Hazel Hendersonová

Nezvyčajná hádka otriasla slávnostnou tlmenou atmosférou odovzdávania Nobelových cien za rok 2004. Hlas Petra Nobela, jedného z dedičov zakladateľa ceny, Alfreda Nobela, sa pridal do koncertu protestov stále početnejších vedcov proti zmätku okolo „Ceny Švédskej banky za ekonomické vedy na pamäť Alfreda Nobela”. Od založenia tejto nadácie Švédskou centrálnou bankou v roku 1969 sa táto cena vo výške 1 milióna USD vo vedomí väčšiny ľudí zamieňa s Nobelovou cenou do tej miery, že sa neprávom označuje za „Nobelovu cenu za ekonómiu”.

10. decembra 2004 uverejnili veľké švédske noviny Dagens Nyheter dlhý článok, ktorý podpísali Peter Jager, člen kráľovskej akadémie vied, Mans Lonnroth, bývalý minister životného prostredia a Johan Lonnroth, ekonóm a donedávna poslanec švédskeho parlamentu. Článok podrobne dokazoval, že určití ekonómovia, medzi nimi viacerí nositelia ceny Švédskej banky, zle používali matematiku na tvorbu modelov sociálnych dynamík, ktoré sa ukázali nerealistické.

V exkluzívnom interview pre Le Mond diplomatique upresnil Peter Nobel, že „v korešpondencii Alfreda Nobela sa nenachádza ani najmenší náznak týkajúci sa ceny za ekonómiu. Švédska banka položila svoje vajíčko do hniezda iného vtáka, veľmi vzácneho, ale tým porušila základné práva „ochrannej známky” Nobel. Dva tretiny cien švédskej banky boli udelené americkým ekonómom chicagskej školy, ktorých matematické modely slúžia špekuláciám na burzách cenných papierov – na rozdiel od úmyslov Alfreda Nobela, ktorý chcel pomôcť celému ľudstvu.”

Poslednou kvapkou do plného pohára bola asi voľba laureátov pre rok 2005. Cenu dostali opäť dvaja americkí ekonómovia, F.E. Kydland a E.C. Prescott, a to

za „dôkaz”, matematickým modelom, že centrálne banky majú byť neodvislé od akéhokoľvek tlaku volených zástupcov ľudu – a to aj v demokraciách.

Prezentácia laureátov ceny Švédskej banky vychvaľovala ich článok z roku 1977 (!!!) a jeho

“veľký vplyv na ekonomické reformy vo viacerých štátoch, medzi nimi Nový Zéland, Švédsko, Veľká Británia a zóna budúceho eura, v ktorých sa rozhodovania o monetárnej politike zverili nezávislým centrálnym bankárom.”

Také „reformy” sú však spojené s problémami v demokraciách, kde sa očakáva transparencia verejných rozhodnutí. Monetárna politika určuje rozdelenie bohatstiev medzi veriteľmi a dlžníkmi, výšku príjmov a rovnosť šancí. Ak je prísna, penalizuje robotníkov favorizovaním nezamestnanosti; sťažuje splácanie dlhov v prospech bánk a držiteľov kapitálov.

Ideologické predsudky neoklasických ekonómov sú dobre známe (1), aj irealizmus ich postulátov. Vytvára sa však skupina vedcov – fyzici, matematici, ekológovia i neurológovia, ktorí žiadajú, aby sa cena Švédskej banky rozšírila, spravodlivo udeľovala a zreteľne oddelila od Nobelovej ceny – alebo zrušila.

Námietky majú v prvom rade vedci „tvrdých” vied, ktorí sledujú prírodný svet a ktorých objavy sa dajú verifikovať, v negatívnom prípade odmietnuť. V ich očiach cena za ekonómiu devalvuje ozajstnú Nobelovu cenu. Predovšetkým od klasickej práce Nicolasa Georgescu-Roegena (2) sa na ekonómiu valia kritiky ekológov, biológov, environmentalistov a špecialistov v termodynamike. Základné omyly neoklasickej ekonómie prirovnávajú niektorí odborníci k náboženskej viere, najmä pre ich vieru v “neviditeľnú ruku” trhu.

