Sam Harris

Pri kritike náboženského dogmatizmu veľmi často sa ozve obrana, vydávaná za samozrejmý fakt: na sekulárnej báze nemožno budovať morálku.

 Vyzerá to potom tak, ako keby znásilňovanie a vraždenie detí mohlo byť skutočne zlé len vtedy, ak ho za také označí boh. Ako keby bez božieho výroku dobro a zlo bolo len otázkou sociálnej dohody a každá spoločnosť mala slobodu rozhodnúť, či násilie a vraždenie detí nie je momentálne len zdravá rodinná zábava. Bez boha vraj môže byť J. W. Gacy, ktorý v Chicagu zavraždil 33 ľudí, lepšou osobou ako Albert Schweitzer – ak to rozhodne dosť ľudí.

Obavy pred sekulárnym morálnym chaosom sú veľmi rozšírené. To je o to prekvapujúcejšie, že treba mať mnohé chybné predstavy o morálke a ľudskej povahe, aby sa takáto predstava natrvalo usadila v ľudskom mozgu. O nepodloženom vzťahu medzi vierou a morálkou by sa dalo dlho hovoriť, ale zatiaľ nech stačia tieto tri body:

1. Keby knihy ako biblia boli jediné spoľahlivé predpisy pre slušnosť medzi ľuďmi, nedali by sa v ohľade morálky ani prakticky ani logicky kritizovať. Niet však nič lahšieho ako kritizovať morálku, ktorá sa opisuje v biblii, keďže väčšina jej strán je jednoducho odporná a pre civilnú spoločnosť neprijateľná.

Ak sa zamyslíme nad obsahom biblie, žasneme pri predstave, že by to mohol byť spoľahlivý sprievodca na ceste k morálnosti. Sústavne sa tam spomínajú ľudské obete, genocídy, otrokárstvo a nepriateľstvo k ženám.

Napríklad božia rada rodičom je občerstvujúco jednoduchá: keď deti neposlúchajú, treba ich biť prútom:

• „Kto ľutuje svoj prút, ten nemá svojho syna rád, kto ho však miluje, ten ho priúča na trestanie zavčasu” (Pr 13, 24).
• „Krvavé sinky olamujú zlo” (v znení Svätého písma SSV), resp. „Modriny rán sú liečivou masťou na zlého” (v znení inej biblie s neudaným vydavateľstvom z roku 1964) – (Pr 20, 30).
• „Neukracuj chlapca na treste, bo nezomrie, keď ho vyšľaháš korbáčom. Ty ho vyšľaháš korbáčom a (tým) zachraňuješ jeho dušu pred peklom”. (Pr 23, 13-14).

Ak sú naše deti také nehanebné, že sa postavia proti nám, treba ich zabiť:

• „Kto udrie svojho otca alebo svoju matku, musí zomrieť.” (Ex 21,15).
• „Lebo každý, kto bude zlorečiť svojmu otcovi alebo svojej matke, musí zomrieť.” (Lv 20,9).
• „Ak má niekto zaťatého a nepoddajného syna … nech ho všetci ľudia toho mesta ukameňujú na smrť, aby tak odstránili zlo spomedzi seba.” (Dt 21, 18-21).

Slovami Ježiša Krista v Novom zákone:

• „Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť.” (Mk 7,10 a Mt 15, 4).

Máme teda kameňovať ľudí za bludárstvo, cudzoložstvo, homosexualitu, prácu v nedeľu, uctievanie sôch a obrazov, čarodejníctvo a celý rad iných vymyslených zločinov.

Väčšina kresťanov si myslí, že Kristus opustil všetky tieto barbarstvá a učil čistej láske a tolerancii. Vôbec nie, len čítajte:

• „Kto by zrušil jediné z prikázaní (Zákona alebo Prorokov), … bude v nebeskom kráľovstve najmenší”. (Mt 5, 19).
• „Ľahšie sa pominie nebo a zem, ako by zo Zákona vypadla jediná čiarka”. (Lk 16,17).
• „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie”. (2 Tim 3,16).

