Vrátili by ste peňaženku plnú peňazí jej právoplatnému majiteľovi? Mohli by ste zabiť človeka, aby ste bránili svoju krajinu? Mali by sme klamať polícii, aby sme zakryli nehodu svojho otca? Život je plný morálnych dilem. Naše rozhodnutia v nich nás ukazujú takých, akí sme v skutočnosti sme. Dobré rozhodnutia robia náš život lepším, zlé rozhodnutia nás vracajú späť. Čo je správne a čo nie? Na základe čoho sa máme rozhodnúť? Ako to máme vedieť? Ako máme žiť eticky hodnotný život?

Na tieto otázky sa snažia filozofi hľadať odpovede po tisícročia. Vytvorili obrovské množstvo „izmov a ideológií“ Napriek tomu sa nevedia sa zhodnúť ani na základoch. Čo je morálka? Odkiaľ pochádza? Je vrodená alebo získaná? Je subjektívna alebo objektívna? Je univerzálna alebo kultúrne relatívna? Existuje len jedna všeobecná hodnota (napr. šťastie, boh) alebo existuje množstvo morálnych hodnôt (čestnosť, spravodlivosť, súcit…, ktoré sa nedajú redukovať len na šťastie? Morálni filozofi namiesto toho, aby nám pomohli, sa sami stratili v labyrintoch, ktoré vytvorili. Kde vlastne máme hľadať odpovede na tieto otázky?

Vývoj vedy o morálke

Štúdium morálky sa v posledných rokoch stalo vedou zahŕňajúcou výskum v oblasti teórie hier, evolučnej biológie, genetiky, správania zvierat, psychológie, neurológie a antropológie. Takto dáva veda odpoveď na mnohé tu položené otázky. Ukazuje sa, že morálka nie je nič tajomné, ani magické. Morálka je súborom kooperatívnych pravidiel, ktoré nám pomáhajú vychádzať, spolupracovať, udržiavať mier a podporovať spoločné dobro.

Túto novú vedu o morálke začal tvoriť Charles Darwin vo svojej práci Pôvod človeka a pohlavný výber (vyšla v roku 1871). Tvrdil, že „morálny zmysel je odvodený od sociálnych inštinktov“ a morálka by sa mala „študovať ako každé iné odvetvie prírodnej histórie.“

Súčasná evolučná veda potvrdzuje, že gény sa môžu replikovať nielen na úkor iných génov (sebecký gén – Dawkins 1976), ale môžu sa replikovať aj v zhode s inými génmi. Nie konkurencia, ale práve spolupráca sa ukazuje ako víťazná stratégia. Matematika spolupráce – teória nenulových hier – potvrdzuje, že existuje veľa druhov spolupráce. Potvrdzuje, že jednotlivcom sa často darí lepšie ak spolupracujú, ako keby riešili problémy sami. Teória sociálnej výmeny ukazuje, že „obchodovanie“ s láskavosťou (napr. ja ťa poškriabem na chrbte a ty poškriabeš mňa) posúva jednotlivcov ďalej a vysvetľuje prečo sa niektoré zvieratá spájajú a spolupracujú. Súčasne vysvetľuje dispozície k spolupráci, ktoré často vidíme u ľudí.

Teóriu morálky ako kooperácie cieľavedome rozvíja vo svojej práci vedecký kolektív Dr. Olivera Scotta Curryho, ktorý je riaditeľom výskumu pre Kindlab, na kindness.org (s láskavosťou.org). Vo svojej štúdii Je dobré spolupracovať? Testovanie teórie morálky ako spolupráce v 60 spoločnostiach vysvetľuje morálne kooperatívne správanie v 600 etnografických záznamoch 60 spoločností naprieč regiónmi sveta.

 

Sedem morálnych pravidiel

Ľudia žijú v sociálnych skupinách milióny rokov a počas tejto doby čelili množstvu rôznych problémov, ale aj príležitostí na spoluprácu, vzájomne prospešné sociálne interakcie, vrátane založenia rodiny, starostlivosti o chorých, výberu správnych vodcov, love v tíme, v zdieľaní potravy (jedla). To všetko ukázalo aké obrovské výhody poskytuje spolupráca. Prichádza v mnohých formách a podobách ako sú sociálne inštinkty, dedičstvo evolúcie či novšie kultúrne inovácie – zvyky, normy a zákony. Spoločne vytvárajú motiváciu pre našu spoluprácu (kooperatívne správanie) a naše hodnotenie, kritériá, podľa ktorých hodnotíme správanie svoje i iných, čo je dobré a správne a čo nie, našu Morálku.

