Bertrand Russell

Kozmický zámer

Ak nie sú moderní ľudia vedy voči náboženstvu nepriateľskí alebo indiferentní, pridŕžajú sa náboženstva, o ktorom si myslia, že prežije v ruinách niekdajších dogiem – viery v kozmický zámer. Z takejto viery si robia ústredný motív aj liberálni teológovia. Doktrína má viacero foriem, ktoré majú spoločné to, že evolúcia smeruje k niečomu eticky hodnotnému, čo v určitom zmysle slova tento dlhý proces zdôvodňuje. Ako sme už videli, sir J. Arthur Thompson zastáva názor, že veda nie je kompletná, pretože nemôže odpovedať na otázku prečo? Myslí si, že náboženstvo tu odpoveď dá. Prečo vznikli hviezdy? Prečo dalo Slnko vzniknúť planétam? Prečo Zem vychladla a nakoniec dala vznik životu? Pretože, koniec koncov, niečo obdivuhodného išlo z toho vzniknúť – nie som si celkom istý čo, ale myslím, že to boli vedeckí teológovia a nábožensky naladení vedci.

Doktrína má tri formy – teistickú, panteistickú a, dalo by sa povedať, „rodiacu sa“. Prvá je najjednoduchšia a najpravovernejšia; hlása, že boh stvoril svet a ustanovil prírodné zákony, pretože predvídal, že časom z toho vzíde niečo dobré. Podľa tejto doktríny existuje v mysli stvoriteľa vedomý zámer a stvoriteľ sa nachádza mimo svojho stvorenstva.

V panteistickej forme nie je boh mimo vesmír, ale je len vesmír braný ako celok. Preto nemôže existovať akt stvorenia, ale vo vesmíre existuje druh kreatívnej sily, ktorá zapríčiňuje, že vesmír sa vyvíja podľa určitého plánu; dá sa povedať, že kreatívna sila mala ten plán na mysli od samého počiatku.

V „rodiacej sa“ forme je zámer hmlistý. V určitom vývojovom štádiu nič nepredvída budúci stav, ale určitý druh slepého impulzu vedie k zmenám, ktoré dajú vzniknúť vyvinutejším formám, takže dosť tajomným spôsobom už začiatok určuje koniec.

Všetky tieto tri formy sú opísané v zborníku rozhovorov BBC, ktorý sme už spomenuli. Birminghamský biskup obhajuje teistickú formu, profesor J. S. Haldane panteistickú a profesor Alexander „rodiacu sa“ – hoci Bergson a profesor Lloyd Morgan sú typickejšími predstaviteľmi poslednej formy. Možno budú tie doktríny jasnejšie, ak sa prednesú slovami ich zástancov.

Birminghamský biskup tvrdí, že „vo vesmíre existuje racionalita, podobná racionálnemu mysleniu človeka“ a toto „v nás vzbudzuje podozrenie, že dianie vo vesmíre riadi nejaká myseľ“. Pochybnosť netrvá dlho, pretože pokračuje: „V tejto širokej panoráme viedol vývoj k pokroku, ktorý vrcholil stvorením civilizovaného človeka. Je tento pokrok dielom slepých síl? Pripadá mi nezmyslom dať na túto otázku odpoveď áno … Je pravda, že samozrejmý záver moderných poznatkov, získaných vedeckými metódami, je, že vesmír podlieha vláde myšlienky – myšlienky riadenej vôľou dosiahnuť určitý cieľ. Stvorenie človeka nebolo len nepochopiteľný a úplne nepravdepodobný dôsledok vlastností elektrónov a protónov, alebo, ak sa vám to lepšie páči, porúch kontinuity v priestore a čase: bol to výsledok určitého kozmického zámeru. Cieľ, ku ktorému tento zámer smeroval, treba hľadať v osobitných vlastnostiach a schopnostiach človeka. Veru, ak sa morálne a duchovné schopnosti človeka vyvinú do svojej vrcholnej formy, poukazujú na zmysel kozmického zámeru, ktorý je prameňom ľudského bytia.“

Biskup odmieta panteizmus, pretože, ako sme videli, ak je svet boh, aj zlo sveta je v bohu; a pretože „musíme (aj) veriť, že boh nie je v stave formácie, ako jeho vesmír“. Otvorene pripúšťa existenciu zla vo svete a dodáva: „Zaráža nás, že vo svete musí byť toľko zla a toto nepochopiteľné zlo je hlavný argument proti kresťanskému teizmu.“ Je obdivuhodne čestný, keď sa nepokúša presvedčiť nás, že náš zmätok je iracionálny.

Výklad Dr. Barnesa vyvoláva dva druhy problémov: prvé sa týkajú kozmického zámeru vo všeobecnosti, a druhé špeciálne jeho teistickej formy. K tým prvým sa vrátim neskoršie, o druhých treba hneď povedať pár slov.