Každý, kto si myslí, že Kristus učil len Zlaté pravidlo a hlásal lásku k blížnemu, nech sa vráti k čítaniu Nového zákona. A nech venuje osobitnú pozornosť morálke, ktorá bude platiť, keď sa Kristus vráti na zem v oblakoch slávy:

• „Aby v ohnivom plameni potrestal tých, čo nepoznajú Boha.” (2 Sol 1,8)
• „Ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst.” (2 Sol 2,8).
• „Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov.” (Hebr 10, 28).
• „Keď príde deň súdu a záhuby bezbožných ľudí.” (2 Pt 3,7) a veľa riadkov v Zjavení apoštola Jána.

Nie je náhoda, že Tomáš Akvinský učil, že bludárov treba zabíjať a Augustín, že ich treba mučiť. (Položme si otázku, či je možné, že tieto dva piliere kresťanstva nečítali Nový zákon dosť pozorne, aby zistili, že sa mýlia.) Ako prameň objektívnej morálnosti je biblia jednou z najhorších kníh, aké existujú. Bola by najhoršia – keby našťastie neexistoval korán.

Treba zdôrazniť, že sami rozhodujeme o tom, čo je v tej Dobrej knihe dobré. Čítame o Zlatom pravidle a zisťujeme, že je to brilantný súhrn mnohých našich etických impulzov. Čítame, že ženu, ktorá na svojej svadobnej noci nie je panna, treba na smrť ukameňovať a usúdime (ak sme civilizovaní), že je to najhoršie bláznovstvo. Primárne rozhodujúce sú teda naše vlastné etické intuície. A stojíme pred jednoduchou voľbou: alebo sa pustíme do diskusie o etike hodnej dvadsiateho prvého storočia – používajúc argumenty a vedecké poznatky nahromadené poslednými dvomi tisícročiami ľudského uvažovania – alebo sa obmedzíme na diskusiu prvého storočia n.l., ako je zachovaná v biblii.

2. Keby bolo pre morálku potrebné náboženstvo, existoval by dôkaz, že ateisti sú menej morálni ako veriaci.

Ľudia viery pravidelne opakujú tvrdenie, že za väčšinu hrozných zločinov dvadsiateho storočia je zodpovedný ateizmus. Sú ateisti skutočne menej morálni ako veriaci? Je síce pravda, že režimy Hitlera, Stalina, Maa a Pol Pota boli do istej miery bezbožnícke, ale neboli špeciálne racionálne. Ich verejné vyhlásenia boli o málo viac ako litánie klamstiev: o rase, ekonómii, nacionalizme, priebehu dejín alebo morálnom nebezpečenstve intelektualizmu. V mnohých prípadoch aj tu bolo na vine náboženstvo. Pozrime sa na holokaust: antisemitizmus ktorý kus po kuse postavil nacistické krematóriá, bol priamym dedičstvom stredovekého kresťanstva. Počas storočí videli európski kresťania v židoch najhoršiu skupinu kacírov a každé sociálne zlo pripisovali ich prítomnosti medzi veriacimi.

Kým nenávisť voči židom sa v Nemecku prejavovala predovšetkým sekulárnym spôsobom, jej korene boli bez pochyby náboženské a vyslovene náboženská démonizácia židov trvala storočia. Vo vatikánskych novinách pretrvávala obžaloba židov z krvných zločinov až do roku 1914. Osvienčim, gulag a smrtné polia neboli však príkladom toho, čo sa stane, keď sa ľudia postavia príliš kriticky voči nesprávnym názorom; naopak, tieto hrôzy svedčia o nebezpečenstve myslenia, ktoré nie je dosť kritické voči špecifickým sekulárnym ideológiám. Netreba vysvetľovať, že racionálny argument proti náboženskej viere nie je argumentom v prospech slepého uznania ateizmu za dogmu. Problém, na ktorý ateista upozorňuje, je v podstate problém samotnej dogmy – ktorých má každá cirkev viac ako dosť. Nepoznám z histórie prípad spoločnosti, ktorá by trpela, pretože jej členovia boli príliš rozumní.

