Gianni Min? (1)

V dňoch 3. až 7. apríla 2003 odsúdili súd v Havane vo veľmi rýchlom procese niekoľko desiatok opozičníkov „za porušenie zákona o ochrane národnej nezávislosti a kubánskeho hospodárstva.“  A 11. apríla boli rovnako rýchlo súdení a na smrť odsúdení traja únoscovia prievoznej lode, ktorí hrozili cestujúcim, že ich zabijú. Toto zostrenie stanoviska vlády v Havane zapadá do zvyšovania napätia medzi Kubou a Spojenými štátmi, ktoré vyvoláva zdvojnásobená agresivita sokolov americkej administrácie.

Už 16. júna 2002 napadol Wayne Smith, bývalý vedúci sekcie amerických záujmov na Kube , v článku uverejnenom vo významnom denníku Los Angeles Times, rozhodnutie Washingtonu zaradiť tento karibský štát medzi „darebácke štáty, ktoré podporujú terorizmus“. V roku 1962, keď J. F. Kennedy uvalil na Kubu embargo – ktoré odvtedy trvá – bol Smith, univerzitný profesor, ako diplomat v Havane. Koncom sedemdesiatych rokov viedol na popudprezidenta Cartera jediný skutočný pokus o zmierenie medzi Washingtonom a Kubou. Spomína:

„Boli sme už celkom blízko k historickej dohode. No za pomoci G. W. Busha staršieho vyhral voľby Ronald Reagan a všetko padlo do vody. Škoda, dalo sa vyhnúť 25 rokom nových sporov a napätia.“

Smith nevyberá slová, keď odsudzuje politiku G. W. Busha, ktorá má pripraviť verejnú mienku na inváziu do Kuby.

„Jeden z pilierov politiky Bushovej administrácie je tvrdenie, že štát Fidela Castra je ‚teroristický štát‘ s úmyslami nepriateľskými Spojeným štátom. Prečo však nemať s Kubou podobné vzťahy ako máme s Čínou, Vietnamom alebo inými nedemokratickými štátmi? Bush odmieta dialóg s Kubou, ktorá bez pochýb vždy bojovala proti terorizmu. Tento dialóg by sa mohol dotknúť kubánskych emigrantov na Floride, ktorí volajú po tvrdej línii voči Havane; mohol by stáť volebné hlasy pre prezidentovho brata pri obnove postu guvernéra tohto štátu …Tvrdiť, že Kuba je ‚teroristický štát‘, nás zbavuje dôveryhodnosti práve tam, kde ju najviac potrebujeme, v boji proti ozajstným teroristom.“

V otázke terorizmu skoro nenašla miesto v týchto časoch novej studenej vojny proti Kube v európskych médiách zaujímavá aféra. Začiatkom apríla 2003, keď sa svet dozvedel o neprijateľných trestoch pre nenásilných opozičníkov v Havane, boli v Spojených štátoch vyslovené a potvrdené oveľa ťažšie rozsudky nad piatimi Kubáncami obžalovanými zo „sprisahania“. Jeden z nich, Gerardo Hernandez, karikaturista, dostal trest dvakrát doživotie plus pätnásť rokov vo väznici Lompok v Kalifornii … Po 33 mesiacoch čakania na rozsudok, z toho 17 v úplnej izolácii a jednom mesiaci v „hueco“, sa dostali títo piati do normálnych ciel len po celosvetovej kampani amerických liberálov, viacerých anglických labouristických poslancov a významných osobností, napr. Nadine Gordimerovej, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru.

Opakované provokácie

„Hueco“ je kobka s holými múrmi bez okien, dvakrát dva metre, kde je väzeň bosý, len v slipoch a tričku; silné svetlo ho oslepuje dvadsaťštyri hodín; akýkoľvek kontakt je zakázaný, aj so strážcami; musí znášať ustavičný krik tých, čo sú zamurovaní okolo neho a bláznia sa z toho.

Akého zločinu sa dopustil Gerardo Hernandez a jeho spoločníci, že si zaslúžili taký vysoký trest? Pri svojom procese v Miami na Floride koncom roku 2001 jednoducho odmietli „spolupracovať“ so súdom. Všetci sa priznali už pred procesom, že boli špiónmi kubánskej výzvednej služby, pôsobiaci na Kube a v USA už roky, aby odhalili autorov stoviek teroristických aktov, ktoré sa diali proti ich vlasti. No FBI ich nútilo vypovedať proti Kube. Mali potvrdiť, že ich štát „predstavuje nebezpečenstvo pre Spojené štáty“ a že sa sem vlúdili preto, aby „získali informácie o americkej národnej  bezpečnosti“.