Koncepcia zámeru sa prirodzene dotýka ľudského konštruktéra. Ak človek chce dom, nemôže sa stať, že mu vyrastie pred očami len na základe jeho priania (s výnimkou rozprávok Tisíc a jedna noc); treba čas a úsilie, aby sa splnilo jeho prianie. Len všemohúcnosť nepozná takéto obmedzenia. Ak boh má naozaj dobrú mienku o človeku – čo je podľa mňa nepravdepodobná hypotéza – prečo nezačať stvorením človeka naraz, ako je to opísané v Genezis? Čomu slúžili ichtyosaury, dinosaury, diplodoky, mastodonty atď.? Aj Dr. Barnes kdesi pripúšťa, že mu je účel pásomníc mystériom. Čomu užitočnému slúži besnota a hydrofóbia? Nie je odpoveďou, že prírodné zákony produkujú dobro aj zlo, pretože boh ich tak nariadil. Zlo ako následok hriechu sa ešte dá vysvetliť ako dôsledok našej slobodnej vôle, no ostáva problém zla v predľudskej dobe. Nechce sa mi veriť, žeby Dr. Barnes súhlasil s riešením, ktoré navrhuje William Gillespie, že totiž telá predátorov-dravcov boli obývané diablami, ktorých prvé hriechy predchádzali stvoreniu neživého sveta; ťažko si však viem predstaviť inú logickú odpoveď. Ťažkosť je dávna, ale nie menej reálna. Všemohúca bytosť, ktorá stvorila svet obsahujúci zlo, nezapríčinené hriechom, musí byť aj sama aspoň čiastočne zlá.

Poznámka pod čiarou: Ako to povedal dekan Inge: „Problém zla, ktoré zväčša pripisujeme bohu, svojím úzkoprsým moralizovaním zväčšujeme. Niet dôkazu pre teóriu, že boh je len morálna bytosť; to, čo z jeho zákonov a činností vidíme, svedčí jednoznačne, že ňou nie je.“ Outspoken Essays (asi Otvorené eseje, v. II, s. 24, 18).

Panteistická a rodiaca sa forma doktríny kozmického zámeru sú menej vystavené tejto námietke.

Panteistická evolúcia má niekoľko variantov podľa ich zástancov; variant profesora J. S. Haldana, na ktorý sa teraz pozrieme, sa viaže na Hegela a ako všetko hegelovské nie je ľahko pochopiteľný. No keďže má veľký vplyv na myslenie už počas viac ako sto rokov, treba sa mu venovať. Okrem toho profesor Haldane sa vyznamenal štúdiami v rozličných špecializovaných oblastiach a ilustroval svoju všeobecnú filozofiu podrobnými prieskumami najmä v oblasti fyziológie, z čoho uzatváral, že veda o živých telách vyžaduje aj iné zákony ako fyzikálne a chemické. Takéto fakty dodajú váhu všeobecným koncepciám.

Podľa tejto filozofie niet, presne povedané, mŕtvej látky, a niet ani živej látky, ktorá by nemala čosi ako vedomie; ak ideme o stupeň vyššie, niet vedomia, ktoré by nebolo viac alebo menej božské. Rozlíšenie medzi zdaním a skutočnosťou, o čom sme hovorili v predošlej kapitole, je obsiahnuté v názore profesora Haldana, hoci sa o tom nezmieňuje; ako u Hegela, rozlišovanie je otázka skôr stupňa ako druhu. Živá látka je o niečo reálnejšia ako mŕtva látka, ľudské vedomie je ešte reálnejšie, ale jediná úplná realita je boh, t. j. vesmír, poňatý ako božský. Hegel tvrdí, že podáva logické dôkazy týchto názorov, ale my ich ponecháme bokom, keďže by vyžadovali napísať knihu. Ilustrujme si však niektoré názory profesora Haldana citátmi z rozhovoru s ním v BBC.

Vraví:

„Ak chceme urobiť z mechanistickej interpretácie sveta jediný základ svojej životnej filozofie, musíme sa úplne vzdať svojich tradičných náboženských presvedčení a mnohých bežných názorov.“

No našťastie, dodáva, nie všetko treba vysvetľovať mechanisticky, t. j. výrazmi z chémie a fyziky; ostatne, ani to nie je možné, pretože biológia potrebuje pojem organizmu.

„Z fyzikálneho hľadiska je život prinajmenšom trvalý zázrak.“

„Dedičný prenos … ako taký potvrdzuje rozhodujúci znak života, ktorý sa javí ako usporiadane sa udržujúca a rozmnožujúca jednotka.“

„Ak predpokladáme, že život nie je neodmysliteľná vlastnosť prírody a že bol čas, keď nijaký život neexistoval, je to neodôvodnený predpoklad, ktorý by urobil príchod života úplne nepochopiteľným.“

„Biológia definitívne zatvára dvere za konečnou mechanistickou alebo matematickou interpretáciou našej skúsenosti; a má to veľký význam aspoň vo vzťahu k našim náboženským názorom.“

„Vzťah vedomého správania sa k životu je analogický k vzťahu medzi životom a mechanizmom.“

„Pre psychologickú interpretáciu prítomnosť nie je len jednoduchý prelietavý moment; naraz obsahuje minulosť aj budúcnosť.“

Tak ako biológia vyžaduje pojem organizmu, psychológia vyžaduje, podľa Haldana, pojem osobnosti; je omyl myslieť si, že osobnosť tvorí duša plus telo, alebo predpokladať, že poznáme len pocity a nie okolitý svet, pretože v skutočnosti okolité prostredie nie je pre nás vonkajšie.

„Priestor a čas neizolujú osobnosť: vyjadrujú jej vnútorný poriadok takým spôsobom, že zachytávajú nesmiernosť priestoru aj času, ako to videl Kant.“

„Osobnosti sa navzájom nevylučujú. Máme skúsenosť, ktorej podstatným znakom je, že stále máme pred očami aktívny ideál pravdy, spravodlivosti, lásky a krásy; je naším záujmom, ale nielen osobným záujmom. Okrem toho je tento ideál jedinečným ideálom, hoci môže mať rozličný vzhľad.“

Odtiaľto môžeme urobiť nasledovný krok od jednotlivých osôb k bohu:

„Osobnosť nie je len indivíduum. Práve v tejto skutočnosti spoznávame prítomnosť boha – bytosti nielen mimo nás, ale v nás a okolo nás ako osobnosti.“

„Len v nás samých, v našich aktívnych ideáloch pravdy, práva, lásky a krásy, ako aj v priateľstve s inými, ktoré z toho vyplýva, nachádzame zjavenie boha.“

Vraví sa nám, že sloboda a nesmrteľnosť prináleží bohu a nie ľudským jedincom, ktorí iste nie sú celkom „skutoční“.