Existuje veľa rôznych foriem, typov spolupráce, podľa ktorých vieme vysvetliť veľa rôznych foriem morálky. Výber príbuzných vysvetľuje prečo cítime osobitnú povinnosť starať sa o naše rodiny. Teória spolupráce – mutualizmus – vysvetľuje, prečo vytvárame skupiny a koalície, prečo si ceníme jednotu, solidaritu a lojalitu. Sociálna výmena dáva odpoveď na to, prečo veríme druhým, opätujeme láskavosti, prečo cítime vinu a vďačnosť, robíme nápravu a odpúšťame. Riešenie konfliktov vysvetľuje prečo miesto sporov ich radšej urovnávame prejavmi statočnosti a štedrosti, prečo radšej sporné zdroje delíme spravodlivo, rešpektujeme majetok ostatných a stránime sa krádeže.

Tieto typy a formy spolupráce sú nesmierne cenné a preto si ich nesmierne vážime. A práve tieto cenné hodnoty nazývajú filozofi našimi morálnymi hodnotami. Teóriu morálky ako kooperácie nám hovorí, prečo máme viacero morálnych pravidiel a hodnôt, ukazuje nám, aká  bude táto morálka. Vysvetľuje, prečo máme pocit, že by sme mali dodržiavať

SEDEM MORÁLNYCH PRAVIDIEL

1.	LÁSKA:	Miluj svoju rodinu
2.	LOJALITA:	Pomôž svojej skupine
3.	RECIPROCITA:	Opätuj (vracaj) láskavosť
4.	HRDINSTVO:	Buď odvážny
5.	ÚCTA:	Rešpektuj svojich nadriadených
6.	SPRAVODLIVOSŤ:	Rozdeľ sporné zdroje
7.	MAJETOK:	Rešpektuj vlastníctvo iných

Univerzálne alebo kultúrne relatívne pravidlá?

Ak je morálka súborom kooperatívnych pravidiel – biologických a kultúrnych riešení problémov spolupráce opakujúcich sa v ľudskom spoločenskom živote – vytvára množstvo testovateľných predpovedí, ktoré je možné testovať. Ak morálka je názov pre spoluprácu, ľudia budú považovať spoluprácu za morálne dobrú. A konkrétnejšie, že všetkých sedem morálnych pravidiel sa bude považovať za morálne dobré a správne vo všetkých morálnych systémoch, vo všetkých kultúrach, na celom svete.

Skúmanie morálnej hodnoty siedmych morálnych pravidiel spolupráce v 600 etnografických správach o etike zo 60 spoločností, ktoré boli špeciálne vybrané za cieľom poskytnúť čo najreprezentatívnejšiu vzorku ľudstva, riešiteľským kolektívom Dr. Curryho ukázalo:

1. Uvedených sedem kooperatívnych pravidiel správania sa považovalo za morálne dobrých a správnych v 99,9 % prípadov;
2. Riešiteľský kolektív našiel príklady väčšiny týchto mravných pravidiel vo väčšine spoločností. Navyše nenašli žiaden protikladný príklad spoločnosti, kde by niektoré z týchto siedmych pravidiel správania sa bolo považované za morálne zlé;
3. Uvedených sedem kooperatívnych pravidiel správania sa existujú s rovnakou frekvenciou naprieč kontinentmi, nie sú výhradnou vlastnosťou „západu“ či „východu“ alebo akéhokoľvek iného regiónu.

Napríklad medzi etiópskymi Amharami sa „opovrhnutie príbuzenským záväzkom považuje za hanebnú odchýlku poukazujúcu na zlý charakter“, v Kórei ešte stále existuje „etika rovnostárskej komunity vzájomnej pomoci a spolupráce medzi susedmi a silná skupinová solidarita“. Ľudia z jazykovej skupinby Bemba v Zambii prejavujú „hlboký zmysel pre úctu k autorite starších“. V kmeni Kapauku z Indonézie sa „idea spravodlivosti“ nazýva „uta-uta, polovica-polovica, ktorej význam sa veľmi približuje tomu, čo nazývame spravodlivosťou“. A medzi pôvodnými indiánmi z kmeňa Tarahumari z Mexika je „základným kameňom všetkých medziľudských vzťahov rešpekt k majetku druhých“.

