Reiner Luyken

Protokol jedného vojnového zločinu. Ako ohnivé gule padali 30. mája 1999 bomby NATO na varvarinský most. Prečo?

Páter Milivoj Čirič slúžil v malom pravoslávnom kostolíku na brehu rieky trojičnú omšu. V hoteli Plaza poniže kostola dával vedúci sviatočný obed pre svojich zamestnancov. Na uliciach okolo kostolného dvora ponúkali sedliaci a sťahovaví trhovci svoj tovar ako každé nedeľné predpoludnie: zemiaky a iné poľné plodiny, listy pre kruhové píly a iné nástroje, cvičky a tričká značky adidas. Šestnásťročná Saňa Milenkovičová prechádzala so svojimi kamarátkami Marinou Jovanovičovou a Marianou Stojanovičovou po úzkom železnom moste, ktorý tu vedie cez rieku Moravu. Asi päťdesiat metrov od mosta smerom po prúde stál na piesčitom brehu Radomír Stojanovič s udicou v ruke.

Dosiaľ sa vojna idylického mestečka Varvarin v južnom Srbsku sotva dotkla. Jeden miestny policajt prišiel o život 9. januára v potýčke s UČK v Kosove. Raz, bolo to začiatkom mája, prešla cez most jednotka protileteckej obrany. Druhý raz, to bolo dve noci pred Trojicou, počuli obyvatelia rachot tankov na cestách. O deviatej tohto 30. mája zahučali sirény letecký poplach, no nik si z toho nič nerobil. A tak tu tohto dňa piloti spojencov spôsobili krvavý kúpeľ, ktorý NATO vydáva za „legitímny útok na hlavnú zásobovaciu cestu srbskej armády“.

Dve prúdové lietadlá, veľké ako pár topánok

Tesne pred jednou zdvihol Radomír Stojanovič svoj pohľad. Nebo bolo modré a bezoblačné. Uvidel dve prúdové stíhačky letiace ponad Varvarin na sever. Dobre ich mohol rozoznať. Pamätá sa, že mu pripadali ako pár topánok. Robili veľký oblúk a tak ich najprv stratil z očí. No po chvíli ich zočil opäť a leteli tým istým smerom ako predtým. Potom však zahli na východ a jedna sa spustila strmhlav na juh. To začul zvuk, ako keď niekto napodobňuje ostré „Zzíímm“ a dve asi dvojmetrové telesá leteli z horizontu priamo na neho. Videlo sa mu, že za letu krúžia. Hodil sa na zem a hlavu si zakryl ramenami.

Bomby zasiahli most na mieste stredného piliera. Predelili jeho železnú priehradovú konštrukciu ako bleskovo režúci zvárací horák. Rozdelené časti mosta padali popri pilieri do rieky. Stojanovič nebol ranený. Keď vzhliadol zo svojej piesčiny, videl na varvarinskej strane vytŕčať z vody auto. Patrilo Ratoborovi Simonovičovi, ktorý z trhu viezol domov svoju matku Ružicu. Na druhej strane sa tri dievčatá kŕčovito držali železnej konštrukcie tesne nad rýchlo tečúcou vodou. Boli práve v strede mosta, keď začuli blížiace sa lietadlá – alebo to boli už bomby? Rozbehli sa o život, ale prv než dosiahli breh, prepadla sa naraz pod nimi zem.

Marina Jovanovičová, temperamentné dievča, dodnes sa hompáľa na barlách. Na šiji má hlbokú, ako prst dlhú jazvu. Mariana Stojanovičová je tichšia a bojazlivejšia ako jej priateľka; jedno rameno má v sadre. Mariana a Saňa sú z dedinky Dolný Katun, ležiacej v údolí rieky ale ďaleko od brehu a na druhej strane ako Varvarinu.

Marina je z Belehradu. Rodičia ju sem poslali kvôli vojne, aby ju ochránili pred bombami padajúcimi na hlavné mesto. Minúty, ktoré uplynuli po výbuchu, líči ako film, ktorý prestal bežať, a zaryl sa jej do pamäti ako zamrznutá sekvencia. Krátko po výbuchu sa pozrela na hodinky a videla, že je jedna minúta po jednej; vtom zamdlela. Za dve minúty sa prebrala. Vysoko na modrom nebi videla dva kondenzačné pásy. Saňa, to ešte žila, visela cez železnú traverzu dole hlavou nad vodou. Povedala: „To sa ti sníva?“ Marína sa opatrne šmýkala dole, aby jej pomohla. Bolo šesť minút po jednej. Po druhý raz padali bomby.