„Keby mal byť celý ľudský rod vyhubený, ostal by boh ako jediná skutočnosť, ktorá existuje od večnosti; a v jeho existencii by ďalej žilo to, čo z nás je skutočné.“

Posledná uspokojujúca myšlienka znie: zo samotnej skutočnosti boha vyplýva, že chudobní by nemali byť nespokojní so svojou chudobou. Je šialenstvom snažiť sa zachytiť

„neskutočné tiene prelietavých momentov typu neužitočného luxusu… Skutočná životná úroveň chudobných môže byť oveľa uspokojivejšia ako životná úroveň bohatých.“ Zdá sa, že pre tých, čo umierajú od hladu, bude posilou uvedomiť si, že „jediná posledná skutočnosť je tá duchovná a osobná skutočnosť, ktorú označujeme ako božiu existenciu.“

Takáto teória vyvoláva veľa otázok. Začnime najostrejšou: v akom zmysle slova sa biológia nedá redukovať na fyziku a chémiu, alebo psychológia na biológiu?

Vo vzťahu biológie k chémii a fyzike nie je dnes názor profesora Haldana názorom väčšiny špecialistov. Obdivuhodný, hoci nie najnovší, opačný výklad nájdeme v diele The Mechanistic Conception of Life (1912) od Jacquesa Loeaba. Najzaujímavejšie kapitoly podávajú výsledky pokusov s reprodukciou, ktorú profesor Haldane považuje za nevysvetliteľnú na podklade mechanistických princípov. Tieto sú však odborníkmi už natoľko prijaté, že v poslednom vydaní Encyclopaedia Britannica E. S. Goodrich pod hlavičkou „Evolúcia“ píše:

„Z hľadiska vedeckého pozorovateľa je teda živý organizmus fyzikálno – chemicky komplexný mechanizmus, ktorý sa sám reguluje a opravuje. Čo z tohto hľadiska označujeme ako „život“, je suma fyzikálno-chemických pochodov, tvoriacich pokračujúcu súvislú sériu bez prerušenia a bez zásahu akejkoľvek mysterióznej vonkajšej sily.“

V celom článku nadarmo budete hľadať čo ako slabý náznak, žeby sa v živej matérii diali nejaké pochody, ktoré by sa nedali redukovať na chémiu a fyziku. Autor zdôrazňuje, že medzi živou a neživou látkou niet ostrej hranice: „Medzi živým a neživým sa nedá ťahať absolútne ostrá hranica. Neexistuje nijaká špeciálna živá chemická látka, nijaký špeciálny vitálny prvok, líšiaci sa od mŕtvej látky; nedá sa zistiť nijaká činnosť nejakej špeciálnej vitálnej sily. Každý krok v tomto procese je daný tým, čo predchádzalo a určuje to, čo bude nasledovať.“

Čo sa týka pôvodu života, „treba predpokladať, že v dávnej dobe, len čo sa podmienky stali priaznivými, vznikli pomerne zložité zlúčeniny rozličných druhov. Mnohé z nich boli veľmi nestabilné a skoro po vzniku sa rozpadli; iné boli stabilné a pretrvávali. A ďalšie mali tendenciu meniť sa, po rozpade sa rýchlo znovu zoskupovať. Ak sa raz do toho pustili, rastúce zlúčeniny alebo zmiešaniny mali tendenciu trvať, kombinovať sa s inými, alebo živiť sa na iných, ktoré boli jednoduchšie.“ V súčasnosti prevláda medzi biológmi tento názor, nie názory profesora Haldana. Biológovia sa zhodnú, že medzi živou a mŕtvou matériou niet ostrej hranice. Kým profesor Haldane si myslí, že to, čo voláme mŕtvou hmotou, je v skutočnosti živé, väčšina biológov si myslí, že živá látka je v skutočnosti fyzikálno-chemický mechanizmus.

Otázka vzťahu medzi fyziológiou a psychológiou je ťažšia. Rozpadá sa na dve otázky: Po prvé, môžeme si myslieť, že naše telesné správanie sa je zapríčinené len fyziologickými príčinami? Po druhé, aký je vzťah medzi mentálnymi javmi a súvisiacimi telesnými aktmi? Zvonku sa dá pozorovať len správanie sa tela: naše myšlienky môžu druhí ľudia dedukovať, no precítiť ich môžeme len my. To nám nahovára zdravá myseľ. Ak to povieme so všetkou teoretickou prísnosťou, nemôžeme pozorovať akcie tela, ale len určité účinky, ktoré majú na nás; to, čo v tom istom čase vidia iní, môže byť podobné, ale vždy sa viac alebo menej líši od toho, čo vidíme my. Z tohto dôvodu a pre iné príčiny je priekopa medzi fyzikou a psychológiou taká široká, ako sa kedysi myslelo. Dá sa povedať, že fyzika predpovedá, čo uvidíme za určitých okolností: v tomto zmysle je vetvou psychológie, keďže naša vízia je „mentálny“ jav. Toto hľadisko získalo v modernej fyzike na dôležitosti, a to v dôsledku snahy tvrdiť len také veci, ktoré sú empiricky overiteľné, a pretože previerka je vždy pozorovanie nejakou ľudskou bytosťou, teda jav patriaci do psychológie. Toto všetko patrí skôr do oblasti filozofie týchto dvoch vied ako do ich praxe; ich techniky ostávajú odlišné, hoci ich objekty sa zbližujú.

