Abdelwahab M. Elmessiri a Pierre Heumann

Profesor Elmessiri patrí medzi vynikajúcich znalcov Židov a ich histórie. V priebehu posledných 25 rokov zostavil osemzväzkovú Encyklopédiu židovstva a Židov. Je emeritným profesorom anglickej literatúry na káhirskej univerzite Ain-Shams a zdôrazňuje paralely medzi križiakmi spred deväťsto rokov a dnešnými sionistami. Interview viedol Pierre Heumann.

Weltwoche: Pán Elmessiri, vy nemáte radi križiakov.

Abdelwahab M. Elmessiri: Najprv by som vás rád upozornil, že výraz „križiak“ je európske slovo. My Arabi sme pôvodne hovorili „o Frankoch“. Inými slovami, na rozdiel od Európanov sme pri spomenutí križiackych rytierov nemali nijaké náboženské predstavy. Ostatne, slovo „Frank“ sa neskôr u nás udomácnilo pre označenie „cudzinca“ vo všeobecnosti.

W. Čo dnes pre vás znamená vtedajšia invázia Frankov?

A. M. E. Ako Arabi sme boli v priebehu dejín konfrontovaní s viacerými európskymi inváziami: britskou, francúzskou, talianskou a sionistickou. Ešte na začiatku tohto storočia sa na križiakov a ich dejiny v arabskom svete veľa nemyslelo. Až pod vplyvom imperializmu sme si začali uvedomovať paralely a stalo sa nám to takrečeno súčasťou nášho kognitívneho arzenálu obranných zbraní.

W. Keď hovoríme s Palestínčanmi, máme dojem, že oná invázia je dodnes veľmi aktuálna.

A. M. E. Analógia medzi križiakmi a sionistickou enklávou …

W. …mienite asi štát Izrael …

A. M. E. …ako chcete. Podobnosť medzi križiakmi a dnešným imperializmom na Blízkom východe je predsa očividná. Preto majú na výskume križiactva aj Izraelčania taký veľký záujem. Dnes vieme, že prví kolonialisti, aj židovskí, sa aj sami radi porovnávali s križiackymi rytiermi. Keď napríklad generál Allenby vpochodoval do Palestíny, odvolával sa na predobraz križiakov. Architektonické pozostatky minulých epoch, najmä križiacke citadely, sú pre nás symbolmi triumfujúceho, ale súčasne aj porazeného Izraela.

W. Prečo porazeného?

A. M. E. Lebo križiaci tu už nie sú. Boli tu dvesto rokov – a potom boli zahnaní na útek. Paralely sú zrejmé – a nám dávajú nádej.

W. Arabská kultúra myslí zrejme v oveľa dlhších časových horizontoch ako západná .

A. M. E. Iste, lebo západné myslenie je príliš pragmatické a realistické, a aj príliš materialistické vo filozofickom zmysle slova. Západ myslí svojimi piatimi zmyslami a tu sa „čas“ nehlási k slovu. Arabi myslia celkom inakšie. Arabské myslenie berie do úvahy minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Nesmieme zabudnúť, že Orient je oveľa starší ako Európa. Pre nás sú dejiny jednak časťou mostu do budúcnosti, jednak záťažou každodenného života, a obidvoje musíme zvládnuť. Prítomnosť nepochopíme bez historickej pamäti, ktorá patrí k našej identite. Sme silní, minulosťou zocelení, máme svoju svojbytnosť a vzdorujeme cudzím vplyvom – to nás naučili naše dejiny. Mohol by som uviesť ako príklad, že napriek vtedajšej moci Rímskej ríše sa latinskej reči nepodarilo uchytiť sa v Oriente.

W. Akú rolu hrá dlhá historická pamäť pri riešení súčasných regionálnych problémov?

A. M. E. Túto otázku by som postavil inakšie. Ak chcete riešiť nejaký konflikt, musíte brať ohľad na involvované identity. Každý konflikt sa dá riešiť len tak, že sa prihliada na identity, ktoré ho vyvolali. Na Blízkom východe existuje dnes konflikt medzi židovsko-sionistickou identitou, ktorá uplatňuje svoj tritisícročný nárok na Palestínu, a medzi ľuďmi, ktorých stade pre ich identitu vyhnali a vyháňajú.

A. M. E. Hovoríte o Palestínčanoch.

W. Samozrejme. Na tomto príklade možno zreteľne vidieť, že dejiny nás dohonia, či sa nám to páči alebo nie. Aj izraelsko-palestínska zmluva z Oslo z r. 1993 je dobrým modelom pre to, čo sa stane, ak sa identity prehliadnu alebo sa predstiera, že na nich nezáleží. Konflikty sa nedajú riešiť ako akademické záležitosti pre politológov. Relevanciu identít vám môžem predviesť na príklade križiakov. Tí sa dívali na Palestínu len z náboženského hľadiska a „zabudli“ na milióny obyvateľov týchto oblastí a ich rozličné identity. Ale nemýľme sa: križiacke výpravy boli len zámienka na ceste za väčším cieľom. Európa používala kresťanských obrancov viery, aby zaniesla do Orientu kresťanskú kultúru.

W. Zanechali križiacki rytieri nejaké stopy v arabskej literatúre?

A. M. E. Poznám len asi dva alebo tri historické romány. Existuje však veľmi populárny film o Saladínovi zo šesťdesiatych rokov. Režíroval ho Jussef Shahin a ešte aj dnes sa často hrá; je ópiom pre ľud.

W. Akú rolu hrá legendárny Saladín dnes?

A. M. E. Je to naša nacionálna ikona. Je uctievaný ako „pravý moslim“, ktorý žil podľa svojich ideálov. Spomienka naňho vytvára panarabskú rovinu. No niektoré vlády majú s ním svoj problém, lebo bol veriacim moslimom. Sekulárnym režimom to veľmi nevyhovuje.

W. Čím si vysvetľujete, že Arabi ešte aj dnes vyzdvihujú Saladína ako hrdinu?

A. M. E. Ak má niekto také dejiny ako my, potom pôsobí ikona ako Saladín ako chrbtica, ktorá dáva silu ďalej bojovať a vydržať, dáva nám nádej. Ako inakšie by sme mohli klásť odpor? Boli sme porazení, a ešte dnes zabíjajú Izraelčania Palestínčanov. Keby sme sa držali len prítomnosti a boli realistickí, boli by sme sa museli už dávno vzdať. Pomer síl nie je predsa nijako v náš prospech, a to sa vyjadrujem opatrne.

W. Je spomienka na porážku jedným z dôvodov, prečo je politické riešenie otázky Jeruzalema také pálčivé?

A. M. E. Bola to neslýchaná udalosť. Z Jeruzalema sa na všetky strany rozbehli poslovia, aby šírili otrasnú správu, že padol Jeruzalem.

W. To bolo pred 900 rokmi. Ale veď vy o tom hovoríte, akoby sa to bolo stalo včera.

A. M. E. Iste. Jeruzalem zaujíma aj dnes ústredné miesto v našom myslení, a to nielen po stránke náboženskej, ale aj strategicky.

* * *

Prameň: Abdelwahab M. Elmessiri, „Israeliten sind Kreuzritter“, Weltwoche č. 28, 15. júla 1999.

Preložil Rastislav Škoda