Bertrand Russell

Záver

Na predošlých stránkach sme v krátkosti načrtli niektoré najdôležitejšie konflikty medzi teológmi a vedcami za posledné štyri storočia. Pokúsili sme sa vyhodnotiť vplyv dnešnej vedy na dnešnú teológiu. Videli sme, že kedykoľvek od čias Koperníka boli veda a teológia v rozpore, zvíťazila veda. Videli sme tiež, že keď išlo o praktické otázky, napríklad čarodejníctvo a medicínu, veda sa snažila o zmiernenie utrpenia, kým teológia podporovala prirodzenú divokosť človeka. Na rozdiel od teologickej mentality, šírenie vedeckej mentality dosiaľ nepopierateľne zlepšovalo údel ľudstva.

Dnes však tento spor vstupuje do celkom novej fázy, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, vedecká technika začína mať dôležitejšie účinky ako znáša vedecký rozmer mozgu. Po druhé, na miesto kresťanstva nastupujú nové náboženstvá a opakujú chyby, ktorých sa kresťanstvo zbavilo.

Vedecký rozmer mozgu tápe; nenamýšľa si, že pozná celú pravdu; ani to, že jeho najistejšia vedomosť je celkom pravdivá. Vie, že skôr alebo neskôr treba opraviť každú teóriu a že táto oprava vyžaduje slobodný výskum a slobodnú diskusiu. Teoretická veda však umožnila vznik vedeckej technike, a táto technika nemá v sebe nič tápavého, čo charakterizuje teóriu. Na začiatku tohto storočia revolucionizovala fyziku relativita a kvantová teória, ale všetky objavy na podklade starej fyziky nám ďalej slúžia. Využitie elektriny v priemysle a každodennom živote (vrátane elektrických centrál, rádia a elektrického svetla) spočíva na prácach Clerka Maxwella, uverejnených v roku 1870; no ani jeden z tých objavov neprestal fungovať, hoci dnes vieme, že niektoré Maxwellove názory boli nesprávne. V ďalšom období praktickí experti, ktorí využívajú vedecké techniky, a ešte viac vlády a veľké firmy, ktoré zamestnávajú praktických expertov, prebrali mentalitu, veľmi rozdielnu od mentality vedcov: mentalitu plnú pocitov bezhraničnej moci, arogantnej istoty, radosti zo spracovania hmoty, a to aj hmoty ľudskej. V skutočnosti je to pravý opak vedeckej mentality, ale nedá sa poprieť, že svojím dielom k tomu prispela aj veda.

Ani všetky priame účinky vedeckej metódy nie sú blahodarné. Na jednej strane zvýšili deštrukčný účinok vojenských zbraní, ako aj počet obyvateľov, ktorí zanechajú mierovú činnosť a budú bojovať alebo vyrábať muníciu. Na druhej strane zvýšili produktivitu práce a veľmi sťažili fungovanie starého ekonomického systému, ktorý sa zakladal na nedostatku; prudký stret nových ideí zrušil rovnováhu starých civilizácií a uvrhol Čínu do anarchie, Japonsko do dokonalého imperializmu západného typu, Rusko do násilného pokusu vytvoriť nový ekonomický systém a Nemecko do násilného pokusu zachovať starý. Za všetky tieto zlá našej doby padá vina čiastočne na vedeckú techniku, teda koniec koncov na vedu.

Vojna medzi vedou a kresťanskou teológiou je napriek občasným potýčkam na hraničných stanoviskách temer ukončená; myslím si, že väčšina kresťanov pripúšťa, že ich náboženstvo má z toho osoh. Kresťanstvo sa zbavilo zbytočností, zdedených po vekoch barbarstva a temer vyliečené zo svojej náklonnosti prenasledovať. Liberálnejším kresťanom ostáva doktrína, ktorá má svoju hodnotu: prijímajú učenie Ježiša Krista, že máme milovať svojich blížnych; veria, že každý jedinec má v sebe niečo, čo si zaslúži rešpekt, hoci sa musia zrieknuť nazývať to dušou. Okrem toho sa v cirkvách šíri presvedčenie, že kresťania sa majú stavať proti vojnám.

