Charley Reese

Tí, čo si pri čiernej káve myslia, že by bolo dobre oslobodiť Tibet od Číny, sa oneskorili o 59 rokov. Čína nevydá Tibet a ak Západ povzbudzuje Tibeťanov k odporu, budú z toho len zbytočne mŕtvi.

Tibet bol časťou Číny počas storočí. Keď sa v roku 1913 zdalo, že Čína mizne z politickej mapy sveta, povzbudilo britské impérium Tibet, aby vyhlásil samostatnosť, čo tento urobil. Samostatnosť trvala do roku 1950, keď na konci občianskej vojny Čína vtrhla do tibetskej oblasti a reklamovala ju. To už bolo britské impérium také slabé, že nemohlo nikomu pomôcť, aj keby bolo chcelo. Amerika sa rozhodla nerobiť nič.

Ak nechcete sám ísť na tibetskú náhornú plošinu, stretnúť čínske pušky a poznať čínske väzenia, prestaňte pri kávičke radiť tunajším Tibeťanom, aby to urobili oni. Tibet je strategická oblasť Číny a čínska vláda sa ho nevzdá; nedá mu nezávislosť, možno ani autonómiu. Ak mám parafrázovať jedného chýrneho zlodeja, stačí, ak vieme, že Čína urobí to, čo má urobiť.

Čo sa nás týka, nemáme nič robiť. Tibet je súčasťou Číny a čo sa tam deje, to je vnútorná záležitosť Číny. Ostatok sveta nemá právo miešať sa do toho a pochybujem, že si praje viac ako pár rečičiek. Nanešťastie v tomto veku globálnej komunikácie môžu aj rečičky zapríčiniť veľa zla.

Bojkotovať Olympijské hry je šialená myšlienka malej menšiny fanatikov. Olympijské hry nemajú nič do činenia s Tibetom, ako nemali nič do činenia s ruskou inváziou do Afganistanu. Bojkot hier by bola ukrutná rana pre atlétov, ktorí sa potili a trénovali štyri roky. Tým by sa nič nedosiahlo. Hry by sa len ešte väčšmi spolitizovali, a ide o to, aby sa vrátili k svojmu amatérskemu charakteru.

Letné olympijské hry boli Pekingu zverené po čestnom medzinárodnom súťažení a Čína vydala na ich prípravu veľa peňazí. Každý pokus pošpiniť ich veľmi poškodí atlétov, čínsku vládu a čínsky ľud. Neurobí nič pozitívne, iba stanoviská ešte zatvrdilejšími, a svet ešte nebezpečnejším, ako už je.

Osobitne Američania by si mali byť vedomí toho, že v súčasnosti majú na svedomí dve okupácie štátov, do ktorých vtrhli ilegálne. Ani jedna sa nevyvíja priaznivo. Ani naše hospodárstvo. Skrátka, máme toho na tácke dosť a nepokúšajme sa potiahnuť si ešte niečo od Číňanov. Urobme všetko, aby Afganistan a Irak boli posledné lapania dychu chorého amerického impéria, zavrime ústa a vráťme sa k vlastným veciam.

Neviem, prečo majú Američania ťažkosti pri zistení, že dni európskych impérií sú spočítané. Časťou problému bude to, že máme priveľa intelektuálov z povolania a primálo realistických intelektov. Intelektuál z povolania žije z písania alebo rozprávania. Takí ľudia majú sklon k prežívaniu udalostí vo vlastnej hlave. Ako častá choroba z povolania sa u nich sústavne vyskytuje ilúzia veľkosti a fantazírovanie o skutočnom svete.

Žiaden štát na svete nemusí robiť to, čo mu nahovárame. Zaručene je to tak s veľkými štátmi ako Čína, Rusko, Japonsko a India. Ako môžete vidieť každé ráno v novinách, aj taký malý štát ako Irak nám môže zapríčiniť viac ťažkostí, ako je hodný. Je hriechom proti ľudskosti, že naši synovia a naše dcéry umierajú v púšťovom prachu, kým tuční politici sa bezstarostne motajú po Washingtone. Nepovzbudzujte Tibeťanov, aby umierali fantazírujúc o nezávislosti. Nie sú nezávislí. Sú súčasťou Číny a ostanú ňou.

Prameň: Charley Reese Archives; http://www.lewrockwell.com/reese/reese441.html

Preložil Rastislav Škoda