Radomir Stojanovič začal po prvej explózii zbierať svoju rybársku výstroj. Bolo to konanie šokovaného, ktorý robí, ako by sa nič zvláštneho nebolo stalo. Išiel celkom k vode. Začul zvuk lietadiel, ktorých kondenzačné pásy videla Marina. Vyškriabal sa na breh. Stál na hrádzi, keď videl, ako sa naňho rútia bomby po druhý raz. Hodil sa dolu z hrádze.

Aj iní svedkovia, ktorí toto bombardovanie prežili, počuli ten prelet medzi dvomi útokmi. Čo videli piloti zhora? Na varvarinských brehoch prepukla hektická činnosť. Tlaková vlna výbuchu vybila v hoteli Plaza okná a viacerých účastníkov hostiny pre zamestnancov zhodila zo stoličiek. Najprv nastalo hrobové ticho. Potom vbehli do miestnosti kričiace deti. Celá spoločnosť sa hrnula cez kuchyňu a hľadala spásu v pivnici; keď tam však videli kotol plynového kúrenia a všetky tie plynové vedenia, rozmysleli si to. Domovník Dragoslav Savič vybehol z hlavného vchodu a uvidel na druhej strane rieky tie tri dievčatá. Vrátil sa do recepcie a telefonoval na miestnu políciu; povedal im aj, aby upovedomili policajnú stanicu v Čičevaci na druhej strane rieky, lebo stadeto sa nedá pomôcť. Bol už na polovičnej ceste k mostu, keď zas padli z neba bomby „ako dve jasno svietiace ohňové gule“.

Tucty ľudí bežali po prvom útoku z trhoviska na breh rieky. Po svahoch sa spúšťali k rieke, aby pomohli Šimonovičovcom, uväzneným v ich potápajúcom sa aute. Ktosi im kričal: „Čo ste sprostí? Veď tí vždy strieľajú dvakrát!“  Zoran Marinkovič mu odpovedal: „Už sú tu!“ A v nasledujúcej chvíli boli obidvaja mŕtvi.

Väčšina svedkov tvrdí, že druhá detonácia bola hlasnejšia ako prvá. Lomoz, pravdepodobne to bol tento druhý, bolo počuť až v Kruševaci, 16 km proti prúdu. Na štvrtom poschodí jedného úradu v centre mesta sa tam triasla podlaha.

Bomby zasiahli dopoly do vody ponorenú časť mosta na varvarinskej strane. Výbuch odhodil kus železnej konštrukcie veľký ako izba na dobrých sto metrov až do cintorína pri kostole. Ešte tam leží. Ostrohranné úlomky bomby svišťali vzduchom. Šimonovičových auto zmizlo vo vlnách. Telo Ratobora Šimonoviča vyplavila voda na breh až za pár dní.

Osem mŕtvol v márnici

Popoludní tohto slnečného dňa, ktorý sa začal tak pokojne, ležalo v márnici osem mŕtvol. Zo skrvavenej košele kňaza Milivoja Čiriča vytŕčal nahý pahýľ šije. Letiaci kus železa mu odtrhol hlavu. Vojkan Stankovič, 33-ročný, ležal na poľných nosítkach s bledou kožou a s prekrútenými údmi ako skorokresťanský mučeník. Z jeho prerezaného brucha vytekali črevá.

Ktosi položil pravú nohu Zorana Marinkoviča, odtrhnutú od panvy, cez jeho ľavé plece. Vyligotaná čierna nedeľná topánka bola riadne obutá. Nad kolenami odrezané predkolenia Milana Saviča ležali obrátene na jeho rozfranforcovanom spodku tela. Lebka Dragoslava Terziča bola v strede otvorená. Len z rieky vylovená Ružica Simonovičová bola zvonku neporušená. Jej tvár niekto opísal ako že „umrela v pokoji“. Saňa Milenkovičová umrela asi po druhom bombardovaní; iste prv, ako ju a jej dve priateľky previezli do kruševackej okresnej nemocnice.

V tom čase sa už piloti vrátili na svoju základňu. Washington Post citovala za pár hodín stanovisko jedného úradníka NATO, že pilot, ktorý letí „vo výške toľko a toľko tisíc stôp, nemôže zbadať a varovať zvedavcov tiesniacich sa na nejakom moste“.

Mená pilotov NATO nepovie. Public Information Service of Supreme Headquarters of Allied Powers in Europe (SHAPE, = Úrad verejných informácií hlavného veliteľstva spojených síl v Európe) v juhobelgickom meste Mons nechce prezradiť ani ich národnosť. Úradná verzia tejto udalosti znie takto: „Dve F-16 napadli most štyrmi laserom riadenými 2000-funtovými (asi 1000 kg) bombami v krátkom slede po sebe. Prvý útok zničil strednú časť, druhý útok zbytok mosta.“

Od podplukovníka Michaela Kämmerera, majúceho na starosti nemeckú tlač v Monse, sme sa dozvedeli, že varvarnský most bol len „sekundárnym cieľom“. To značí, že piloti našli pri svojej misii svoj prvoradý cieľ už zničený a preto si vyhľadali „náhradný cieľ“.

