Merle Hilbk

Dôsledky rozdelenia Írska

Dany McDryer profitoval z rozdelenia Írska zvláštnym spôsobom:

Vo veľkom sa angažoval za zábranu tehotenstva na katolíckom juhu.

Kým mu lekárne a EÚ nepokazili obchod.

Že je katolík Danny McDryer bohatý, zato ďakuje predovšetkým svojmu neobyčajnému záujmu o ženské pohlavie. Vo veku, keď sa priatelia zaujímali ešte stále len o futbal, on sa už dobíjal pod dievčenské blúzy a keď ostatní boli už poženení, on ešte stále pátral po tajomstvách cudzích ženských tiel.

Tento záujem bol aj príčinou toho, že sa už veľmi skoro vo svojom živote stal určitým druhom národného hrdinu. Nie vo svojom rodnom meste Belfaste, ale v Írsku, kde si naňho ľudia v puboch ešte aj dnes radi spomenú. Najmä na jeho krstné meno.

Spočiatku však pozorovali susedia a učitelia náklonnosti dorastajúceho chlapca s nedôverou. Matka mu tak ako jeho piatim súrodencom vštepovala, „aby sa len nedopustil niečoho hriešneho!“; učitelia na katolíckom gymnáziu v štvrti Rathcoole mu držali kázne na tému „Nijaký sex pred manželstvom“. Keby boli na svete bývali len katolícke dcéry od susedov – možno by to bol Danny aj dodržal. No našťastie tu boli luteránky; vyzývavé študentky v krátkych sukničkách, a občas ochotné aj na flirt.

A bolo tu to dievča na futbalovom ihrisku v tom čudesnom štáte menom Írsko; v štáte, ktorý sa 15-ročnému videl takým cudzím, ako západonemeckým mládencom v šesťdesiatych rokoch NDR. Bolo to v roku 1966, čo pri Londonderry prvý raz prešiel cez hranicu a hneď bol prekvapený, ako „úboho a chudobne“ tu krajina vyzerala v porovnaní s Belfastom. Írsko bola vtedy chudobnejšia časť ostrova, ale mala, ako si Danny spomína, „pôsobivú hustotu krčiem“.

Katolícki bratia vo viere zo susedného štátu pozývali raz na priateľský turnaj do Dublina. Hviezda mora, Dannyho klub, bol jeden z mála, čo sa prihlásili, lebo väčšina klubov v Severnom Írsku mala protestantských členov. A tí zo zásady odmietali kopať na katolíckom juhu.

Jediné, čo z toho zájazdu ostalo Dannymu v pamäti, bolo, že by bol rád zašiel s jedným dievčaťom z okraja futbalového ihriska do hotelovej izby. Ale nemal k tomu odvahu, lebo v celom Dubline sa nedali dostať kondómy. „Kondóm? Čo je to do čerta?“ pýtalo sa udivené dievča. A keď jej prstami naznačil navliekanie, stratila dych: „Miláčik, veď to je zákonom zakázané!“

A tak sa Danny dozvedel, že si začínal známosť s dievčaťom v štáte, kde ešte platilo slovo z Ríma a kde sa katolícka cirkev zamiešavala do najintímnejších každodenných záležitostí; kde mali vládu, ktorá zakázala predaj všetkých druhov prostriedkov na zábranu počatia. Situácia tu bola celkom iná ako v jeho prevažne protestantskej vlasti, kde tiež boli síce krčmy v nedeľu zatvorené, ale pilulky a prezervatívy sa dali voľne kúpiť v každej lekárni.

„Pár miliónov pohlavne dospelých občanov, ktorí musia žiť bez automatov na kondómy, bez veľkých balení v drogériách a po jednom v lekárňach – čo za trh!“ pomyslel si Danny. A rozhodol sa, že sa ho zmocní. Vznikla myšlienka, ktorá urobila z Dannyho mládenca s najneobyčajnejším zamestnaním v Belfaste: pašerák prezervatívov.

„Čo nevidieť si budeme môcť dovoliť všetko!“ povedal Michaelovi a Normanovi, svojim najlepším kamošom v Rathcoole, keď z nich robil obchodných partnerov. Lebo tí dvaja mali niečo, čo Dannymu chýbalo: rodičia Michaela Donaldsona mali v peňaženke toľko peňazí, že si ani nevšimli, keď sa z nich občas vybral na nákup tovaru malý kredit; Norman Kreenie mal už 18 rokov a bol pyšným majiteľom VW-busu. Okrem toho – a to bolo ešte dôležitejšie – mal strýka, ktorý mal spojenia. K výrobcovi prezervatívov. „Nemohli sme predsa ísť do lekárne ako normálny zákazník a pýtať 14 400 kondómov!“, hovorí Danny.

