Naše poňatie života je jediný prostriedok, ktorý máme na čerpanie sily

Patricia Blocková, Horst Groschopp

Valné zhromaždenie Nemeckého humanistického zväzu prijalo uznesenie, že treba rozvíjať oblasť svetonázorovej životnej pomoci formou porady  ako ponuku služieb sekulárne orientovaným ľuďom. Diskusia sa rozvinula predovšetkým v súvislosti s aktuálnosťou požiadavky poradenstva pre vojakov a policajtov. O tejto činnosti uvažoval zväz už v r. 1994, teraz ide o realizáciu. „Príslušnému spolkovému ministerstvu treba navrhnúť humanistické poradenstvo pre vojakov, policajtov a civilných zamestnancov týchto zložiek, aby sa tým začalo právne konanie.“ Akcia má za cieľ vybudovať zastupovanie záujmov bezkonfesijných zamestnancov v politicky brizantnej oblasti, v ktorej má dosiaľ monopol cirkev.

K zaujímavej téme, čo je na tejto úlohe humanistické, viedla Patricia Blocková, redaktorka Diesseits, rozhovor s Dr. Horstom Groschoppom, úradujúcim riaditeľom Humanistickej akadémie, redaktorom mesačníka Humanismus aktuell a od r. 1999 zástupcom predsedu Nemeckého humanistického zväzu.

Diesseits: Načo potrebujeme humanistické poradenstvo?

Horst Groschopp: Sekulárne orientovaní ľudia majú rovnako ako ostatní problémy, pre ktoré niekedy niet objektívneho riešenia. S problémami sa žije lepšie, ak sa s nimi nielen ako-tak vyrovnáme, ale ak ich urobíme časťou svojich osobných hodnôt. K tomu treba vedieť zaobchádzať s osobnými ťažkosťami, považovanými neraz za trápenia, ktorými aj sú – napr. pri starnutí, chorobe alebo smrti, pri nutnosti priznania viny alebo pri prichytení pri ľudskej slabosti. V takýchto prípadoch sa treba vedieť pozrieť ponad okraj vlastného taniera a vidieť široké kultúrne a filozofické vzťahy, stavajúce osobný svetonázor do súladu s názorom určitej spoločnosti a jej okolia.

Nejde to bez poradcu?

V individualizovanej spoločnosti ako je naša treba na to pri stále rastúcom počte ľudí v skupinách pomocníka, súhlasiaceho alebo protirečiaceho partnera pre rozhovory, špecialistu pre nezvyčajné konfliktové situácie.

Humanistické poradenstvo sa pokúša povzbudiť rozmýšľanie o vlastnom názore na svet, uvedomovať si ho. To uľahčí usporiadanie extrémnej „duševnej“ tiesne, do ktorej nás niekedy život vrhá, jej premôženie rozhodnutím pre tento život, prípadne pre nový zmysel v tomto živote.

Čo má humanistický poradca také, že to duchovný poradca nemá?

Predovšetkým: Sekulárne organizácie ako AWO alebo Ľudová solidarita odovzdávajú na tomto poli dobrý výkon. Ale: Rozhodne sekulárnemu svetonázoru nemôžu „poslúžiť“. Na to treba humanistických poradcov a poradkyne. Sú to – povedané s troškou soli – kolegyne a kolegovia kňazov. Praktický humanizmus sa dá formálne porovnať s praktickou teológiou. Ani jedna z týchto dvoch skupín povolania sa nedá nahradiť psychológom, psychoterapeutom alebo sociálnym pracovníkom. Pretože: Ak majú veriaci osobitnú kresťanskú, židovskú alebo moslimskú duchovnú potrebu, tým skôr ju majú tzv. „neveriaci“. Poradenská pomoc, ktorá sa dôrazne prihlási k sekulárnemu hodnoteniu situácií, prizná ku komerčnému charakteru svojej činnosti a poukáže na svoju profesionálnosť, bude v stave poskytnúť t.č. chýbajúce – svetonázorovo podložené – odpovede na otázky v osobných krízových situáciách.

Takže v prípade potreby ide ateista v núdzi aj ku kňazovi? Ten má aspoň nejaký svetonázor, čo aj nie ten „pravý“?