Vráťme sa k dvom otázkam na začiatku predošlého odseku: ako sme videli v jednej z predošlých kapitol, ak všetky naše telesné akcie majú fyziologické príčiny, naša myseľ sa stane príčinne nedôležitou. S inými môžeme komunikovať, resp. na iných môžeme pôsobiť len telesnými aktmi: naše myšlienky sú dôležité len v tom prípade, ak ovplyvnia to, čo robí naše telo. No keďže rozlíšenie medzi mentálnym a fyzickým je len otázka pohodlnosti, naše telesné akty môžu mať čisto fyzikálne príčiny, medzi ktorými môžu byť aj mentálne fenomény. Praktická otázka sa nedá formulovať ako funkcia ducha a tela. Dá sa možno vysloviť takto: sú naše telesné akty určené fyzikálno-chemickými zákonmi? Ak sú, existuje aj tak nejaká nezávislá psychologická veda, ktorá študuje mentálne javy priamo, bez intervencie umele konštruovaného pojmu „hmoty“?

S istotou sa nedá odpovedať ani na jednu z týchto otázok, hoci existuje niekoľko argumentov v prospech prvej. Dôkazy nie sú priame; nemôžeme vypočítať pohyby nejakého človeka tak, ako povedzme planéty Jupiter. Nedá sa určiť presná hranica medzi ľudským telom a nižšími formami života; nikde neexistuje hranica, ktorá by nás nabádala povedať: tu už prestáva stačiť fyzika a chémia. Ako sme videli, niet presnej deliacej čiary medzi živou a mŕtvou matériou. Je teda pravdepodobné, že fyzika a chémia vládnu všade.

Čo sa týka možnosti existencie nezávislej psychologickej vedy, v súčasnosti sa nedá ísť tak ďaleko. Psychoanalýza sa pokúsila do určitej miery vytvoriť takú vedu, ale zatiaľ treba pochybovať o úspechu jej pokusov, keďže sa vyhýba brať do úvahy fyziologické príčiny. Hoci váhavo, inklinujem k názoru, že raz tu budeme mať vedu, ktorá obsiahne fyziku aj psychológiu, ale odlišnú od obidvoch, ako existujú teraz. Technika fyziky sa zrodila pod vplyvom viery v metafyzickú realitu „hmoty“, ktorá dnes už neexistuje; nová kvantová mechanika má odlišnú techniku, ktorá sa zaobíde bez falošnej metafyziky. Technika psychológie bola vyvinutá do určitej miery pod vplyvom viery v metafyzickú realitu „ducha“. Považujem za možné, že keď sa fyzika aj psychológia definitívne zbavia týchto anachronických omylov, splynú v jednej vede, ktorá nebude skúmať ani ducha ani hmotu, ale javy, ktoré nebudú mať ani nálepku „fyzikálny“, ani „mentálny“. Do tých čias musí otázka vedeckého postavenia psychológie ostať otvorená.

Názory profesora Haldana na psychológiu však vyvolávajú aj užšie vymedzenú otázku, na ktorú existuje oveľa definitívnejšia odpoveď. Tvrdí, že charakteristický pojem psychológie je „osobnosť“. Nedefinuje tento termín, ale môžeme sa dovtípiť, že má na mysli nejaký zjednocujúci princíp, ktorý viaže dokopy všetky prvky jedného ducha, pripúšťajúc ich vzájomné pôsobenie. Táto idea je vágna; nahradzuje pojem „duša“, nakoľko je pojem duše ešte udržateľný. Od pojmu duša sa líši v tom, že nejde o jednoduchú entitu, ale o druh kvality v celostnosti. Tí, čo veria na existenciu osobnosti, si myslia, že všetko, čo obsahuje duch Jána Kováča, má kováčovskú kvalitu a to má za následok, že nič podobné nemôže existovať v duchu nikoho iného. Ak sa pokúsite podať vedecký obraz mysle Jána Kováča, nesmiete sa uspokojiť so všeobecnými údajmi, ako sa indiferentne podávajú o každom prvku hmoty: musíte si spomenúť, že uvádzané udalosti sa prihodili tomuto osobitnému človeku a sú to, čo sú, pre celú jeho históriu a jeho charakter.

Táto hypotéza má niečo príťažlivé, ale nevidím nijaký dôvod považovať ju za pravdivú. Je samozrejmé, že dvaja ľudia v tej istej situácii môžu reagovať rôzne v dôsledku rozdielov v ich minulosti; to isté však platí o dvoch kúskoch železa, z ktorých jeden bol zmagnetizovaný a druhý nie. Predpokladáme, že spomienky sa vrývajú do pamäti a ovplyvňujú správanie rozdielmi fyzikálnej štruktúry. Podobné úvahy sa dajú vysloviť o charaktere. Ak je jeden človek cholerický a druhý flegmatický, dá sa rozdiel pričítať činnosti žliaz a vo väčšine prípadov ho možno ovplyvniť vhodnými liekmi. Viera, že osobnosť je niečo mysteriózne a neredukovateľné, nemá vedecký podklad; prijímame ju, pretože lichotí našej sebaláske.

