Gina Allenová

Po prvý raz som uvidela svetlo jednej noci, keď som mala šestnásť rokov. Bolo to najprv len veľmi malé svetielko – lúč baterky, ktorý mi umožňoval čítať pod perinou, keď si dospelí mysleli, že spím. Tú noc som čítala Malú modrú knižku, ktorú mi dal chlapec, s ktorým som chodila. Volala sa Potreba ateizmu (The Necessity of Atheism) a napísal ju Percy Bysshe Shelley.

Mám vo zvyku hovoriť, že do otvorenia tejto knižky som bola veľmi pobožným dievčaťom; myslím si však, že som vtedy už začínala vyrastať zo svojho náboženstva. Iste tu hralo úlohu aj to, že môj priateľ, voľnomyšlienkar, mi požičiaval knihy ako táto a chcel, aby som vlastnými slovami bránila svoje náboženské presvedčenie; mala som s tým veľké ťažkosti a mrzelo to aj jeho aj mňa.

A tak som bola pripravená na Shelleyho a jeho ateizmus, aj keď som o tom nevedela. Takže ako som čítala, svetlo sa rozjasňovalo. Nie to z baterky, ktoré mi umožňovalo čítať, ale svetlo v mojom mozgu, ako absorboval, čo som čítala. Shelleyho logika v onej pamätihodnej noci na márne kúsky rozbila všetky nedeľné hodiny náboženstva, čítania biblie aj kázne, ktoré som zakúsila v predošlých rokoch.

Moja prvá reakcia bol hnev, a to až taká zlosť, že som hneď ráno pri raňajkách riskovala a oslovila otca: „ Nie je možné, že by si veril všetky tie povedačky o bohu. Si predsa rozumný a vzdelaný človek! Boh je práve taký podfuk ako Mikuláš, ale ani zďaleka nie taký veselý. Len deti veria na Mikuláša.“

Jeho odpoveď ma len rozčúlila. Tento pilier miestnej náboženskej obce, funkcionár presbyteriánskej cirkvi, ktorý chodil pravidelne každú nedeľu do kostola a svoju cirkev finančne výdatne podporoval, odpovedal mi celkom pokojne, že teda áno, že on veľa z toho, čo cirkev učí, neverí. Ale vraj verí, že bez cirkvi by vo svete nebolo morálky. Deti sa vraj učia v kostole, čo je dobré a čo zlé, a dospelí žijú spravodlivejšie, ak veria v Boha, nebo a peklo.

Od tých čias som často pozorovala, že takýto postoj nie je nič zvláštneho u mnohých ľudí, ktorí sa vidia byť nábožní. Oveľa menej ich zaujíma ich vlastný duchovný život ako správanie sa ich okolia. Považujú sa za niečo viac, pripisujú si schopnosť pochopiť náboženstvo ako mytológiu a predsa dokázať žiť morálne. Obyčajným ľuďom túto schopnosť upierajú a preto sa spoliehajú na náboženstvo, že udrží masy ľudí pod kontrolou. Niet pochybností, že v minulosti mnohí „vyšší“ muži využívali náboženstvo, aby ovládli svojich otrokov a podrobili si aj ženu.

Pri mojom prvom bezhlavom úteku od náboženstva aj ja som si myslela, že len ono ma robí „dobrou“. Môj život sa zmení: budem môcť hrešiť. Bola som tínejdžer a do úvahy prichádzali tri veľké hriechy: fajčenie, pitie a predmanželský sex.

Povedala som svojmu priateľovi, že som uvidela svetlo. Bol s tým veľmi spokojný. Povedal mi, že ma vždy považoval za príliš inteligentnú, než aby som navždy ostala veriacou. Ja som mu potom povedala, že teraz budeme môcť hrešiť spolu. Budeme môcť piť, fajčiť a milovať sa. Pozrel sa na mňa, ako keby som bláznila. Vraj to môžem robiť, ak chcem, poznamenal, ale on musí trénovať. Ako kapitán futbalového klubu na vyššej strednej, ako hviezda basketbalového mužstva a ako boxer triedy zlatých rukavíc musel stále trénovať.

Nebol „dobrý“ preto, že veril v boha, ale preto, že chcel byť vynikajúcim športovcom. Začalo mi svitať, že ani ja som nebola „dobrá“ preto, že som verila v boha, ale pretože som mala rada svoju rodinu a svojich priateľov, rada som študovala a tešila sa zo svojej hudby a zo všetkých síl som sa pripravovala na využitie všetkých životných možností.

Nikdy som neoľutovala, že som vtedy v noci uvidela svetlo. Navždy ostanem povďačná tomu mladému športovcovi, že mi dal tú Malú modrú knižku (aj vydavateľom týchto Malých modrých knižiek som povďačná). Prestala som sa osobne hnevať na kresťanské náboženstvo, že ma šudilo ako dieťa, ale protestujem proti náboženstvu, keď ubližuje ľuďom, brzdí ich rozvoj a praktizuje sexizmus a rasizmus.

Keď som občas na návšteve u svojich príbuzných, idem s nimi do kostola. Chvejem sa pri apoštolskom vyznaní viery. Aké je úzke a ako človeka obmedzuje! Aj pri speve hymien ma striasa. Som pacifistkou, a preto pieseň „Dopredu, bojovníci Krista!“ ma odpudzuje. A „Tá nekonečná milosť“, kde sa na Boha vznáša prosba, „aby zachránil úbožiaka, ako som ja“, predsa dokazuje, ako ničivo môže pôsobiť náboženstvo na sebaúctu. Šíri pocit viny namiesto pocitu radosti. Popiera ľudskú prirodzenosť a upiera kritickým mysliam možnosť vedeckého poznania.

A tak okrem raz do roka v strede svojej rodiny a v presbyteriánskom kostole nevraciam sa k náboženstvu a nechýba mi to. Od tých čias, ako som raz v noci uvidela svetlo, sú mojimi druhmi ľudia, ktorí majú rovnaké záujmy a ciele ako ja, ktorí sa usilujú zmeniť tento svet k lepšiemu a nedúfajú vo spásu v nebi. Sú mravní preto, lebo majú radi túto zem a všetkých, s ktorými sa o ňu delia. Dúfam, že môžu to isté povedať o mne.

Gina Allenová je autorkou viacerých kníh a článkov pre dospelých a dospievajúcich, medzi ktoré patrí bestseller Intimacy (Intímnosť), napísaný so spoluautorom Clementom Martinom.

Prameň: Gina Allenová, “The Night I Saw The Light” vo zborníku Matt Cherry (vyd.): Imagine, there is no heaven (Predstav si, nebo neexistuje), Amherst: Prometheus, 1997.

Preložil Rastislav Škoda