Väčšina starobincov a domovov dôchodcov sú v správe kresťanských sociálnych zariadení. Do komunálnych a štátnych zariadení, napr. nemocníc a väzníc prichádza kňaz bez zavolania a býva zväčša nevítaný. Nábožensky zameraná pomoc vyvoláva v takých prípadoch spravidla obranné reakcie, lebo jej „posledné“ odpovede na otázky po zmysle života protirečia sekulárnemu svetonázoru. Dosahuje sa obyčajne opak: Nevyriešenie konfliktu, niekedy aj zostrenie. Napríklad v zdravotníctve to vedie k zvýšeniu liečebných výdavkov, lebo chýbanie optimistickej dôvery spomaľuje vyzdravenie. Okrem toho tu vzniká politická nespokojnosť, lebo vlastný sekulárny svetonázor sa pociťuje ako sociálne vylučovanie.

Humanistický poradca dá do priameho vzťahu vlastný sekulárny svetonázor – s bohatými osobnými skúsenosťami –  a názory a trampoty svojho diskusného partnera. Zastáva myšlienkovú tradíciu, ktorá vyhovuje jeho klientovi. Vedieť toto robiť a odborne sa na to pripraviť vyžaduje dlhé akademické vzdelávanie, ako ho kňazi dostávajú na štátne útraty svojím školením v praktickej teológii.

Predpokladáte teda, že takáto potreba v spoločnosti existuje?

Z vlastnej služobnej praxe a od svojich členov vieme, že existuje. Treba však urobiť ešte presnejšie analýzy potreby a najmä uskutočniť početné politické iniciatívy, aby sa plánovaná výchova kádrov rozbehla. V tejto súvislosti treba uznať, že kresťania majú v našej spoločnosti prepracované a uznávané predstavy o svojich hodnotách, kým my, žiaľ, nedisponujeme temer nijakými štúdiami o humanistickom životnom postoji a jeho rozvoji. Hovoríme v Nemecku o štvrtine až tretine obyvateľstva, vo východnom Nemecku dokonca o väčšinovom a „zakorenenom“ ateizme. Nejde nám tu predsa len o členov nášho spolku. Už dnes je však jasné: Potreba humanistických poradcov je – vzhľadom k uvedeným zvláštnostiam – rukolapná. My neveriaci by sme mali odložiť svoju skromnosť, uznávať prácu kňazov, ale žiadať pre tých, čo od nás chcú svetonázorovo podloženú radu, rovnaké podmienky a možnosti.

Nemôžu kryť túto potrebu psychoterapeuti alebo sociálni pracovníci?

Potom by boli aj kňazi, napríklad v zdravotníctve, už teraz tiež zbytoční. Základ, na ktorom bola vybudovaná psychoterapia, má v prvom rade vedecký charakter. Psychoterapia v úzkom zmysle slova sa dá opísať ako liečba zameraná na odstránenie určitých porúch a ťažkostí. Psychologická pomoc cieli na príznaky, diagnózu a prognózu. Lekár sa orientuje na odhalenie, vykladanie a zmenu hlbokých vnútorných schém. Pokúša sa narušiť vnútorné blokády a ozdraviť psychu.

Funkcia sociálneho pracovníka spočíva v podpore zverenca pri odstraňovaní jeho problémov a porúch pri jeho vzájomnom styku so sociálnym okolím. Cieľom sociálneho pracovníka je zachovať alebo zlepšiť vzťah klienta k iným ľuďom alebo inštitúciám, s ktorými má do činenia.

Svetonázory a náboženstvá nepodporujú reflexy vnútorných schém, no nedajú sa ani redukovať na sociálnu pomoc. Ich pôsobenie je zamerané na duchovný rozmer človeka, jeho kultúrne predstavy a existenčné otázky, a to predovšetkým za rozličných nepriaznivých okolností. Duchovná činnosť tu tkvie v premýšľaní o zážitkoch a pocitoch, o legendách a skúsenostiach, o hodnotách a normách každodenného života.

Zmena vonkajších okolností teda nie je cieľom humanistického poradcu?

Prísne brané nie. Predovšetkým nie je prvoradá. Ukázalo sa, že aj pri zmene spoločenských okolností majú ľudia naďalej svoje individuálne problémy. Táto skúsenosť bola jedným z dôvodov, že sa tradičné voľnomyšlienkarstvo, pre ktoré bola v popredí revolučná premena spoločenských podmienok, opúšťa a nahrádza humanizmom. To však nijako neznamená, že by boli spoločenské podmienky ľahostajné. No to je iná stránka diskusie o humánnej spoločnosti, ktorú tiež musíme viesť a v budúcnosti si o nej pohovoríme.  

Prameň:  Patricia Blocková, Horst Groschopp, Diesseits,   č. 65, s. 14, 2003.

Be the first to comment on "Naše poňatie života je jediný prostriedok, ktorý máme na čerpanie sily"

Leave a comment

Your email address will not be published.


*