Napriek tomu, že teória univerzálnych pravidiel morálky je v rozpore so všeobecne rozšíreným názorom o morálke ako kultúrne relatívnemu javu výsledky analýzy morálky 60-tich rôznorodých etník boli tak konzistentné, že sa preukázalo, že existuje spoločné jadro univerzálnych morálnych princípov, pravidiel. Morálka je vždy a všade kooperatívny jav. Všetci sa všade zhodujú na tom, že spolupracovať, podporovať spoločné dobro je správna vec.

Súčasne sa však, podľa autorov štúdie, ukazuje, že morálne systémy sú identické vo všetkých rôznorodých kultúrach. Naopak, morálne hodnoty odrážajú konkrétnu hodnotu spolupráce v rôznych podmienkach. Rôzni ľudia a ich spoločnosti čelia rôznym problémom spolupráce i príležitostiam a nevyhnutne sa líšia i v tom, ako hodnotia sedem morálnych hodnôt. Okrem toho, sedem typov morálky možno zoradiť 5 040 spôsobmi (!), čo už predstavuje skutočne množstvo rôznych variácií.

Ak k tomu zoberieme do úvahy, že sedem jednoduchších morálnych prvkov možno skombinovať, aby vytvorili ešte oveľa väčší počet tzv. zložitejších morálnych molekúl (bratstvo, rodinná hrdosť, prvorodennosť, priateľstvo, vlastenectvo, pocta, spoločné vlastníctvo, skromnosť, láskavosť, milosrdenstvo, štedrosť…), to všetko vytvára tisíce, možno milióny zložitých morálnych konceptov, možností. Rôzni ľudia kombinujú rôzne prvky v rôznych časoch a na rôznych miestach. Je to jedno z vysvetlení, prečo sa ľudské kultúry tak líšia.

Čo je a čo nie je dobré a správne

Autori štúdie nám záverom dávajú návod, ako sa morálne správať. Ak je morálka súborom pravidiel spolupráce, potom je dobré a morálne tieto pravidlá dodržiavať. Je dobré spolupracovať. Mali by sme milovať svoju rodinu, byť lojálni k svojej skupine, opätovať priazeň, byť odvážni, rešpektovať svojich rodičov i nadriadených, byť spravodliví a rešpektovať majetok iných. Ak sa tieto pravidlá dostanú do vzájomného konfliktu, potom by sme mali zvoliť tú možnosť spolupráce, ktorá prináša väčšie dobro.

Morálne problémy sú teda empirickými problémami, morálne otázky sú empirickými otázkami. Základnou otázkou je: „Čo je v tejto situácii najkooperatívnejší krok?“ Táto otázka má vždy objektívne správnu odpoveď. Niektoré spôsoby správania skutočne podporujú spoluprácu viac ako iné. Určite si nebudeme vždy istí na 100 % správnosťou našej odpovede. Avšak viacnásobnými pokusmi sa môžeme priblížiť k morálnej pravde. Nemusíme sa vždy držať kooperatívnych riešení, ktoré nám dáva príroda či kultúra. Môžeme skúšať a aj by sme mali  skúšať, vymýšľať nové a lepšie riešenia – napríklad realizáciu osvieteneckej myšlienky o zaobchádzaní s ľuďmi ako rovnými.

Ak budú naše nové riešenia úspešné, poskytujú lepšie riešenia našich problémov a vedú k vyššej rovnováhe. Až potom urobíme pokrok, morálny pokrok. Ak pochopíme, že naša morálka je súborom vlastností, dispozícií a pravidiel na podporu spolupráce, spoločného dobra. Ak pochopíme, že morálka je produktom evolúcie prirodzeným výberom a novším kultúrnym vynálezom. Ak pochopíme, že morálka je výrazom subjektívnych preferencií pre objektívne lepšie spolupracujúci svet.

 

Titulná fotografia, zdroj: www.pixabay.com