Christopher Hitchens

V októbri 2003 ma masmédiá denne bombardovali dotazmi, čo si myslím o „kanonizácii“ „matky“ Terezy. Pokiaľ viem, bol som jediný svedok, ktorého Vatikán pozval svedčiť proti nej. (Aktuálny pápež vo svojej horúčkovitej kampani vyrobiť toľko svätých, ako len možno, zrušil tradičný úrad „diablovho advokáta“ a tak som plnil svoju úlohu reprezentujúc Diabla číslo jedna, samozrejme, zdarma. To mi robilo dobre – veď hádam neverím na Satana!).

Novinárskym zvedavcom som rozprával to,  čo som vypovedal pred panelom kňazov a monsignorov, pred ktorými som svedčil: naozaj ma vôbec nezaujíma, koho katolícka cirkev beatizuje alebo kanonizuje. Nie som katolík. Rituály a predpisy tej cirkvi nemajú pre mňa nijaký význam. Ozvem sa len vtedy, keď masmédiá robia nejakej udalosti takú propagandu, žeby sa jej dalo skoro uveriť. Keď ste v tom čase čítali noviny alebo sledovali televíziu, mohli ste získať dojem, že Jeho Pápežská Svätosť je uznávaný morálny tútor celého sveta, hoci je v skutočnosti lídrom tradicionalistickej sekty, ktorá svojich ostentatívne celibátnických úradníkov a panenské úradníčky nazýva rodinnými menami ako „Otec“, „Matka“, „syn môj“ atď., (čo predsa, aspoň  spravidla, nijako nezodpovedá skutočnosti; p.p.) a stavia sa vehementne proti skoro každému druhu sexuálneho prejavu, hoci je zhovievavá a má tisíc ospravedlnení pre určitý odpudzujúci druh penetrácie dospelých do detí.

Jedným zo znakov tohto kultu je jeho viera v zázraky – a jednou z podmienok, ktoré musia splniť kandidáti na svätosť, je ich predpokladaná schopnosť zapôsobiť spoza hrobu tak, že sa vyliečia pozemské neduhy. Presne tak ako sa Panna Mária zvykne zjavovať len veriacim katolíkom, aj zázraky sa dejú spravidla vtedy, keď ich treba. A tak keď mala byť „matka“ Tereza „beatifikovaná“, vyhlásená za blaženú – to je prvé štádium plnej kanonizácie, vyhlásenia za svätú – bolo treba dosvedčiť zázrak, ktorý sa udial v dôsledku jej posmrtnej snahy. Náležite sa aj našla bengálska žena a vyhlásilo sa, že jej rakovinný nádor zmizol po zapôsobení lúča svetla z alumíniového obrázku pominutej mníšky.

Každý doktor vám povie, že nevysvetliteľné či „zázračné“ vyzdravenia sa vyskytujú vo veľkých nemocniciach skoro každodenne. Nie je to také časté ako nález krvnej zrazeniny v srdcovom svale alebo zhubného nádoru u na pohľad zdravej osoby (a za toto sa nevyhlasuje zodpovedné žiadne dosiaľ vynájdené božstvo!), ale stáva sa to. Výraz „Zázrak!“, nech ho používame v jeho sekulárnom alebo religióznom chápaní, značí, že pre predmetný prípad niet lekárskeho ani vedeckého vysvetlenia. No keďže v biblii sa píše, že egyptskí faraóni mali kúzelníkov a mágov, ktorí vedeli robiť zázraky (stavím sa, že nevedeli), máme k dispozícii biblickú autoritu pre názor, že výskyt zázraku nedokazuje pravdivosť žiadneho náboženstva. Je samozrejmé, že bengálska žena mohla v každom prípade vyzdravieť, s použitím alebo bez použitia čara zázračne pôsobiaceho obrázku.

Byrokrati beatifikácie sa neunúvali zachovať nejaké štandardy. Lekár dotyčnej ženy na plné ústa vyhlásil, že nemala rakovinu, ale jednoduchú cystu. A táto cysta nereagovala na modlitbu, ale na predpísanú a aplikovanú liečbu. Manžel pacientky podporoval túto verziu historky. Interviewoval niekto lekára čo len na preverenie tvrdenia, že pre lekársku vedu bolo toto vyzdravenie hádankou? Nie, nik to neurobil. Inými slovami: aj vzhľadom na nepresné metódy poľovníkov na svätcov bol tento „zázrak“ hmatateľný podvod takého druhu,  že by bol priviedol aj mastičkára, predávajúceho pod plachtou svojho voza zafarbenú vodičku, do takých ťažkostí, že by pošibal koníka a cválal na najbližší jarmok hľadať ľahkoverných.

To však nie je celé poučenie z písania masmédií, ktoré stále ohlasovali „zázrak“ a ani ich nenapadlo spomenúť aj opačné dôkazy. Proces svätorečenia vyžadoval zázrak, a ten sa našiel. Koniec. Ak sa našiel skeptický reportér, nemohol urobiť viac ako citovať tých, čo boli „za“ zázrak a tých, čo boli „proti“, akoby uvedením oboch mienok slnil svoju povinnosť objektivity. Nie-ktorí ľudia hovoria, že drevené sochy krvácajú a kamenné ronia slzy, niektorí hovoria, že to teda nie. Kto vie? Novinári o tom píšu … vy sa rozhodnite.

To je nezodpovedné a hlúpe. Mnohí seriózni katolíci majú ťažkosti s koncepciou zázračnosti, ktorá ponecháva nevysvetlenú dilemu nevyslyšaných modlitieb nevinných dôverčivých trpiacich. Čo tí nešťastníci musia prekonať, kým sa ich úpenlivé prosby nezosúladia s potrebami zosnulej celebrity, ktorej treba v posmrtnom živote ešte väčšmi pochlebovať?  V Indii a mnohých iných štátoch sa za chudobných a chorých modlia mastičkári a šarlatáni, predávajúci popri tom nadprirodzené medecíny proti známym a liečiteľným chorobám.  Viacerí indickí lekári a racionalisti protestovali proti beatifikácii „matky“ Terezy práve z tohto dôvodu: sťažila úlohu preventívnej a kuratívnej medicíny. Tí z nás, čo sú zabezpečení proti zázračným hláškam zo samozrejmých dôvodov – že prírodné zákony nereagujú na modlitby a že čo sa dá tvrdiť bez dôkazov, to sa dá bez dôkazov aj odmietnuť – majú tendenciu zabudnúť, že táto nevkusnosť a hystéria zvyšuje sumu biedy na Zemi a nijako ju nezmenšuje falošnými sľubmi posmrtného života. Naše masmédiá, ktoré sú v toľkých prípadoch tak hrubo materialistické, sú antimaterialistické práve v nesprávnej chvíli.

*  *  *

Horkokrvný Christopher Hitchens je napriek svojmu liberálnemu ľavičiarstvu obľúbený úvodnikár amerického spoločenského časopisu Vanity Fair.  O jeho knihe Misionárska poloha: Matka Tereza v teórii a praxi, v ktorej kritizoval kult matky Terezy už v roku 1995, sme referovali v občasníku Prometheus.

Prameň: Christopher Hitchens, „Less than Miraculous“, Free Inquiry, 24/2, s. 14, 2004.