14 400. To je presne množstvo, ktoré pašovali do Írska pri prvom pokuse. Jedného sobotného rána v lete 1966 prevzali na dvore firmy Durex 100 krabíc, každá po 144 prezervatívov. Auto bolo plné až po strechu a Dannymu zvieralo žalúdok, keď sa po diaľnici blížili k hranici. Na šťastie mala dodávka záclony. Colníci, unudene sa opierajúci o strážnicu v pohraničnej obci Tyrone, si mali myslieť, že „títo traja mládenci sú na ceste do prázdninového kempingu.“

Zdá sa, že si to aj mysleli. Lebo keď Norman stiahol okno a trasľavou rukou podával pasy, muž v uniforme sa veľmi povzbudivo usmial. Pri druhej jazde to nebolo inakšie, ani pri tretej, štvrtej a piatej. Skoro 400 krát prešli traja mladí podnikavci štátnu hranicu pri Newry, Tyrone alebo Londonderry. Raz do týždňa, 52 krát do roka. Ani raz nikto nekontroloval náklad. „Boli sme vtedy takí mladí“, spomína a smeje sa Danny. „Komu by napadlo, že má do činenia s prešibanými pašerákmi?“

Transakcia mala stále rovnaký priebeh: V sobotu ráno sa naložila dodávka. Na poludnie sa prekročila hranica. Večer príchod do Dublina, vyložiť tovar, inkasovať. Nech bol náklad aký veľký, zakaždým im prikazovali, aby na budúcu sobotu priviezli viac.

Kondómy preberal tajuplný „gumový kartel“, ktorý ich predával nadrobno, v puboch a na ulici, po prepočítaní dva-tri euro za kus, čo bolo asi desaťkrát viac ako nákupná cena. Taký komentár mal aspoň Dannyho bratranec, ktorý pracoval v Dubline a robil sprostredkovateľa. Preberal tovar na garážovom dvore jedného sídliska a v hotovosti platil.
Kto väzil za kartelom – či ten nakoniec nepozostával len z bratranca a jeho kamošov – o to sa Danny nestaral. „Päťsto percent zisku na každej jazde, a to bez námahy. Načo si tu klásť otázky?“ mrmlal si a užíval si bohatstva. Kúpil si Opel, keď ešte nemal vodičský preukaz, potom dom na severnom pobreží Írska, ktorý prenajímal. Nakupoval v drahých butikách, usporadúval party a holdoval svojej vášni: ženám.

V šiestom roku obchodovania našla Dannyho mama v McDyerskom záhradnom domčeku stovky krabíc s nápisom Durex. „Chlapče, kam ťa to vedie tvoja záľuba?“ smutne sa spytovala, lebo si myslela, že je to pre vlastnú potrebu. „Do Dublina,“ sucho odvetil Danny a podal správu o svojom obchode. „To je teda hriech!“ komentoval to Dannyho otec, veriaci katolík, ktorý celý život zavrhoval zábranu počatia; a „Chcem desať percent zo zisku!“ Dostal ich.

Potom však Európske spoločenstvo prikázalo írskej vláde legalizovať predaj kondómov. Nedotknuteľnosť vlastného tela, presnejšie povedané ochrana pred nákazlivými pohlavnými chorobami a pred nechceným tehotenstvom, sú aj v Írsku dôležitým ľudským právom. Dublin sa podvolil. Začiatkom deväťdesiatych rokov naplnili lekárne regály antikoncepčnými prostriedkami a dokonca aj na vidieku sa dali dostať gumy všetkých značiek a veľkostí. Základ Dannyho obchodu sa zrútil. Vzdal sa toho a prestal.

Dnes má 51 rokov a žije ako učiteľ angličtiny pri Hamburgu. Neupadol do zabudnutia. Jedna televízna moderátorka ho nakoniec vystopovala a chystala sa podať správu a tajuplnom dobrodincovi, ktorý sa zaslúžil o ochranu írskeho národa.

„I did it for the money“ (Robil som to pre peniaze), sucho ju odbil Danny, takže stratila reč.

Zdá sa, že nie celý národ. Dosiaľ sa zachoval pri kúpe kondómov tajný kód z čias prohibície:

„Máte ešte pár Dannyov?“

*  *  *

Prameň: Merle Hilbk, Kleiner Grenzverkehr, DIE ZEIT , č. 7, 2002.

Preložil Rastislav Škoda