David Anthony, právnik, autor a vychovávateľ

Nedávno som mal príjemnú príležitosť zaujímavého rozhovoru s jedným starodávnym marxistom, uznávaným autorom, univerzitným profesorom a aktivistom. Hovorili sme o súčasnom stave radikálneho myslenia, keď sa tu uprostred úvah vynoril problém náboženstva. „Súhlasím s Marxom, že náboženstvo je opiát“, preriekol vážený profesor. „Keď vyriešime zásadné problémy mieru a spravodlivosti, pohasne význam náboženstva.“

Samozrejme, toto je štandardná marxistická mienka o náboženstve. Hoci Marx splatil náboženstvu viac ako len slovnú spomienku, jeho historická analýza – pravdaže, celá jeho filozofia – pripisovala prvoradý význam ekonómii. Niet sa teda čo čudovať, že keď v 20. storočí marxistické myslenie nadobudlo filozofickú silu, jeho prívrženci naďalej hľadeli na náboženstvo ako na temer bezvýznamnú, v pomere k problematike ekonomickej a sociálnej spravodlivosti len sekundárnu záležitosť. Marxisti 20. storočia považovali náboženstvo za podivnú predmodernú inštitúciu, ktorá z času na čas zaujme masy ľudí. Väčšina marxistických radikálov mu jednoducho venovala málo pozornosti.

Hoci historický význam Marxa nemožno poprieť, na konci dvadsiateho storočia patril vrchol marxistickej filozofie minulosti. Čiastočne to bolo pravdepodobne zapríčinené aj tým, že komunistická prax dvadsiateho storočia bola perverziou marxistickej teórie. Aj tak však nemôžeme úpadok marxizmu na konci dvadsiateho storočia pripisovať len na účet jeho nesprávneho používania. V skutočnosti tkvela primárna príčina tohto úpadku v Marxovom podcenení schopnosti kapitalizmu uchlácholiť masy. Predpovedal rozsiahlu revolúciu nespokojných vykorisťovaných priemyselných robotníkov, no rozvinuté kapitalistické štáty spravidla dokázali poskytnúť pracujúcim dostatok materiálneho blahobytu a tak predísť šíriacim sa povstaniam.

Na začiatku 21. storočia sa ocitá radikalizmus na západe v úplnom zmätku. Filozof Marx, na myšlienky ktorého sa upínal celý radikalizmus 20. storočia, stratil autoritu. Ak bol radikalizmus tak dlho synonymom pre marxizmus, môže sa teraz ďalej vyvíjať bez závislosti od svojho dávneho majstra? Bez Marxa je radikalizmus loď bez kormidla. Čo môže robiť dobrý radikál bez marxistickej doktríny? Ak pri pohľade na modernú spoločnosť vidíme potrebu nielen zmeny, ale potrebu veľkej zmeny, na akom filozofickom podklade sa dá o tom uvažovať? Odpoveď na túto otázku vyžaduje zamyslieť sa nad samým pojmom radikalizmu.

Ak je panujúci spoločenský systém vo všeobecnosti prijateľný, ale zišli by sa mu nejaké menšie úpravy, vtedy nie je potrebná radikálna zmena. Dá sa povedať, že to platí dnes na západe – že prevládajúci politický a ekonomický systém by sa mal mierne upraviť, ale netreba ho niečím nahrádzať. Isteže pretrvávajú veľké oblasti nespravodlivosti a nie je núdza o sociálne problémy. Ale keďže vládnuca politika a ekonómia sa púšťajú do ich riešenia, je len málo takých, čo považujú za potrebné revolučné riešenia. Má sa za to, že stačí, ak sa k väčšine sociálnych problémov pristupuje významnými zákonodarnými a náročnými politickými zmenami, ale bez kompletnej premeny spoločenského systému. Je to naozaj tak, je možné, že niet dôvodov na radikálnu zmenu v modernej západnej spoločnosti?

Sotva.

Produkcia materiálneho nadbytku a technologický pokrok západnej spoločnosti sa nedajú popierať, no netreba ísť ďaleko a nájdu sa situácie zrelé pre revolučnú zmenu. Je síce možné, že proti chudobe, militarizmu, nacionalizmu, ekonomickému vykorisťovaniu nerozvinutých krajín a nadmernej politickej sile multinacionálnych podnikov sa dá zakročiť aj menej ako radikálnymi opatreniami. Ak však budeme kopať hlbšie, nájdeme zásadné problémy, ktoré nevyrieši ani zákonodarstvo ani denná prax. Tieto problémy sa prejavujú už ťažkosťou, že väčšina západniarov nechápe zásadné princípy mentálneho a fyzického zdravia, duchovného mieru a zmyslu dobrého života. Kým spoločnosť a jej „establishment“ sú v tomto ohľade zaistení, s ľudom je to horšie.

