Philipp Gessler

Ako ďalej s ekuménou?  Kardinál Ratzinger a Ján Pavol II. dali ekuméne výpoveď. Chcú mať silnú cirkev – ale táto bude v Európe malá, slabá a otvorená.

Kto ešte ide do kostola, v tomto prípade do katolíckeho kostola, a tam sa stretne s tolerantnými bratmi a sestrami iných kresťanských konfesií, ten vie, ako to tam chodí: všeličo, čo sa deje pri oltári, je mu cudzie; zdá sa však, že je tu niečo, čo zázračne spája – vyznanie viery, ktoré sa spoločne deklamuje. Je identické – až na jedno miesto. Keď príde reč na to, že veria na jednu, svätú a katolícku (miesto kresťanskú) cirkev, je naraz koniec duchovnej jednoty.

Joseph kardinál Ratzinger, šéf kongregácie pre vieru vo Vatikáne, teraz svojím nedávnym spisom Domine Jesus nanovo zdôraznil zásadný rozdiel medzi rímsko-katolíckou a inými kresťanskými, najmä protestantskými cirkvami. Ako sa na nemeckého profesora patrí, znie jedna z jeho zásadných viet skoro právnicky chladným tónom takto:

„Existuje teda jedna jediná Kristova cirkev, ktorá subsistuje v katolíckej cirkvi a vedú ju nasledovníci Petra a v spolupráci s nimi biskupi. Naproti tomu cirkevné spoločenstvá, ktoré si nezachovali platné episkopáty a pôvodnú a úplnú skutočnosť eucharistického mystéria, nie sú cirkvi vo vlastnom význame tohto slova.“

Bŕ! Komu leží na srdci ekuména, tomu urobí práve táto posledná veta veľký žiaľ. Ale: je to hádam niečo naozaj celkom nové? Hovorila hádam rímsko-katolícka cirkev dakedy niečo iné? Je rímsko-katolícka cirkev v skutočnosti liberálnejšia?

V jadre: nie je! Rímska cirkev dnes už síce nenazýva protestantské cirkvi „nekatolíckymi sektami“, ako to robilo cirkevné právo ešte v roku 1917. No ani II. Vatikánsky koncil, prebiehajúci v rokoch 1962-1965, ktorým sa táto najstaršia ustanovená spoločnosť sveta mala otvoriť k rozhovoru s inými, nehovoril nakoniec inakšie, iba ak konciliantnejším tónom. Cirkev povedala o sebe:

„Toto je jediná cirkev Kristova a v našom vyznaní viery ju uznávame za jednu, svätú, katolícku a apoštolskú … To nevylučuje, že sa mimo jej zariadení dajú nájsť početné prvky svätenia a pravdy, ktoré pôsobia ako dary Kristovej cirkvi v smere katolíckej jednoty.“ (Cirkevná konštitúcia, čl. 8, ods. 2).

Ratzinger rozumie len slovám, ale nie duchu II. Vatikánskeho koncilu

Preto predseda Rady evanjelických cirkví v Nemecku, Manfred Kock, reagoval správne, keď konštatoval: Veď toto hlásala katolícka cirkev vždy. Ratzinger túto prekážku na ceste k ekuméne svojím vyhlásením len nanovo vyleštil. Napriek tomu bude to mať dôsledky, a to vo vnútri aj mimo cirkvi. Je to predsa vedome vyslaný signál.

Smerom dovnútra je tento spis jasný pokus kongregácie pre vieru a pápeža (a nielen konzervatívnych kardinálov kúrie) udržať rozutekávajúce sa stádo ovečiek pohromade v košiari. To môže Ján Pavol II. ešte veľa razy oslavovať s miliónmi mladých ľudí, môže navštevovať synagógy a modliť sa so zástupcami iných svetových náboženstiev: vie sa, že tento pápež nechce liberálnu a otvorenú cirkev! Chce mať cirkev ako meč, nabrúsený za Kristovu vec. Preto musí byť podľa jeho názoru cirkev tvrdá – ekuménu rozumie Karol Wojtyla v prvom rade ako krok k želanému a očakávanému návratu týchto náboženských spoločenstiev do lona jeho cirkvi.

