Alain Gresh

„Je zakázané používať voči civilistom ako vojnovú metódu hlad (…) Je zakázané napadnúť, zničiť, uniesť či znemožniť užívanie vecí nezbytných na prežitie civilného obyvateľstva.“

Obsah článku 54 Dodatočného protokolu I (k Ženevskej konvencii) z roku 1977 je jasný: bombardovanie elektrárne v Gaze izraelskou armádou, blokády civilného obyvateľstva a kolektívne tresty sú vojnové zločiny.

Dodatočný protokol uvádza aj ďalší princíp medzinárodného práva, ktorý porušila ofenzíva izraelskej armády: princíp úmernosti. Text vyslovene hovorí, že „útoky sú zakázané, ak sa dá očakávať, že vyvolajú straty na životoch medzi civilným obyvateľstvom, poranenia civilných osôb alebo poškodia majetok civilných osôb do takej miery, že to ďaleko prevýši očakávaný vojenský zisk.” Kto môže povedať, že udávaný cieľ – záchrana jedného vojaka – je hodný toľkej devastácie ?

Nie je pravda, čo prebehlo masmédiami, že Izrael nikdy nevyjednával o výmene zajatcov. V roku 1985 prepustil Izrael na slobodu 1 150 palestínskych väzňov výmenou za troch vojakov, zajatých Palestínskym ľudovým oslobodzovacím frontom. V roku 2004 dohodou s libanonským hezbollahom bolo vymenených 400 palestínskych väzňov za jedného izraelského plukjovníka a troch mŕtvych vojakov. Nebolo by lepšie vyjednávať oslobodenie Gilada Šalita ako púšťať sa do vojenských operácií, ktoré môžu viesť k smrti rukojemníka ?

Izraelský denník Haaretz napísal 30. júna 2006 :

„ Chcú nám nahovoriť, že všetko sa to robí len pre oslobodenie jedného zajatého vojaka: bombardovanie mostov, ktoré možno obísť peši alebo autom; obsadenie letiska, ktoré je už roky v troskách; zničiť elektráreň a veľkú časť Gazy ponoriť do tmy; v letákoch hovoriť ľuďom, že nás ich osud mrzí; preletovať ponad prezidentský palác v Bachar El-Assad a zatýkať volených zástupcov strany Hamas v parlamente. Načo je to všetko dobré?”

A komentátor pokračuje:

„Olmert (premiér) by mal vedieť, že zatýkanie funkcionárov ich len posilňuje. A je to falošné rozmýšľanie: zatýkať ľudí, aby sa dali požiť ako platidlo pri výmene, je gangsterský kúsok, nie štátnický akt.”

Izraelské médiá dokázali, že celá táto ofenzíva vrátane zatknutia hlavných vedúcich strany Hamas, v prvom rade zvolených poslancov a ministrov, bola oddávna plánovaná. Prečo? Pretože raz treba skončiť so všetkým: nielen s palestínskou vládou, ktorá vzišla z januárových volieb 2006, ale s každou formou palestínskej vlády v tejto oblasti.

 To je logika Šaronovho „plánu odpútania sa”, ktorý Olmert prevzal bezo zmeny: treba vytrvalo tvrdiť, že niet palestínskeho predstaviteľa, s ktorým by bol možný rozhovor – tak bude možné jednostranne určiť hranice Izraela. Táto stratégia nevznikla po víťazstve Hamasu vo voľbách; počas celého roku 2005, keď bol v čele palestínskej Autority Mahmud Abbas a vládol s väčšinou strany fatah, premiér Ariel Šaron sústavne odmietal hovoriť s ním a pokračoval vo výstavbe múru hanby, hoci to Medzinárodný súdny dvor prísne odsúdil. Táto voľba unilateralizmu predstavuje posledné porušenie dohôd z Oslo: presvedčenie, potvrdené podpisom dokumentu, vzájomne uznávajúceho existenciu Izraela a PLO, ktorý podpísali Itzak Rabin a Yassír Arafat 9. sept. 1993, že riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu spočíva na bilaterálnych jednaniach medzi PLO a izraelským štátom.

Víťazstvo hnutia Hamas pri voľbách v januári 2006 umožnilo izraelskej vláde zvýšiť propagandu na tému „niet palestínskeho partnera na seriózne rozhovory”. Spojené štáty a Európska únia (v čele s Francúzskom) dali novej palestínskej vláde tri podmienky : uznať štát Izrael, zastaviť všetky ozbrojené akcie a súhlasiť s dohodami v Oslo. Kým nebudú splnené, zastavili priamu finančnú pomoc palestínskej vláde, čím veľmi prispeli k utrpeniu civilného obyvateľstvo, vystaveného obžalobe, že „zle volilo”. Bez hraníc je zhovievavosť voči izraelskej vláde, ktorá odmieta uznať právo Palestínčanov na vlastný štát na území, ktoré bolo okupované po prehranej vojne roku 1967, ktorá používa terorizmus proti civilnému obyvateľstvu a popiera záväzky vyplývajúce z dohody v Oslo. Pani Benita Ferrero-Waldnerová, európska komisárka pre vonkajšie vzťahy (za Rakúsko), nazvala súčasnú jednostrannosť izraelskej vlády dokonca „odvážnym rozhodnutím”.

Nie je náhoda, že terajšia vojenská ofenzíva sa časovo zhoduje s podpisom spoločnej deklarácie všetkých palestínskych organizácií (s výnimkou islamského džihádu), ktorá predpokladá vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu na území, okupovanom v roku 1967 a s východným Jeruzalemom ako hlavným mestom: čím predstavuje de facto uznanie existencie štátu Izrael. Izraelská vláda sa snaží zabrzdiť túto novú perspektívu mieru; rovnako to bolo v roku 2002, keď arabský summit v Beyrute schválil plán uznania štátu Izrael výmenou za vytvorenie Palestínskeho štátu; berúc si za zámienku jeden samovražedný atentát odpovedala Šaronova vláda všeobecnou ofenzívou proti okupovaným územiam.

Aj tak však „Letný dážď”, romantický názov izraelskej ofenzívy, potvrdzuje zlyhanie izraelskej jednostrannej politiky: ústup izraelskej armády z pásma Gazy tak, ako sa udial, bez dohody s Palestínčanmi, nemôže viesť k mieru. Ak sa bude aplikovať na Zajordánsko (Západný breh), kde panuje nerozmotateľné prekrývanie židovských kolónií a pôvodného palestínskeho obyvateľstva, jednostranný odchod môže viesť len k novým násilenstvám.

Prameň: Alain Gresh,  Crimes de guerre, offensive contre la paix, Le Monde diplomatique,  
La valise diplomatique – jún 2006;  http://www.monde-diplomatique.fr/carnet/

Preložil Rastislav  Škoda