Uvedomme si, že pri objektívnom pohľade nemá západ v súčasnosti základnú filozofiu. Jeho filozofia sa dá definovať v najlepšom prípade ako nedostatok filozofie. Dá sa síce povedať, že dominujúcou náboženskou inštitúciou na západe je kresťanstvo, ale náboženská inštitúcia nie je filozofia. (V pluralistickej spoločnosti, kde majú mnohí ľudia každý iné náboženstvo, alebo ho aj vôbec nemajú, nemôže jedno náboženstvo zaujať miesto filozofie.)  Okrem toho sa ani kresťanstvo, ani vo všeobecnosti židovsko-kresťansky-moslimská viera nedajú seriózne označiť za zásadný filozofický podklad modernej spoločnosti; vo svojej podstate odmietajú rozum a protirečia všetkým vedeckým poznatkom nazhromaždeným za dvetisíc rokov. Milióny ľudí lipnú na náboženských ustanovizniach z úcty pred tradíciou, z nevedomosti alebo intelektuálnej lenivosti a nevadí im, že zásadné dogmy, na ktorých tieto inštitúcie trvajú, dnes už nemožno brať vážne. Dogmy doznievajú, odumierajú pre filozofickú nedôveryhodnosť.

Ak definujeme radikalizmus ako myšlienkový systém, ktorý chce nahradiť staré spoločenské ustanovizne konštrukciou nových, potom je vo vnútri západnej spoločnosti oblasť, ktorá je vyslovene zrelá pre radikálne myšlienky, a to je oblasť náboženskej viery. Náhrada tisícročných, rozumu nepriateľských náboženských inštitúcií, vierou založenou na rozume, by premenila súčasnú spoločnosť v pozitívnom zmysle skôr ako to môžu dosiahnuť len politické alebo ekonomicko-politické opatrenia.

Raz nájdu zostarnuté náboženstvá svoju cestu na príslovečné smetisko dejín. Niekomu môže pripadať možnosť zániku ustanovených náboženstiev nepredstaviteľnou, ale ich rýchly rozpad (dá sa hovoriť priam o  kolapse) je nielen možný, ale pravdepodobne je nevyhnutný. Otázne je jedine „Kedy?“ Najlepšia odpoveď, aspoň od takého, čo mu ľudský pokrok leží na srdci, znie: „Skoro, ak možno, čím skôr.“

Skon starodávnych náboženstiev uštedrí modernej spoločnosti osviežujúcu chuť čerstvého vzduchu, keď zváľa nezmyselné deliace múry a otvorí nové široké cesty na spoločné priestranstvá. Vžité náboženské inštitúcie sú hradby nevedomosti vo svete, v ktorom sa stali najbežnejším tovarom poznatky. Zakorenené v mysliach hatia tieto hradby sociálny pokrok, stavajúc proti sebe ľudí, ktorí by inak nemali dôvod byť proti sebe, rozduchujúc v nich vášne militarizmu a nacionalizmu. Predovšetkým však udržujú pri živote nevedomosť a faloš na úkor pravdy. Ako môže spoločnosť napredovať v takých a toľkých pomýlených náboženských systémoch?

Veľké ustanovizne padajú spravidla vtedy, keď im masy naraz či postupne odmietajú podporu a lojálnosť. Keď padnú na západe židovsko-kresťanské náboženstvá, zameria sa všeobecný záujem na filozofické systémy založené na rozume. To neznačí, že by spoločnosť v tomto ohľade vyžadovala jednohlasnosť. Istotne sa dá očakávať, že v priebehu rozvoja spoločnosti bude popularita koncepcií bezverectva zosilnievať, ale aj tí, čo v dobrej vôli ostanú verní náboženstvu, budú takí v rámci rozumného náboženstva. Len málo ľudí si zachová vieru v starodávnych prorokov, mýty, povery a apokalyptické vízie. Styčný bod pre postmoderný svet bude rešpekt pre ľudstvo, sociálnu spravodlivosť a etiku.

A tak nezamestnaní radikáli hľadajúci zameranie – hnutie, ktoré by zmenilo spoločnosť, urýchlilo pokrok a prinieslo viac sociálnej spravodlivosti ako doterajšie politické hnutia – by sa mali zamerať na zanedbanú oblasť náboženstva. Marx mohol mať pravdu, že staré náboženské zriadenia upadajú do zabudnutia – trochu aktivizmu môže tento proces urýchliť.

Prameň: David Anthony, Humanism and Social Change, Free Inquiry,  24, č. 1, s. 47, 2003/04.