Podľa správy Spojených národov o ľudskom rozvoji z roku 2005 sú ateistické spoločnosti – to sú štáty ako Nórsko, Island, Austrália, Kanada, Švédsko, Švajčiarsko, Belgicko, Japonsko, Holandsko, Dánsko a Veľká Británia – v súčasnosti najzdravšie, ako ukazujú parametre pravdepodobnej dĺžky života, vzdelania dospelých, príjmu na osobu, rovnosti pohlaví, samovrážd a detskej úmrtnosti. Naopak, päťdesiat štátov, ktoré sú na tomto zozname na najnižších miestach, je neochvejne náboženských. Je samozrejmé, že údaje tohto druhu nevyriešia otázku príčinnosti – viera v boha môže viesť k poruchám spolunažívania v spoločnosti, poruchy v spoločnosti môžu viesť k posilneniu viery jednotlivcov, jeden faktor môže napomáhať druhému alebo obidva môžu prameniť v hlbokom nedorozumení. Ak ponecháme stranou otázku príčiny a účinku, tieto skutočnosti ukazujú, že ateizmus sa dobre znáša so základnými požiadavkami civilnej spoločnosti; dosvedčujú, že viera ako taká nijako nezvyšuje zdravie spoločnosti.

3. Keby náboženstvo predstavovalo jedinú možnú objektívnu bázu morálnosti, nebolo by možné vybudovať neteistickú objektívnu bázu morálnosti. Nielen že to nie je nemožné – je to jednoduché.

Je samozrejmé, že si vieme predstaviť objektívne zdroje morálneho poriadku, ktoré nevyžadujú existenciu zákonodarného boha. V knihe Koniec viery som vyslovil názor, že otázky morálky sú v skutočnosti otázky šťastia a utrpenia. Ak existujú objektívne lepšie a horšie cesty k zvyšovaniu šťastia na tomto svete, mali by byť objektívnymi morálnymi hodnotami, ktoré sa oplatí poznať. Či raz budeme v stave poznať tieto pravdy a dohodnúť sa o nich, to sa nedá povedať dopredu, ale tak je to už so všetkými vedeckými otázkami. Ak existujú psychofyzikálne zákony, ktoré riadia ľudské pocity dobrého života – a prečo by nemali existovať? – sú potenciálne objaviteľné. Ich poznanie sa stane trvalou bázou pre objektívnu morálku. Medzičasom svedčia všetky ľudské skúsenosti, že láska je pre dobrý život na tomto svete lepšia ako nenávisť. Toto je objektívna požiadavka na ľudské myslenie, dynamiku sociálnych vzťahov a morálny poriadok našej spoločnosti. Kým nemáme nič, čo by bolo konečným, vedeckým prístupom k zvyšovaniu ľudského šťastia, zdá sa solídnou výpoveď, že napríklad násilie na deťoch nie je jeho primárnou zložkou.

Jedna z najväčších výziev pre civilizáciu dvadsiateho prvého storočia je, aby sa ľudia naučili otvorene hovoriť o tom, čo sa ich najhlbšie dotýka – o etike, duchovných skúsenostiach a nevyhnutnosti ľudského utrpenia, a to spôsobom, ktorý nie je do neba volajúco iracionálny. Tomuto projektu nestojí nič tak v ceste ako rešpekt, ktorý majú ľudia pred náboženskou vierou. Nezlučiteľné náboženské doktríny balkanizovali náš svet na oddelené morálne spoločenstvá a tieto rozdelenia sa stali pretrvávajúcimi príčinami medziľudských konfliktov. Myšlienka, že medzi náboženskou vierou a morálkou je úzky vzťah, je jeden z hlavných mýtov, ktorý akceptujú aj inakšie rozumní mužovia a ženy. Ako všetky mýty sa však dá ľahko odhaliť a vysvetliť.

*  *  *

Sam Harris je autor knihy Koniec viery: Náboženstvo, teror a budúcnosť rozumu. W.W.Norton & Co., 2004.

*  *  *

Prameň: Sam Harris, The Myth of Secular Moral Chaos, Free Inquiry 26/3, s.18-19, 2006.

Preložil Rastislav Škoda