Nanovo sa kladie otázka, či je ekonómia vôbec vedou, alebo či je iba zamestnaním. Keďže väčšina jej „princípov” sa nepodrobuje skúškam, ako sa to robí napr. s fyzikálnymi zákonmi, vďaka ktorým možno poslať raketu na Mesiac, bude to najskôr iba zamestnanie. Dá sa napr. dokázať, že tzv. „princíp” nazývaný „Paretovo optimum” (3) neberie do úvahy otázku rozdelenia bohatstva, moci a informácií, čo vedie k nespravodlivým sociálnym výsledkom. Matematizovaná prezentácia týchto koncepcií slúži často maskovaniu ich skrytej ideológie. Neraz preto, aby tieto koncepcie boli mimo dosahu intelektuálnej kapacity verejnosti, dokonca aj poslancov, predkladajú sa problémy ako príliš „technické”. Na tomto základe ekonómovia nielenže získavajú väčší vplyv v mocných inštitúciách, ktoré ich zamestnávajú, ale sú len zriedka podrobovaní kritickému hodnoteniu, ako iné profesie. Lekárovi hrozí proces, ak sa pri liečbe pacienta dopustí chyby; ekonómovia môžu svojimi zlými radami úplne beztrestne pokaziť hospodárske zdravie celých štátov.

Najnovšie objavy bádateľov v oblasti neurovied, biochemikov a sociológov sú žeravým železom do najtrvalejšej rany neoklasických ekonómov: do ich asimilácie „ľudskej povahy” do podoby „racionálneho ekonomického činiteľa” postihnutého len snahou maximalizovať svoje zisky. Takýto model sa zakladá na strachu a nedostatku a zodpovedá mozgu plazov na obmedzenom kúsku teritória našej primitívnej minulosti. Paul Zak, neurobiológ v Claremonte, zisťuje vzťah medzi dôverou, ktorá ženie ľudí zoskupovať sa a spolupracovať a rozmnožovacím hormónom oxytocínom.

Na druhej strane David Loye prekutal spisy Charlesa Darwina a dokazuje, že v protiklade k tomu, čo sa zväčša tvrdí, Darwin sa nekoncentroval len na „prežitie najschopnejších” a súperenie ako hlavné faktory ľudského vývoja (4). Videl schopnosť ľudí vytvárať medzi sebou putá dôvery a podeliť si materiálne statky; v tomto altruizme videl dôležitý faktor ľudského úspechu. Aj novšie práce z oblasti teórie hier prichádzajú k podobnému záveru (5). Keby to nebolo tak, ťažko by sme si vysvetlili, ako prešli ľudia zo stavu potulujúcich sa bánd zberačov a poľovníkov do stavu staviteľov miest, podnikov a medzinárodných inštitúcií typu Európska únia alebo Spojené národy.

Nie je pravda – ako to tvrdí matematizácia ekonómie, že sa ľudia chovajú ako atómy, golfové loptičky alebo morčatá. Ako opak „racionálneho ekonomického človeka” ich teoretických kníh majú ľudia „racionalitu”, ktorá je niečo celkom iné, ako chápu toto slovo ekonómovia. Motivácie ľudí sú komplexné a je medzi nimi starostlivosť o druhých, spoločné vlastníctvo a spolupráca, často na dobrovoľnom základe. Informačné simulácie založené na skupinách činiteľov možno povedú k “vedeckej” ekonómii – v budúcnosti. V súčasnosti sú základné hypotézy ekonómie patriarchálne – to otvára zaujímavé pole výskumu „feministickej ekonómie”.

Cieľom ceny Švédskej banky bolo dať zamestnaniu ekonómov vedeckú auru. Teraz sa toto podujatie stretáva s odporom a označuje sa ako podvod. Samozrejme sa o ňom v zasneženom švajčiarskom Davose koncom januára nehovorilo nahlas. Ale raz to príde na verejný pretras.  –  Literatúra v redakcii.

Hazel Hendersonová napísala viacero kníh, o.i. Budovanie sveta výhier.  So skupinou Calvert založila sociálne zameraný penzijný fond, pracuje na probléme indikátorov kvality života a organizovala televízny seriál o etike obchodovania. Pozri www.hazelhenderson.com.

Prameň: Hazel Hendersonová, Le Monde diplomatique, č. 611, r. 52, s. 28, február 2005.