Lionel Richard

22. augusta 2002 mala Leni Riefenstahlová 100 rokov. Bola to taká udalosť, že ju medzinárodná mediálna komunikácia vytrvalo a s ozvenami vytrubovala z jedného konca sveta na druhý. Vyrovnanie kroku sa orchestrovalo s prvými premietaniami jej posledného vraj veľdiela: Podmorské impresie. Bombardovali nás stereotypnými príležitostnými výrazmi predstavujúcimi nám čerstvú storočnú ako „večne mladé dievča“, „mytickú osobnosť“, „živú legendu“, „báječnú dobrodružku“.

V početných interview, ktoré poskytla po vojne, ako aj vo svojich Pamätiach z roku 1987, sa bývalá našepkávačka Hitlera priam vysiluje ospravedlňovaním. Áno, okolo roku 1932 ju Hitler fascinoval, verila národno-socialistickej politike. Ale nikdy nebola rasistka, nikdy nepracovala pre nacistickú propagandu, nevedela absolútne nič o prenasledovaní antifašistov, o perzekúciách Židov a Cigánov, ju zaujímala vždy len krása.

Oslavy môžu mať na šťastie v sebe aj niečo dobré. Pri tejto storočnici boli v Nemecku uverejnené dve knihy mladých autorov, Lutza Kinkela a Jürgena Trimborna (1). Dôkazmi vyvrátili jej údajnú apolitickosť a tvrdenie, že mala len artistické ašpirácie. Medzi hanebnosti, ktorých sa dopustila, patrí jej gratulácia Hitlerovi a žiadosť o finančnú podporu od Goebbelsa. Podávajú však správu aj o ďalších galibách, ktoré svedčia o jej karierizme ešte presvedčivejšie.

Podozrenie z nečestnosti

Pre realizáciu svojho prvého filmu Modré svetlo (1931) žiadala o pomoc maďarského filmového teoretika Bélu Balásza, ktorý emigroval do Nemecka; chcela, aby jej pomohol dokončiť scenár, čo sa stalo. Začiatkom roku 1933 je však Balász už v Moskve, odkiaľ urguje zaplatenie svojho honoráru. Ako reaguje Leni? Až v decembri 1933 dáva najagresívnejšiemu antisemitskému nacistovi Juliusovi Streicherovi „plnú moc“; spriatelila sa s ním krátko predtým v Norimbergu pri nakrúcaní filmu Víťazstvo viery; poveruje ho úlohou vybaviť „reklamáciu“ požiadavky vznesenej voči nej maďarským „židom Bélom Balászom“.
Nedá sa pochybovať, že spor bol v dobrých rukách a Béla nemal nikdy vidieť ani fenig. Ale malo prísť niečo ešte lepšie. Keď sa mal film Modré svetlo v roku 1938 znovu premietať, bol Béla Balász vynechaný ako spoluscenárista. A nielen on. Vynechali aj druhého „žida“, producenta Harry Sokala! A tak je tento film v druhej a potom aj tretej kópii z roku 1953 (!) „legendou o horách, ktorú rozpráva a filmuje Leni Riefenstahlová.“ O tom nevedela?

Druhá aféra sa týka filmu Tiefland (Nížina).  V októbri 1940 a potom v septembri 1941 vyžadoval scenár Španielov a ona ich nahradila Cigánmi z tábora Maxglan pri Salzburgu. Tvrdí, že v tomto meste nikdy nebola a od roku 1945 viedla v tejto veci dva súdne spory za ohováranie. Vyhrala ich, ale to z nej nezmylo podozrenie nečestnosti.

V deň stých narodenín Leni Riefenstahlovej oznámila frankfurtská prokuratúra, že na ňu podalo Kolínske združenie Romov žalobu. Motív: urážka pamiatky obetí rasizmu za nacizmu. V apríli 2002 v interview pre Frankfurter Rundschau Leni Riefenstahlová tvrdila, že skupine Romov účinkujúcich vo filme Nížina sa nič nestalo. Podľa žalobcov však viac ako polovica týchto Romov, väzňov pracovného tábora, bola deportovaná do Osvienčimu a tam ich čakala a zastihla smrť.

Mala by dať história Leni Riefenstahlovej konečne pokoj? Oslava jej storočnice je priveľa, veď pripomína vrchol jej rehabilitácie. Už v roku 1966 organizovalo v New Yorku Múzeum moderného umenia retrospektívu jej filmov – napriek protestom židovských organizácií. V roku 1973 dostala čestné pozvanie do Telluridu v Colorade na prvý „feministický“ filmový festival. V odôvodnení sa uvádzalo, že česť sa vzdáva umelkyni, nie osobe, ktorá mohla mať určité politické predstavy. A rituály uznania „geniálnosti“ pokračovali. Úspech knihy fotografií sudánskeho kmeňa Nubasov jej priniesol ohromnú publicitu. Len americká esejistka Susan Sontagová si zúfala „z toho prívalu uznanlivých článkov a pohovorov v novinách a v televízii“ a upozorňovala na fašistický charakter jej estetiky.