No kým staré náboženstvo bolo takto očistené a stalo sa v mnohom ohľade dobrodením, zrodili sa nové náboženstvá, ktoré sa zo všetkých síl bojovnej mladosti snažia prenasledovať a potláčať vedu, ako to robila inkvizícia za čias Galilea. Ak v Nemecku poviete, že Kristus bol Žid, alebo v Rusku, že atóm stratil svoju substanciu a stal sa sériou udalostí, hrozí vám veľmi prísny trest – možno skôr nominálne ekonomický ako legálny, no zato nie miernejší. Prenasledovanie intelektuálov v hitlerovskom Nemecku a komunistickom Rusku prevyšuje v ukrutnosti to, čoho sa dopustili cirkvi za posledných dvesto päťdesiat rokov.

Veda, ktorá v súčasnosti podstupuje najpriamejší úder prenasledovania, je politická ekonómia. Jedinec, ktorý má v v tejto oblasti názory, nepáčiace sa vláde, unikne v Anglicku (ktoré je výnimočne tolerantné, a také bolo vždy) prísnym sankciám len vtedy, ak si svoj názor ponechá pre seba, alebo ak ho prejaví len v knihách určitej hrúbky. Aj v tomto Anglicku vystavuje prejav komunistických názorov v prednáškach alebo lacných brožúrkach ich autora k strate prostriedkov obživy a občasným pobytom vo väzeniach. Podľa jedného nedávneho zákona, ktorý sa dosiaľ neaplikoval v plnej prísnosti, hrozia trestné sankcie nielen autorovi spisov, ktoré vláda považuje za podvratné, ale aj každému, kto ich má; predpokladá sa, že by ich mohol použiť na oslabenie lojálnosti armád Jeho Veličenstva.

V hitlerovskom Nemecku a komunistickom Rusku je oblasť ortodoxie širšia a sankcie za heterodoxiu celkom iného rádu prísnosti. V týchto dvoch štátoch existuje súhrn doktríny, schválenej vládou a tí, čo otvorene prejavia svoj nesúhlas, aj keď si zachovajú život, sa odsudzujú na nútené práce v koncentračnom tábore. Pravda je taká, že čo je kacírstvo v jednom štáte, je pravou vierou v druhom. Ak sa jedincovi, prenasledovanému v jednom štáte, podarí ujsť do druhého štátu, je tam privítaný ako hrdina. Obidva režimy sa zhodne pridŕžajú doktríny inkvizície, že v otázke pravdy treba raz pre vždy vyhlásiť, čo je pravda a potom prísne trestať všetkých, čo nesúhlasia. História konfliktu medzi vedou a cirkvami ukazuje falošnosť tejto doktríny. Dnes sme všetci presvedčení, že prenasledovateľom Galilea nikto nenalial rozum do hláv, ale niektorí z nás sú v tomto ohľade menej istí, ak ide o Hitlera alebo Stalina.

Je poľutovaniahodné, že príležitosť dať voľný beh intolerancii sa naskytla vo dvoch proti sebe stojacích táboroch. Keby bol existoval štát, kde by boli vedci mohli prenasledovať kresťanov, možno by Galileiho priatelia neboli protestovali proti každej intolerancii, ale len proti intolerancii ich protivníkov. Galileiho priatelia by boli jeho doktrínu povýšili na úroveň dogmy a Einstein, ktorý dokázal, že aj Galileo aj inkvizícia sa mýlili, by bol býval odsúdený obidvomi tábormi a nikde by nebol našiel útočisko.