Vráťme sa k tým dvom tvrdeniam: „Pre psychologické vysvetlenie nie je prítomnosť len prelietavá chvíľa: obsahuje zároveň minulosť aj budúcnosť.“ a „Priestor a čas neizolujú osobnosť: vyjadrujú poriadok, ktorý v nej sídli.“ Pokiaľ ide o minulosť a budúcnosť, myslím si, že profesor Haldane má na mysli také javy, ako je stav nášho myslenia, keď sme práve videli blesk a očakávame zahrmenie. Dá sa povedať, že aj blesk, ktorý je minulosť, aj hrom, ktorý je budúcnosť, obidva vstupujú do nášho súčasného mentálneho stavu, ale to by znamenalo nechať sa zmýliť metaforou. Spomienka na blesk nie je blesk a predvídanie hromu nie je hrom. Nemyslím len to, že spomienka a očakávanie nemajú fyzikálne účinky; myslím na účinnú kvalitu subjektívnej skúsenosti: vidieť je jedna vec, spomínať si je druhá. Vzťahy prítomnosti k minulosti a budúcnosti sú v psychológii, ako aj v iných vedách, vzťahy kauzálne, nie interpretačné. (Samozrejme si nemyslím, že moje očakávanie vyvolá hrom; minulá skúsenosť, že po blesku nasleduje hrom, spolu s prítomným bleskom vyvolá očakávanie hromu.) Pamäť nepredlžuje existenciu minulosti; je len jedným zo spôsobov, čo minulosť spôsobuje.

Vo vzťahu k priestoru je situácia podobná, ale zložitejšia. Existujú dva druhy priestoru: jeden, ktorý obsahuje osobnú skúsenosť každého z nás, a druhý, ktorý je fyzikálny a obsahuje telá iných osôb, stoly a stoličky, Slnko, mesiac a hviezdy, a to nielen ako odraz našich osobných pocitov, ale ako predpokladáme, že osebe existujú ako také. Tento druhý druh priestoru je hypotetický a jeho existenciu môže logicky poprieť každý, kto je ochotný predpokladať, že svet neobsahuje nič okrem jeho vlastných skúseností. Profesor Haldane nechce ísť až tak ďaleko a musí teda pripustiť priestor, obsahujúci aj iné veci ako jeho osobnú skúsenosť. Čo sa týka subjektívneho priestoru, existuje vizuálny priestor, ktorý obsahuje všetky moje vizuálne skúsenosti; existuje hmatový priestor; existuje, ako poznamenal William James, „objemový“ priestor bolesti žalúdka; a tak ďalej. Ak som považovaný za predmet vo svete predmetov, potom všetky formy subjektívneho priestoru sú vo mne. Hviezdne nebo, ktoré vidím, nie je ďaleké nebo astronómov, ale pôsobenie hviezd na mňa; čo vidím, je vo mne, nie mimo mňa. Hviezdy astronómie sú vo fyzikálnom priestore, ktorý je mimo mňa, a ktorého existenciu poznám len z dedukcie a nie z analýzy vlastných pocitov. Konštatovanie profesora Haldana, že priestor vyjadruje vnútorný poriadok osobnosti, platí pre môj osobný priestor, nie pre fyzikálny priestor; jeho sprievodné tvrdenie, že priestor neizoluje osobnosť, by bolo správne len vtedy, keby fyzikálny priestor bol aj vnútri mňa. Len čo sa tento zmätok vyrieši, jeho stanovisko prestane byť prijateľné.

Ako všetci Hegelovi žiaci, aj profesor Haldane by nám rád dokázal, že skutočne nič nie je od ničoho oddelené, že všetko spolu súvisí. Ak sa dá prijať jeho argumentácia, dokázal, že minulosť a budúcnosť každého človeka koexistujú s jeho prítomnosťou a že priestor, v ktorom žijeme, je súčasne aj v každom z nás. Aby dokázal, že „osobnosti sa navzájom nevylučujú jedna druhú, ide ešte ďalej.“ Zdá sa, že osobnosť každého jednotlivca vytvárajú jeho ideály a že naše ideály sú viac alebo menej rovnaké. Ešte raz zopakujem jeho slová:

„Aktívny ideál pravdy, spravodlivosti, lásky a krásy máme stále pred očami… Tento ideál je ostatne jedinečný, hoci má rozličné podoby. Z týchto spoločných ideálov a bratstiev, ktoré vytvárajú, prichádza zjavenie boha.“

Musím sa priznať, že takéto výroky mi vyrážajú dych a neviem, kde začať. Nepochybujem o slovách profesora Haldana, keď vraví, že „aktívny ideál pravdy, práva, lásky a krásy“ má stále pred očami; som istý, že je to tak, pretože to vraví. No ak sa má tento neobyčajný stupeň cnosti priznať celému ľudstvu, nazdávam sa, že moja mienka platí tak ako jeho. A ja konštatujem, že lož, neprávosť, nenávisť a ošklivosť nielenže v praxi existujú, ale sú aj ideálmi. Naozaj verí, že Hitler a Einstein mali „jeden ideál, hoci mal rôznu podobu“? Myslím si, že obidvaja by ho mohli obžalovať z ohovárania. Samozrejme sa dá povedať, že jeden z nich je darebák a nedrží sa ideálu, ktorý uznáva vo svojom srdci. To sa mi vidí príliš pohodlným riešením. Hitlerove ideály pochádzajú hlavne od Nietzscheho, u ktorého všetko svedčí o úplnej serióznosti. Kým sa problém nevyrieši (inými zbraňami ako hegelovskou dialektikou), neviem, ako sa dá poznať, či je stelesnený ideál Jehova alebo Wotan.

