Rastislav Škoda

Časopis OS asi poveril p. Mojžiša, aby nás pozval „… nechať sa spútať tkanivom nežností … (akéhosi) Karia Hynka“ (č. 1/2000, s.78-79), a to prostredníctvom recenzie knihy S vyloučením veřejnosti. Prečítal som nošu podrobností, ako to už v týchto recenziách býva, väčšinou mi nezrozumiteľných až nepochopiteľných – samozrejme nechýbalo v novinách tohto druhu obligátne „Po februári 1948 vyhasla aj najmenšia nádej …“ – až som sa konečne dostal k onej pozvánke.

Nemôžem nereagovať – hoci vidím (ba možno práve preto, lebo vidím), že na podobné veci sa u nás t.č. nereaguje. Skrátka: odmietam pozvanie, som urazený, vraciam facku.

Viem, že existuje časť spoločnosti, kde sa hovorí tak, ako písal a možno hovoril Karel Hynek, teda nielen vulgárne, ale obscénne: opití a výrastkovia v pivárňach a v nočných autobusoch. Čítal som, že takýmto slovníkom sa dorozumievala aj Nixonova klika a že pred vyšetrujúcim výborom senátu zavážilo prehranie pások s týmito rozhovormi viac ako odpočúvanie plánov politického protivníka.

Vidím okolo seba, že existuje obscénna reklama v televízii a v novinách (napr. pre sextelefonáty) a niekedy preskočí aj na veľkoplagáty. Kostolníci protestujú (ich hlas nezaváži) a biskupi a prezidenti chodia do Ríma bozkávať prsteň (ich hlas by zavážil – no radšej sem dám otáznik, teda: zavážil?).
Existujú kino- a videofilmy s obscénnym obsahom. Existujú divadelné inscenácie určitých starých a nových diel, ktoré pre neslušnosť, nie pre umeleckú hodnotu, vyvolávajú diskusie; nikdy sa nehrajú dlho.

Počul som, že existujú diela svetovej literatúry s obscénnym obsahom, napr. o markízovi Sadeovl; nečítal som, neviem posúdiť. Za mojej mladosti som to počul o Milencovi lady Chatterley, zo zvedavostí som sa na to pozrel a nebola to pravda, nebolo to obscénne, bolo to veľmi pekné.

Môžete namietnuť, že bol a sú výtvarníci, a nie bársakí, provokujúci a vystavujúci ľudské exkrementy a s nimi súvisiace náradie; že sú divadelníci, inscenujúci a hrajúci deje, ktoré sa zvyknú konať v intimite bytu, a niekedy ani tam, čistá fantázia; že dokonca aj v biblii …

Skrátka, že v demokracii tabu neexistuje a teda ani cenzúra nie je prípustná. To by bola reč o niečom inom. Predstavujete dielo, nad ktorého rukopisom zostavovateľ povedal, „že by ho váhala prepustiť aj najliberálnejšia cenzúra“. Dnes jej už niet, to je dobre, ale nie je dobre, že sa publikuje hocičo. Nie je dobre, že sa vytratila aj autocenzúra, za tú som. Spomínate verejnosť, ktorá sa konečne „dočkala“ veľdiela {„vyše 600 strán“), ktoré jej komunisti 45 rokov odopierali, lebo neplnilo „konkrétne propagačné úlohy“ (stačí náklad na uspokojenie všetkých nedočkavcov?). Do neba vychvaľujete jeho „presýtenie znepokojujúcimi erotickými fantazmagóriami milostných dialógov a krutých nežností“, ‚“nanajvýš starostlivé vydanie“, „precízne spracovanie“ aj „pozorného editora“ – to ja nikdy nebudem vedieť posúdiť a z tej istej príčiny nebudem môcť nikdy povedať, či právom približujete tohto Hyneka k asi väčšiemu Borisovi Vianovi („jeden aj druhý“).

Toto všetko by som vám odpustil ako prípadné riziká alebo výhry literárneho kritika. Jeden čitateľ knihu na základe kritiky kúpi, druhý ju práve preto nekúpi, to je na celej veci to pekné ľudské rozmanité. Vy však dopĺňate neuveriteľný chválospev (neutrálny je len zoznam siedmich „spolutvorcov“ diela) výberom dlhších či kratších citácií, oddelených síce lomkami, ale s jedným spoločným menovateľom: obscénne pripomienky telesných a najmä pohlavných aktivít na 62 riadkoch, to je skoro štvrtina veľkej strany, poltuctom výrazov, ktoré som už charakterizoval vpredu, pri čom sa niektoré 2-3 krát opakujú. Za vrchol považujem citáciu, ktorá je výzvou k pedofílii pod medzititulkom Zoznámte sa s neznámym, čo zakazujú zákony na celom svete: Pánové, škoda, že nemůžeme dodatečně … naše dětské lásky.

To je priveľa a nebolo to potrebné, to sa v serióznych časopisoch nerobí, lebo to presahuje rámec recenzie a je reklamou pre niečo, čo si ju medzi slušnými ľuďmi nezaslúži. Pristalo by to možno niektorým novinám a mnohým časopisom a ich redaktorom, po polnoci asi aj jednej televíznej stanici, ale nebol by som si to pomyslel o OS. A vaši spolupracovníci? Žiaľ, ti nie sú citliví nielen na pornografiu, ale ani na glorifikáciu Hitlera, keď pripustia, aby V. Brožík písal „o nie celkom neúspešnom pokuse … rakúskeho maliara … o národný socializmus v Nemecku“ (OS 11/99, 8.11). Heider ich nechá pozdravovať! Upozorni som redakciu na tento lapsus a navrhol som im uverejniť opravu, ale odpovedali mi rečou o inom.

Neviem si predstaviť rodinu čitateľa OS, kde by sa hovorilo o takých veciach a takým štýlom; kde by držali v knižnici knihu S vyloučením veřejnosti v dosahu rúk svojich detí.

Zvedavosť je však ľudská cnosť. Myslím, že by si zvedaví dospelí čitatelia mohli vyžiadať kópiu tejto recenzie od redakcie OS, ale pošlem im ju aj ja (Vydavateľstvo Rastislav Škoda).