Pakt s Hitlerom

Francúzsko-nemecký kanál Arte nemohol ostať stranou – už v roku 1993, pri 90. výročí narodenín Leni Riefenstahlovej, vysielal jej trojhodinovú apológiu z pera Raya Müllera. Vo svojom katalógu ponúka šesť videokaziet, to je skoro dvanásť hodín obrazu (!), ktoré vás oboznámia s dielom „jednej z najdôležitejších a najkontroverznejších osobností dejín filmu“. A 15. augusta mali aj francúzski diváci právo na jeden večer „Témy“ pripravenej Alexandrom Bohrom pre nemecký kanál ZDF. S niekoľkými pamätnými momentmi …

Pred policami s archívnymi materiálmi Leni Riefenstahlovej sa novinárka Sandra Maischbergerová pri pohľade na dokumentáciu o Cigánoch ako figurantoch pri filme Bas-pays spytuje: „Prečo odkladáte všetky tieto papiere?“ Odpoveď: „Pretože v mojom živote boli aj negatívne momenty…“ Priznanie viny? Ani v najmenšom: filmárka spomína len na trampoty pri procesoch proti tým, čo ju podľa jej mienky ohovárali. Viac sa diváci nedozvedia. Všetko spolu dvadsať sekúnd a problém Romov je zafajknutý.
Poznámky o nacizme a o filmoch, ktoré nakrútila od roku 1933 boli rovnako stručne obratné. Triumf vôle nemá v sebe nič politické, hovorí. Ako ani Olympia z roku 1936, dva diely o Olympijských hrách v Berlíne, ktoré sa rozhodla nakrútiť len po pakte s Hitlerom: vraj dostala slobodu, potom sa už venovať len svojim osobným projektom. Takže, zhrňme, patrilo by sa vidieť v nej obeť nacizmu.
Najhoršie na všetkom je zakrývanie a taje-nie, po celý večer Témy, historických súvislostí, za ktorých sa uskutočnila kariéra Leni Riefenstahlovej. V rozpore s jej tvrdeniami boli všetky jej filmy z čias nacizmu financované oficiálnymi miestami a všetky okrem Pay-bas, ktorý v roku 1945 ostal nedokončený, mali záruku akosti Goebbelsovho ministerstva propagandy.
Dávať týmto filmom pečať vrcholných umeleckých diel by bolo urážkou slávnych pionierov svetového filmu. Prostriedky, ktoré mala realizátorka k dispozícii, sa minimalizujú rovnako ako všetko, čo sa v nemeckom filme urobilo pred ňou a čo ona vniesla do nacistickej propagačnej mašinérie. Čo je jej osobný prínos? Estetizmus na základe klasických kritérií krásy, opojenie silou a energiou, majstrovstvo v sugescii a zvádzaní .
Arte sa obmedzilo na ukážku dvoch filmov, ktoré neboli realizované v III. ríši. Aspoň presvedčivo ukazujú na hranice talentu Leni Riefenstahlovej. Modré svetlo nemalo nikdy ten úspech, čo mu pripisujú lichotníci, je to neoromantický gýč. A jej posledné dielo, Podmorské impresie, sa zakladá na fascinácii údajnou krásou rýb: je to nepretržitý pohyb farebných obrázkov, dobrý na uspávanie malých detí.
Nie, uznávanie kultúrnych hodnôt sa neznáša so zábudlivosťou. Leni Riefenstahlová môže dnes vyhlasovať, aby odôvodnila zábery svojich kameramanov v hlbinách mora, že má v úmysle prispieť k ochrane ohrozenej prírody. Príliš sklamala v minulosti pri prednostnej obrane ohrozených ľudských bytostí. Nie, ani v jej vysokom veku jej nemožno priznať aureolu „humanistického svedomia“.
Nie je obdivuhodná ani pre svoj život, ani pre svoje filmy. Obdivuhodná je pre svoju vitalitu, vôľu, fyzickú odolnosť a pre svoje šťastie, že v zdraví a bez toho, že by sa jej intelektuálne schopnosti viditeľne zmenšili, prekročila prah sto rokov. Je to niečo, čo si zaslúži mediálny koncert? Le monde diplomatique, október 2002