Ak ide o názor, že večné božie požehnanie má byť posilou pre chudobných, hlásali ho vždy bohatí, ale chudobným začína ísť na nervy. Dnes už asi nie je rozumné spájať ideu boha s obranou ekonomickej nespravodlivosti.

Panteistická doktrína vesmírneho zámeru trpí na ťažkosť, podobne ako teistická, hoci trochu odlišným spôsobom, ako vysvetliť nevyhnutnosť časového priebehu evolúcie. Ak je čas ireálny – ako veria prakticky všetci panteisti – prečo všetky dobré veci na svete prichádzajú na konci a nie na začiatku diania? Nebol by rovnako vyhovujúcim obrátený poriadok udalostí? Ak je ilúziou myšlienka, že veci majú svoje dátumy, a boha to nezaväzuje, prečo volil boh dať príjemné veci na koniec a nepríjemné na začiatok? Súhlasím s dekanom Ingem, v názore, že na túto otázku sa nedá odpovedať.

„Rodiaca sa “ doktrína, ktorú preberieme teraz, sa vyhýba tejto ťažkosti a kategoricky podporuje myšlienku skutočnosti času. Uvidíme, že naráža na iné, ale aspoň rovnako veľké prekážky.

Jediným reprezentantom „rodiaceho sa“ zámeru v Zborníku BBC je profesor Alexander. Začína tým, že mŕtva matéria, živá matéria a vedomie sa vo svete objavili postupne a pokračuje:

„Predmetný rast je niečo, čo sa dá nazvať rodením sa; túto myšlienku a výraz uviedol, resp. znovu uviedol p. Lloyd Morgan. Život sa rodí z matérie a vedomie zo života. Živá bytosť je teda materiálna bytosť, ktorá je upravená tak, že vykazuje novú kvalitu, a tou je život… To isté sa dá povedať o prechode od života k mysleniu. Bytosť „s myslením“ je tiež žijúca bytosť, ale táto dosiahla takú vývojovú zložitosť, jej niektoré časti sú tak jemne organizované, osobitne ich nervový systém, že sú obdarené duchom – alebo, ak sa vám to lepšie páči, vedomím.“

Pokračuje vyhlásením, že nie je dôvod, prečo by sa tento proces mal končiť duchom. Naopak, navrhuje „ďalší stupeň existencie bytia po duchu, ktorý je k duchu v takom vzťahu, ako duch k životu alebo život k matérii. Túto kvalitu nazývam božstvom a bytosť, ktorá ho vlastní, bohom. Zdá sa mi, že všetky veci smerujú k zrodeniu tejto kvality a preto vravím že aj veda, keď naberá širší rozhľad, vyžaduje existenciu božstva.“ Vraví: „Svet smeruje k božstvu, ale božstvo v dnešnom stave vývoja sveta ešte nedosiahlo svoju odlišnú povahu.“ Dodáva, že preňho boh „nie je stvoriteľom, ako ho predstavujú svetové náboženstvá, ale tvorom.“

Medzi názormi profesora Alexandra a Bergsonovej „kreatívnej evolúcie“ je blízka príbuznosť. Bergson zastáva názor, že determinizmus sa mýli, pretože v priebehu evolúcie sa vyskytli ozajstné novinky, ktoré sa nedali dopredu predpovedať, ba ani predvídať. Podľa neho existuje nejaká mysteriózna sila, ktorá všetko núti vyvíjať sa. Napríklad zviera, ktoré nevidí, dostáva akýsi mystický signál pre zrak a začne sa chovať tak, že sa mu začnú vyvíjať oči. Každú chvíľu sa vynára niečo nové, ale minulé neumiera, zachováva sa v pamäti – a zabúdanie je len zdanlivé. Tak sa svet stále obohacuje a stáva miestom, kde je príjemne žiť. Podstatné je vyhnúť sa intelektu, ktorý hľadí dozadu a je statický; musíme využívať intuíciu, ktorá v sebe nesie pohnútky pre kreatívne novinky.

Neslobodno si myslieť, že niekto udáva dôvody, prečo by sa tomu všetkému malo veriť; možno pár kúskov zlej biológie, pripomínajúcej Lamarcka. Na Bergsona sa treba pozerať ako na básnika: na základe vlastných princípov sa vyhýba všetkému, čo by sa mohlo týkať inteligencie.

Netvrdím, že profesor Alexander prijíma celú Bergsonovu filozofiu, ale ich názory sú si podobné, hoci ich vyvinuli nezávisle. Ich teórie sú rovnaké v zdôrazňovaní významu času a vo viere, že v priebehu evolúcie sa vynárajú nepredvídané novosti.

Filozofiu vynárajúcej sa evolúcie robia neuspokojivou viaceré ťažkosti. Hlavnou je asi tá, že aby sa vyhli determinizmu, odmietajú jej zástancovia akékoľvek predvídanie a napriek tomu predpovedajú budúcu existenciu boha. Sú presne v postavení Bergsonovho kôrovca, ktorý by chcel vidieť, ale nevie čo je to vidieť. Profesor Alexander vraví, že na základe určitých životných skúseností, ktoré nazýva „numinóznymi“, máme akúsi vágnu predstavu „božstva“. Vraví, že pocity, ktoré charakterizujú také skúsenosti, sú „pocity mystéria, niečoho hrozného, alebo aj nápomocného v našej bezmocnosti, ale vždy sú niečím celkom iným ako to, čo poznáme na základe našich zmyslov alebo úvah.“ Neuvádza príčiny, prečo týmto pocitom pripisuje váhu, alebo prečo predpokladá, že pokrok urobí z ľudského ducha dôležitejší prvok ľudského života (ako to vyžaduje jeho teória). Podľa antropológov by človek mal veriť práve opaku. Zmysel pre mystérium, resp. pre nie ľudskú priateľskú alebo nepriateľskú silu, hrá oveľa dôležitejšiu rolu v živote divých ako civilizovaných ľudí. Pravda je, že ak sa má pri takýchto pocitoch myslieť na náboženstvo, každá známa etapa ľudského pokroku bola spojená so zmenšením úlohy náboženstva. Toto teda vôbec nie je v súlade s takzvaným „evolučným“ argumentom v prospech vynárajúceho sa božstva.