Gerardo Hernandez, Antonio Guerrero, René Gonzalez a Joaquin Méndez sa votreli v deväťdesiatych rokoch do paramilitaristických proticastrovských organizácií v Miami, ktoré uskutočňujú z Floridy atentáty na Kube, aby znemožnili turistiku, dôležitú hybnú silu ekonomického rozvoja na tomto ostrove. Spojené štáty sú vždy ochotné ospravedlniť akúkoľvek akciu v mene boja proti terorizmu. Trpia na svojom území zločincov, ktorí plánujú a uskutočňujú atentáty proti Kube, vyhlasovanej washingtonskými sokolmi za „darebácky štát“, ba až za „komplicov“ terorizmu! Jeden z týchto atentátov zapríčinil 4. septembra 1997 v hoteli Copacabana v Havane smrť mladého Taliana Fabia Di Celmo (2) . Výbušnú nálož položil Luis Posada Carriles (3), starý bojovník „špinavej vojny proti Kube“ a spolupracovník Orlanda Boscha, obidvaja v službách kubánsko-americkej nadácie v Miami.

Títo dvaja darabáci sa zúčastnili príprav výbuchu v kubánskom dopravnom lietadle v roku 1976 nad Barbadosom (73 mŕtvych) a atentátu na čílskeho ministra zahraničných vecí Orlanda Leteliera vo Washingtone, no nijaký americký sudca ich za to nikdy neznepokojoval. Viete si predstaviť rozsah protestov, keby sa na Kube organizovalo niečo podobné proti Spojeným štátom? Štyridsať rokov dorážajú USA na Kubu nielen ekonomickým embargom (4), ale aj ustavičnými agresiami, ktoré medzinárodné médiá zamlčujú.

Jeden z týchto piatich Kubáncov má americký pas. Syn kovorobotníka emigranta do Chicaga a Kubánky zo Severnej Virgínie sa narodil v USA. V roku 1961 sa s rodičmi vrátili na Kubu, René sa stal pilotom a jeho brat Roberto študoval právo. Jedného dňa na veľké prekvapenie všetkých René opustil ženu aj dcéru, uniesol lietadlo a ušiel do USA, kde ho vítali ako hrdinu …

Štyria ostatní Kubánci prišli na Floridu rozličnými cestami a tam sa pre nich začína nový život. Votreli sa do proticastrovských organizácií typu „Hermanos al rescate“ (Bratia záchrancovia), ktorá oficiálne pomáha pri zachraňovaní utečencov z Kuby, nazývaných „balseros“ . Šéf tejto organizácie, José Basurto, sa verejne vystatuje, že uskutočňuje provokácie, napríklad pravidelne narúša kubánsky vzdušný priestor malými turistickými lietadlami, z ktorých pri nízkej výške letu zhadzuje nad ostrovom letáky vyzývajúce na disidentstvo. Na základe informácií od Gonzalesa a jeho skupiny podala kubánska vláda vláde USA dvadsaťtri diplomatických sťažností zdôrazňujúc nebezpečný charakter týchto provokačných letov. Washington nehne ani prstom. Veci došli až tak ďaleko, že 24. februára 1996 kubánska protivzdušná obrana zostrelila dve lietadlá organizácie Bratia záchrancovia.

Tieto lietadlá v tom čase už nielen narúšali kubánsky vzdušný priestor. To už rušili rádiové vlny kontrolných veží letísk Havana a Varadero, čím privádzali do nebezpečenstva lietadlá dopravných liniek pri štartovaní a pristávaní. V „procese piatich“ vypovedali na požiadanie obhajoby americkí vojenskí odborníci, napríklad plukovník Eugene Carol, ako aj funkcionári Clintonovej administrácie, napríklad Richard Nunzio, že Basurta varovali: „Kubánci raz stratia trpezlivosť!“

Po šiestich rokoch v Miami sa Gonzalesovi podarilo dostať na Floridu aj svoju rodinu. Vtedy sa Castro a Clinton pustili do dialógu za účelom spoločného boja proti terorizmu. V roku 1998 dala Havana FBI k dispozícii poznatky, ktoré mala od skupiny na Floride. Na základe týchto dokumentov zatkli Američania päť agentov, ktorí bojovali proti terorizmu!