Prečo ho napadli za jasného dňa, k tomu ešte v nedeľu, a to vo veľmi osobitnú nedeľu, keď ide viac ľudí do kostola ako obyčajne? Vedeli že sa koná aj trh? A ak to nevedeli – prečo im to niekto nepovedal pri prípravnom pohovore pred akciou? Hovorca NATO Jamie Shea predsa na svojich konferenciách vždy uisťoval zhromaždených novinárov, že všetky útoky sú plánované tak, aby „kolaterálne škody“ boli minimálne!

Plány letov pre každú akciu za kosovskej vojny zostavoval Desk Officer of Combined Allied Operations Command (CAOC = niekto ako hlavný plánovač) vo Vicence v Taliansku. Zakladali sa na „zhora“ dodaných zoznamoch cieľov. Podplukovník Kämmerer nevie, kto zostavoval tieto. „To by som sa musel pozrieť.“ Nedozvedel sa nič. Len toľko povedal: „Tí si s tým nedali veľa práce!“

Podľa Washington Post klasifikoval plánovací štáb civilné ciele podľa výšky očakávaných kolaterálnych škôd. Stupeň 3 bol napr. prípad bombardovania sídla ústredia strany v Belehrade, kde bolo treba počítať s „až 350 mŕtvymi, z toho 250 civilov“. Na najvyššej úrovni schvaľovali ciele Bill Clinton, Tony Blair a Jacques Chirac.

Od Kämmerera sme sa dozvedeli, že sekundárne ciele sa prešmyknú na zoznam cieľov bez politického preverovania. Pre ne neexistoval ani čas útoku, ani odhad možného počtu obetí. Vedenie vojny bez ohľadu na straty?

George Robertson bol počas kosovskej vojny britským ministrom obrany. Skoro každodenne napádal pri každej príležitosti „Miloševičovu vojnovú a propagandistickú mašinériu“. Po vojne ho Tony Blair nechal kráľovnou povýšiť za šľachtica. Dnes je tento lord generálnym sekretárom NATO a informácie nedáva o nič ľahšie ako juhoslovanský aparátčik. Náš dlhý list s prosbou o vysvetlenie okolností bombardovania varvarinského mosta ostal bez odpovede. Napriek sľubu jeho sekretárky, že sa o to postará, len čo bude mať čas.

Akčný plán pre pilotov ostáva tajomstvom

„To sa teda načakáte!“, smeje sa John Erickson, profesor obranných štúdií na univerzite v Edinburgu, jeden z popredných vojnových vedcov Veľkej Británie. „Dobre poznáme nášho Georgea Robertsona! Ten chlap je nemožný.“ Aj prezradenie na pohľad bezvýznamných podrobností by vraj umožnilo závery o akčných plánoch. Rozkazy na jednotlivé akcie musia byť prísne tajné. Neslobodno udať ani výšku letov pri bombardovaní. Erickson súdi, že tajnostkárstvo slúži zatušovaniu skutočnosti.

Podľa jeho názoru sa dá z výpovedí svedkov varvarinského prípadu uzatvárať, že druhý útok „bol zrejme cieleným útokom na civilistov. Tu sa nedá hovoriť o kolaterálnych škodách. Most už bol zničený. V blízkosti nebola ani polícia ani vojsko. Akcia sa prehrešovala proti všetkým pravidlám vedenia vojny. Bol to vojnový zločin.“

„Sú piloti vojnoví zločinci?“

„Nesú zodpovednosť za svoj čin, lebo zrejme leteli dosť nízko, aby mohli rozpoznať ľudí na moste.“ Je možné, že vedome prekročili hranice povoleného osobného rozhodovania. „Vyzerá to tak, že jednoducho sa chceli zbaviť svojho nákladu a mostu dať poslednú ranu.“ Nedá sa však vylúčiť, že NATO nariadilo „voľnú paľbu“ aj na „príležitostné ciele“. Pre to svedčí skutočnosť, že útoky na nevojenské ciele počas kosovskej vojny boli zamerané na čo možno najväčšie znepokojenie civilného obyvateľstva. Erickson sa domnieva, že možno nebolo náhodou, že väčší a širší most cez Moravu, len 13 km severne od Varvarinu, nebol bombardovaný. „To by nebolo malo želaný psychologický efekt.“

„Máte na mysli terorizovanie civilného obyvateľstva?“

„Áno.“

Tento vojenský vedec predpokladá, že varvarinský most bombardovali americké bombardéry. Neamerickým pilotom chýbala operatívna kompetencia pri nasadení laserom riadených zbraní. Pri tejto technike púšťa pilot svoje bomby na cieľ v reflektovanom lieviku vlastného lasera alebo lasera sprevádzajúceho lietadla. Na vnútornej strane ihlanu sa bomby kĺžu ako v špicatej škarnicli do cieľa. Pravdepodobne sa použil systém Pave Way 2 s presnosťou zasiahnutia na 20-50 metrov.