Tento argument je v každom prípade extrémne krehký. Vravia nám, že boli tri štádiá evolúcie: hmota, život, duch. Nemáme nijaký dôvod predpokladať, že svet ukončil svoj vývoj, a tak je pravdepodobné, že po určitom čase v budúcnosti príde štvrtá fáza – a potom, človek by povedal, piata a šiesta atď. Ale nie. Štvrtou fázou by mala byť evolúcia skončená. Veď hmota nemohla predvídať život, život nemohol predvídať vedomie, no vedomie môže čo aj len hmlisto, predvídať najbližšie štádium, najmä ak je to vedomie Papuánca alebo Hotentota. Je zrejmé, že toto všetko sú len bohapusté dohady. Môže to byť pravda, ale nie sú racionálne dôvody, prečo by sme to mali predpokladať. Filozofia vynárania sa má plnú pravdu v tom, že budúcnosť je nepredpovedateľná, ale sotva to povedala, púšťa sa do predpovedania budúcnosti. Ľudia sa väčšmi vzpierajú vzdať sa výrazu „boh“ ako idey, ktorú kedysi toto slovo reprezentovalo. Prívrženci teórie rodiacej sa evolúcie sú presvedčení, že boh nestvoril svet, a uspokojujú sa výrokom, že svet si tvorí boha. No okrem mena nemá taký boh nič spoločné s predmetom tradičných kultov.

Čo sa týka kozmického zámeru vo všeobecnosti a v akejkoľvek forme, možno mu urobiť dve výčitky. Po prvé tí, čo veria na kozmický zámer, si vždy myslia, že svet sa bude ďalej vyvíjať tak ako dosiaľ. Po druhé, zastávajú názor, že to, čo sa udialo dosiaľ, dokazuje dobré úmysly vesmíru. Obidva názory sú diskutovateľné.

Čo sa týka nasmerovania evolúcie, argument sa dotýka najmä toho, čo sa udialo na našej Zemi od čias, ako sa začal život. No naša Zem je len nepatrný kútik vesmíru a sú dôvody predpokladať, že nijako nie je typická pre ostatok vesmíru. Sir James Jeans si myslí, že je pochybné, či sa niekde inde vyskytuje život. Pred kopernikovskou revolúciou bolo prirodzené predpokladať, že boh má s našou Zemou osobitné úmysly, no to je dnes neprijateľná hypotéza. Ak má vesmír úmysel vyvinúť vedomie, musíme ho označiť za nekompetentný, keďže za tak dlho vytvoril tak málo. Samozrejme je možné, že duch sa manifestuje inde, ale nemáme o tom žiaden vedecký dôkaz. Môže sa zdať čudesným, že život vznikne náhodou, ale v takom obrovskom vesmíre sa náhody môžu vyskytnúť.

Ak aj prijmeme ten čudesný názor, že vesmírny zámer sa týka špeciálne našej malej planétky, zistíme, že sú dôvody na pochybovanie, či je cieľom to, čo udávajú teológovia. Ak nepoužijeme dosť jedovatých plynov na zničenie všetkého života, ostane Zem obývateľnou ešte dosť dlho, no nie navždy,. Možno nám do medzihviezdneho priestoru uletí atmosféra; možno prílivy a odlivy zapríčinia, že Zem sa obráti natrvalo jednou stranou k Slnku a potom bude na jednej pologuli príliš teplo, na druhej príliš chladno; možno (ako v moralizujúcej rozprávke J. B. S. Haldana) Mesiac sa skotúľa na Zem. Ak sa aj nestane nič z tohto, celkom iste zahynieme, keď vybuchne Slnko a ostane z neho malý biely trpaslík; Jeans predpovedá, že sa to stane asi o milión miliónov rokov, ale presný dátum je zatiaľ neistý.

Milión miliónov rokov nám dáva dosť času na prípravu konca a dúfame, že do tých čias urobia značný pokrok aj astronómia aj delostrelectvo. Astronómovia možno objavia ďalšiu hviezdu obkľúčenú obývateľnými planétami a delostrelci nás ta možno vystrelia rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. V tom prípade z cestujúcich, ktorí boli pri odlete dosť mladí, možno niektorí dorazia k cieľu prv než umrú na starobu. Iste je to slabá útecha, ale uspokojme sa s málom.