Práve to chce pápež povedať týmto textom tým mnohým po reforme túžiacim katolíckym kresťanom, ktorí volajú po vážnom pokroku v ekuméne, ako bolo počuť napríklad v lete na katolíckom dni v Hamburgu: očakávali spoločné prijímanie s protestantmi najneskoršie na ekumenickom cirkevnom dni v Berlíne r. 2003. Majúc pred očami vlastný koniec chce pápež v tomto svätom roku, takom bohatom na významné masmediálne rímsko-katolícke udalosti, vyslať zreteľný signál: keď už ho nebude, môže si byť cirkev modernejšia – ale len čo do formy.

Progresívni katolíci však už aj tak nemajú o ňom nijaké ilúzie a preto odhákujú tento list z Ríma ako zbytočné výčitky spoza záclony. Ukazuje sa, že mimocirkevné dôsledky budú závažnejšie.

Ako povedal Kock, je to rana ekumenickému hnutiu. Kým je tento pápež ešte na tomto svete a jeho najvyšší obranca viery v úrade, neudeje sa vo veciach ekumény nič.

Ešte horšie je, že kto odopiera protestantským spoločenstvám charakter cirkví, sťažuje až znemožňuje dialóg s nimi. Evanjelickí kresťania žiadajú samozrejme celkom právom, aby sa s nimi hovorilo o spolupráci vo veciach viery ako s partnermi na tej istej úrovni. Nie sú malými sestrami veľkej cirkvi v ďalekom Ríme a chcú, aby sa s nimi podľa toho zaobchádzalo.

Kresťanov všetkých konfesií spolu bude postupom času tak málo, že sa budú musieť spojiť pre spoločnú modlitbu.

Na obzore je však útecha, ktorú už II. Vatikánsky koncil prinajmenšom tušil (čo však Ratzinger, ako sa dalo čakať, nijako nezdôraznil): Čas pracuje v prospech ekumény. Budúcnosť cirkvi nemôže byť taká tvrdohlavá, ako sa to javí teraz. Okolo roku 1900 boli dve tretiny katolíkov Európania, ostatok žil na ostatných kontinentoch – no medzitým sa pomer doslova obrátil a význam mimoeurópskych katolíckych obcí ďalej stúpa. To značí, že katolícka cirkev bude v budúcnosti chudobná a pluralitná – také sú stámilióny jej mimoeurópskych veriacich.

Vzhľadom na masové vystupovanie z cirkvi v Európe a prírastky v zemiach tretieho sveta nebude si môcť rímsko-katolícka cirkev dovoliť ignorovať tamojšie skúsenosti so samozrejmou ekuménou a medzináboženským dialógom. A v Európe, osobitne v Nemecku, povedie rozlúčka s národnými cirkvami k tomu, že tých pár katolíckych a evanjelických kresťanov, ktorí ešte ostanú v Lutherovej zemi, samozrejme sa dá dohromady, aby sa vôbec mal kto s kým spolu modliť a sláviť slávnosti viery. Katolícka báza v Nemecku už dnes sa väčšinou tak odcudzila hierarchii, že ju ani Ján Pavol II. ani jeho prelát pre veci viery nedosiahnu.

Jednoduchí katolíci dobre pochopili texty II. Vatikánskeho koncilu, aj keď niektoré pasáže boli veľmi tvrdé: ako otvorenie cirkvi svetu – voči iným ľuďom, iným cirkvám a iným náboženstvám. Je zaujímavé, že kardinál Ratzinger, ktorý pred rokmi patril medzi progresívnych koncilových teológov, zabudol na to, keď sa priblížil k špičke vedenia cirkvi. To však je jeho problém, nie katolíckej cirkvi.

Ratzingerov text a nedávne blahorečenie reakcionárskeho pápeža neomylnosti Pia IX. nie sú teda nič viac ako zúfalé pokusy starých mužov postaviť niečo do cesty bežiacemu vývoju. Vďaka bohu, ich čas prejde; čas prejde ponad nich.

Philipp Gessler (33 r.) je redaktor ľavičiarskeho denníka Tageszeitung v Berlíne. Robil miništranta a chodil do kláštornej školy, študoval dejiny a teológiu. R. 1989 bol v Brazílii a navštevoval tam seminár teológa oslobodenia Leonarda Boffa.

Prameň: Philipp Gessler, Tageszeitung, 07. 09. 2000.