Niekto môže namietať, že súčasná perzekúcia je na rozdiel od minulej politická a ekonomická, nie teologická; taká výhovorka by nezodpovedala histórii. Útoky Luthera na odpustky stáli pápežstvo ohromné sumy a aj revolta Henricha VIII. ho zbavila značných príjmov, ktoré poberal tristo rokov. Kráľovná Alžbeta prenasledovala katolíkov, pretože ju chceli nahradiť Máriou Stuartovnou alebo Filipom II. zo Španielska. Veda oslabila moc cirkvi nad myslením ľudí, čo viedlo nakoniec ku konfiškácii obrovských cirkevných majetkov v mnohých štátoch. Ekonomické a politické pohnútky boli vždy jednou z príčin perzekúcií, možno hlavnou.

Argument proti perzekúcii ostáva nezmenený, nech je jej zámienka akákoľvek. Znie tak, že nikto z nás nevie celú pravdu a že objavy nových právd uľahčuje slobodná diskusia, kým cenzúra ich sťažuje; koniec-koncov sa ľudské blaho zvyšuje objavmi pravdy a zmenšuje činmi založenými na omyle. Nové pravdy sú často v rozpore so súkromným záujmom: protestantská doktrína, že niet dôvodu držať v piatok pôst, vyvolala za čias kráľovnej Alžbety vehementnú opozíciu predavačov rýb. Ale všeobecný záujem vyžaduje, aby sa nové pravdy slobodne šírili.

Keďže sa však dopredu nevie, či je nová doktrína pravdivá, jej sloboda má za následok slobodu omylu. Myšlienky, ktoré sa stali predmetom záujmu všetkých, sa stali predmetom zákazu v Nemecku a Rusku a nie sú dosť rešpektované inde.

Hrozba voči intelektuálnej slobode je dnes väčšia, ako bola kedykoľvek od roku 1660; ale už neprichádza od kresťanských cirkví. Prichádza od vlád, ktoré v dôsledku súčasnej anarchie a chaosu zdedili svätosvätý charakter, patriaci kedysi cirkevným autoritám. Je zrejmou úlohou vedcov a všetkých, čo pripisujú hodnotu vedeckým poznatkom, aby protestovali proti novým formám perzekúcie, miesto aby sa tešili, že sa vytrácajú staré. Túto úlohu nesmie oslabiť nijaká sympatia voči doktrínam, v mene ktorých sa prenasleduje. Nijaká sympatia voči komunizmu nám nesmie zabrániť uznať, čo v Rusku nie je v poriadku; ani uvedomiť si, že vláda, ktorá nepovolí nijakú kritiku svojich dogiem, sa nakoniec stane prekážkou pre objavy nových poznatkov. Na druhej strane nijaká averzia voči komunizmu alebo socializmu nás nesmie nechať pripustiť barbarské činy v Nemecku na potlačenie komunizmu a socializmu. V štátoch, kde vedci získali takmer toľko intelektuálnej slobody, ako si priali, je ich povinnosťou ukázať nestranné odsúdenie obmedzovania slobody v iných štátoch, nech sú doktríny, v mene ktorých sa sloboda obmedzuje, akékoľvek.

Tí, ktorým záleží na intelektuálnej slobode, môžu byť iba menšina, ale je to medzi nimi, kde sú tí, čo sú dôležití pre budúcnosť. Videli sme význam Koperníka, Galileiho a Darwina v histórii ľudstva a neslobodno si myslieť, že budúcnosť neprinesie ďalších ľudí tohto druhu. Ak sa im zabráni robiť svoju robotu a mať vplyv na dianie, ľudstvo zakrpatie a nastane nový vek temna, ako prvý nasledoval po brilantnej epoche antiky. Nová pravda je často na prekážku, najmä tým, čo majú moc; napriek dlhej histórii ukrutností a fanatizmu ostáva hlavným dielom nášho inteligentného ale nerozumného druhu.

Prameň: Bertrand Russell, Religion and Science, With a New Introduction by Michael Ruse, Chapter X – Conclusion, Oxford University Press, New York – Oxford, 1997. – Preložil Rastislav Škoda.

(Predošlé kapitoly boli v číslach 76 – 84.)