Okružné plavby po vesmíre však nepredĺžia život natrvalo, ani keď sa robia s najdokonalejšou vedeckou technikou. Druhý termodynamický zákon znie, že energia prechádza vždy z koncentrovanejších miest do menej koncentrovaných, a že nakoniec všetka vezme na seba formu, keď je každá ďalšia zmena nemožná. V tomto štádiu, ak nie už skôr, sa život musí zastaviť. Ešte raz citujme Jeansa:

„S vesmírmi je to ako so smrteľníkmi – jediný možný život je smerovanie k hrobu.“

To ho vedie k úvahám, ktoré sa vzťahujú k našej téme:

„Tri storočia, ktoré uplynuli od tých čias, ako Giordano Bruno podstúpil mučeníctvo upálením za vieru, že existujú mnohé svety, premenili naše chápanie vesmíru temer na nepoznanie, no nepriviedli nás bližšie k pochopeniu vzťahu života a vesmíru. Stále sa môžeme len pokúšať uhádnuť zmysel tohto života, ktorý je podľa všetkého taký vzácny. Je to konečný vrchol, ku ktorému smeruje všetko tvorstvo? Pre ktorý boli milióny miliónov rokov premien hmoty na neobývané hviezdy a hmloviny, ako aj plytvanie slnečným žiarením na púšťové oblasti len neuveriteľne márnotratnou prípravou? Či je to jednoducho náhodný vedľajší produkt nejakého prírodného procesu, ktorý má nejaký iný, možno ešte čudnejší cieľ? Alebo, ak sa máme pohybovať na skromnejšej rovine myslenia, máme ho považovať za druh akejsi choroby, ktorá postihne matériu v starobe, keď stratila zvýšenú teplotu a schopnosť vyžarovať pri vysokých frekvenciách, čím mladšia a mocnejšia matéria vedela zničiť aj život? Alebo, zavrhnúc všetku poníženosť, opovážime sa predstaviť si, že je to jediná skutočnosť, ktorá tvorí kolosálne masy hviezd a hmlovín, ako aj neuveriteľne dlhé perspektívy astronomického času, namiesto toho, aby to boli ony, ktoré tvoria ju?“

To, čo sme práve čítali, podľa môjho názoru vystihuje alternatívy, ktoré poskytuje veda, a to čestne a bez nadŕžania. Z hľadiska logiky sa dá veľa povedať v prospech poslednej možnosti, že duch je jediná skutočnosť a astronomické priestory a časy stvoril on. No tí, čo tento názor príjmu v nádeji, že uniknú nepríjemným záverom, si dobre neuvedomujú, čo to bude znamenať. Všetko, čo priamo poznám, je časť môjho „ducha“ a dedukcie, ktorými poznávam existenciu iných vecí, nie sú nijako presvedčivé. Môže sa teda stať, že neexistuje nič, čo nie je v mojej mysli. V tom prípade platí, že keď umriem, vesmír zmizne. Ak však pripustím existenciu aj iných vedomí ako môjho, musím pripustiť existenciu celého astronomického vesmíru, pretože dôkazy sú rovnako presvedčivé v obidvoch prípadoch. Jeansova posledná alternatíva nie je teda pohodlná teória, podľa ktorej existujú vedomia iných ľudí, ale nie ich telá: je to teória, podľa ktorej som sám v prázdnom vesmíre, a vymýšľam, vďaka mojej plodnej vynaliezavosti, ľudský rod, geologické éry Zeme, Slnko, hviezdy a hmloviny. Proti tejto teórii neexistuje, podľa môjho vedomia, nijaký platný logický argument: no proti každej inej forme doktríny, že vedomie je jediná skutočnosť, svedčí fakt, že naše dôkazy vedomia iných ľudí sme odvodili z dôkazov existencií ich tiel. Preto platí, že ak majú druhí ľudia vedomie, majú telá; jednotlivec môže byť vedomie bez tela, ale len ak existuje na svete sám.

Teraz prichádzam k poslednej otázke našej diskusie o kozmickom zámere, totiž: svedčí to, čo sa dosiaľ udialo, pre dobrý úmysel vesmíru? Hlavný dôvod pre tento názor, ako sme videli, je skutočnosť, že vesmír vyprodukoval NÁS. To nemôžem poprieť. Sme však skutočne takí nádherní, že to ospravedlňuje taký dlhý úvod? Filozofi zdôrazňujú hodnoty: podľa nich si myslíme, že niektoré veci sú dobré a keďže naozaj sú dobré, musíme byť veľmi dobrí, ak ich označujeme za také. To je však cirkulárny argument. Bytosť s inými hodnotami by mohla považovať naše hodnoty za natoľko ukrutné, že sú dôkazom, že nás inšpiroval satan. Nie je čosi groteskne absurdné v divadelnej scéne, keď si ľudia držia pred sebou zrkadlo a tvrdia, že to čo vidia je také výborné, že to dokazuje, že kozmický zámer na to poukazoval celý čas? V každom prípade, načo táto glorifikácia človeka? Čo povedať o levoch a tigroch? Zničia menej zvieracích a ľudských životov ako my a sú oveľa krajšie ako my. Čo o mravcoch? Vedú korporatívny štát oveľa lepšie ako hocktorý fašista. Nebol by svet slávikov, škovránkov a srniek lepší ako náš svet ukrutností, nespravodlivosti a vojen? Prívrženci kozmického zámeru majú veľa rečí o našej predpokladanej inteligencii, no ich spisy vyvolávajú o tom pochybnosti. Keby som ja bol všemohúci a mal k tomu milióny rokov čas na pokusy, nevychvaľoval by som sa Človekom ako výsledkom mojich snáh.

Človek ako čudná náhoda v stratenom kúte, je pochopiteľný: jeho zmes cností a nerestí je taká, ako sa dá očakávať pri náhodnom pôvode. Len bezmedzná samoľúbosť môže vidieť v človeku pohnútku, ktorú vševedúcnosť považuje za adekvátnu pre motív stvoriteľa. Kopernikovská revolúcia by nebola urobila svoje dielo, keby nebola ľuďom vštepila viac skromnosti, ako majú tí, čo si myslia, že Človek je dostatočný dôkaz kozmického zámeru.