Ľudia? „Na to sa nehľadí …“

Aj Paul Beaver si je skoro istý, že nálet uskutočnili Američania. Sám je pilot, lietal v britskej Royal Air Force. Priebeh bombardovania rekonštruuje na základe svojich vedomostí o príkazových štruktúrach a o psychologických stavoch pilotov bombardovacích lietadiel takto: Keď tie dve F-16 zistili, že ich primárny cieľ je už zničený, hlásil sa veliteľ náletu u svojej centrály, pravdepodobne u jednej blízkej AWAC. Od nej dostal kódovú značku sekundárneho cieľa, „niečo ako sedem-tri-deväť-štyri bravo“. Naťukal to do svojho palubného počítača a ten mu vypľul presnú polohu cieľa. „Piloti ani nevedeli, čo je cieľ.“

Zistili si to pri svojom prvom prelete. Pri výške letu asi 6000 metrov je pri bežnom použití fotografického systému LANTRIN a aj „voľným okom“ pomerne ľahko možné rozoznať na zemi každý detail.

„Aj ľudí?“

„Pravdu povediac, na ľudí sa tu nehľadí. Pilot sa stará v prvom rade o to, aby sám z toho vyšiel so zdravou kožou, a potom, aby zničil cieľ. Koncentruje sa na cieľ.“

„Prečo napadli piloti ten cieľ po druhý raz? Pri prelete medzi dvomi náletmi predsa museli vidieť, že most je zničený.“

Aj druhý útok zodpovedal služobnému príkazu, len bol „zle namierený“. Išlo o totálne zničenie mosta rozrušením jeho upevnenia na brehu, jeho „podložky“.

„Zásah základov mosta na brehu by bol pravdepodobne narobil ešte viac nešťastia. Treba si predstaviť, že po prvom útoku utekajú ľudia na miesto udalosti v snahe pomôcť poraneným.“

„Samozrejme, na to netreba veľa fantázie.“

„Neexistujú príkazy, aby sa v podobnej situácii neútočilo po druhý raz?“

„Práve naopak. Pri pochybnosti o výsledku prvého náletu sa zaútočí po druhý raz. Na ľudí tam dolu na zemi sa nemyslí. Tí sú predsa ďaleko.“

V novembri bol otvorený nový moderný most cez Moravu. Financovali ho Srbi žijúci vo Švajčiarsku. Autá prechádzajú skoro váhavo cez ohnivo červenú stavbu. Na varvarinskej strane mnohí zastanú, vystúpia z auta a zamyslene idú k pomníku obetiam krvavej nedele.

Doma v Dolnom Katune vyťahuje Sanina mama fotografiu svojej dcéry, na ktorej sa do kamery veselo smeje tínedžer s na bok nasadenou bejzbalovou čapicou. Saňa chodila do školy pre veľmi nadané deti, do matematického gymnázia v Belehrade. Na vysvedčení mala len jednotky. Merala meter osemdesiat. No mama o nej stále hovorí ako svojej „malej“.

V jednom rohu izby stojí ako oltár plastikom zakrytý Sanin počítač. Na stole váza s kvetinami. Starý otec, postavou obor, tvrdí, že to bol nemecký letec, čo zabil jeho najmilšiu vnučku. Jeden priateľ, vraj fyzik, má mať dôkazy, že tí letci počkali s druhým náletom, aby zasiahli čo možno veľa civilistov.

Sanina mama je sekretárka šéfa jednej obchodnej spoločnosti v Čičevaci. Občas sa skoro rozplače. No vzchopí sa, rysy tváre sa jej zaostria a prezrádzajú vnútornú silu ako na antickej soche. Tušila, že most by mohol byť cieľom útoku. Keď sa dcéra v tú trojičnú nedeľu vypravovala do Varvarinu, najprv ju nechcela pustiť. Ale potom si povedala: „Hlúposť, veď dnes je nedeľa, to sa nič nemôže stať.“

Teraz hovorí s vlhkými očami: „Doviezli sme malú z Belehradu sem, aby sme ju chránili, aby sa jej nič nestalo – a tu ju zabili.“ Uspokojí sa a dodáva: „Neviem sa zbaviť otázky: Prečo?“

Prameň: Reiner Luyken, „Die Brücke“, Die Zeit, č.50, 9. decembra 1999.

Preložil Rastislav Škoda