejšie, ak veria v Boha, v nebo a v peklo.

Od tých čias som často pozorovala, že takýto postoj nie je nič zvláštneho u mnohých ľudí, ktorí sa vidia byť nábožní. Oveľa menej ich zaujíma ich vlastný duchovný život ako správanie sa ich okolia. Považujú sa za niečo viac, pripisujú si schopnosť pochopiť náboženstvo ako mytológiu a predsa dokázať žiť morálne. Obyčajným ľuďom túto schopnosť upierajú a preto sa spoliehajú na náboženstvo, že udrží masy ľudí pod kontrolou. Niet pochýb, že v minulosti početní „vyšší“ muži využívali náboženstvo, aby ovládli svojich otrokov a podrobili si aj ženu.

Pri mojom prvom bezhlavom úteku od náboženstva aj ja som si myslela, že len ono ma robí „dobrou“. Môj život sa zmení: budem môcť hrešiť. Bola som tinejdžer a tri veľké hriechy prichádzali do úvahy: fajčiť, piť a predmanželský sex.

Povedala som svojmu priateľovi, že som uvidela svetlo. Bol z toho veľmi spokojný. Povedal mi, že ma vždy považoval za príliš inteligentnú, než aby som navždy ostala veriacou. Ja som mu potom povedal, že teraz budeme môcť hrešiť spolu. Budeme môcť piť, fajčiť a milovať sa. Pozrel sa na mňa, ako keby som bláznila. Vraj to môžem robiť, ak chcem, poznamenal, ale on musí trénovať. Ako kapitán futbalového klubu na vyššej strednej, ako hviezda basketbalového mužstva a ako boxer triedy zlatých rukavíc musel stále trénovať.

Nebol „dobrý“ preto, lebo veril v boha, ale preto, lebo chcel byť vynikajúcim športovcom. Začalo mi svitať, že ani ja som nebola „dobrá“ preto, lebo som verila v boha, ale pretože som mala rada svoju rodinu a svojich priateľov, rada som študovala a tešila som sa zo svojej hudby a zo všetkých síl som sa pripravovala na využitie všetkých životných možností.

Nikdy som neoľutovala, že som vtedy v noci uvidela svetlo. Navždy ostanem povďačná tomu mladému športovcovi, že mi dal tú Malú modrú knižku (aj vydavateľom týchto Malých modrých knižiek som povďačná). Prestala som sa osobne hnevať na kresťanské náboženstvo, že ma šudilo ako dieťa, ale protestujem proti náboženstvu, keď ubližuje ľuďom, brzdí ich rozvoj, a praktizuje sexizmus a rasizmus.

Keď som na návšteve u svojich príbuzných, idem s nimi do kostola. Chvejem sa pri apoštolskom vyznaní viery. Aké je úzke a ako obmedzuje! Aj pri speve hymien ma striasa. Som pacifistkou a preto pieseň „Dopredu, bojovníci Krista!“ ma odpudzuje. A „Tá nekonečná milosť“ – kde sa na Boha vznáša prosba, „aby zachránil biednika, ako som ja“, predsa dokazuje, ako ničivo môže pôsobiť náboženstvo na sebaúctu. Šíri pocit viny miesto pocitu radosti. Popiera prirodzenosť a upiera mysliam možnosť vedeckého poznania.

A tak okrem raz do roka v strede svojej rodiny a popri tom v presbyteriánskom kostole nevraciam sa k náboženstvu a nechýba mi to. Od tých čias, ako som raz v noci uvidela svetlo, sú mojimi druhmi ľudia, ktorí majú rovnaké záujmy a ciele ako ja, ktorí sa snažia zmeniť tento svet k lepšiemu a nedúfajú na spásu v nebi. Tak ako Abu Ben Adhem v Leigh Huntovej peknej básni sú mravní preto, lebo majú radi túto zem a všetkých, s ktorými sa o ňu podieľajú. Dúfam, že môžu to isté povedať o mne.

Esej bola uverejnená aj v Zošitoch humanistov č. 2 s názvom Noc, keď som uvidela svetlo.