Prvý proces sa konal v Miami koncom roku 2001. Sedemnásť obhajcov z tých, čo súd určil, odmietlo obhajovať obžalovaných zo strachu pred represáliami na Floride, v štáte, kde je proticastrovská komunita najpočetnejšia a najagresívnejšia. Paul McKenna, oficiálny obhajca Gerarda Hernandeza, to takto komentuje: „Keď už len z tohto dôvodu, podľa našich zákonov, nemal sa súd konať na Floride.“

Štátny zástupca uznal, že ani jeden z obžalovaných nemal prístup k nijakej informácii týkajúcej sa americkej národnej bezpečnosti. Veď ich ani neobžaloval zo špionáže, ale „pre sprisahanie za účelom prípravy špionáže“; obžaloval ich, „že mali úmysel dopustiť sa zločinu“! Napriek tejto juristickej kuriozite ich jury odsúdila na veľmi ťažké tresty za „objednávku“ streľby proti tým dvom lietadlám Bratov záchrancov, hoci to bola akcia, ku ktorej sa rozhodla kubánska vláda v odpovedi na provokácie … Chýrny obhajca občianskych práv Leonard Weinglas povedal pri obhajobe jedného z obžalovaných: „Vláda Spojených štátov im kladie za vinu, že sa príliš priblížili ich vlastným teroristickým sieťam.“
Politika USA a z nej vyplývajúci syndróm „obliehaného, obkľúčeného ostrova“ vyvolali brutálnu a odsúdenia hodnú reakciu kubánskej vlády v marci 2003, aprílový proces s nenásilnými odporcami režimu, prehnané tresty a popravy troch únoscov – čo bol koniec trojročného moratória trestu smrti. Tieto opatrenia Kuby sú rovnako hodné odsúdenia ako stratégia trvalého napätia vedená G. Bushom.

Najnovšie sa táto stratégia prejavila vyslaním Jamesa Casona do Havany na miesto šéfa sekcie obrany amerických záujmov. James Cason je „sokol“, spriatelený so skupinou extrémnej pravice v administratíve, ktorá riadi vzťahy Washingtonu s Latinskou Amerikou; jej členmi sú napríklad Otto Reich (5) , Elliott Abrams a John Negroponte. Cason prišiel na Kubu s rozpočtom asi 2 miliónov dolárov a úmyslom (vyhláseným na tlačovej konferencii) „zvrhnúť režim“ vyvolávaním konfrontačných situácií. Podľa diplomata Smitha, ktorého sme už citovali:

„Správanie Jamesa Casona a jeho pravidelné styky s disidentmi zodpovedajú plánom Bushovej administrácie sústavne provokovať kubánsku vládu. Kuba nemôže trpieť takéto schôdzky v priamej súvislosti s politikou USA. To sú osídla nastavené kubánskej vláde.“

Váha kubánskej komunity na Floride

Zo svojej kancelárie v havanskej rezidencii hľadá Cason lacných priateľov: ten dostane počítač, ten pár dolárov v hotovosti, ten vysielač … To sú veci, ktoré privádzajú do zúfalstva skutočných disidentov (ako sú Oswaldo Payá a Elisardo Sanchez), ktorých úrady neznepokojujú a ktorí nepotrebujú doláre, aby vedeli, s kým majú ísť. Nesvedčí demokracii, ak si kupuje svedomia.

George W. Bush jr. bol zvolený za veľmi kontroverzných okolností a hlavne vďaka hlasom floridských voličov (potom čo boli vyhlásené za neplatné desaťtisíce hlasov Afro-Američanov); masívne zaňho hlasovala americko-kubánska komunita Floridy, priam divoko proticastrovská; na Floride je guvernérom jeho brat. Ako protislužbu sľúbil Bush, že bude dráždiť Kubu, sabotovať turistiku, posilní embargo a zvrhne režim.

Určitá európska ľavica neprestáva poukazovať na správanie sa kubánskej vlády, ale nehovorí nič o sústavných agresiách proti Havane. Príliš často sa zachováva mlčanie o dráždení Kuby Bushovou administratívou, ako na to nedávno, okrem iných, upozornili Howard Zinn, Edward Said a Noam Chomsky (6).

Kto žiada od Havany viac demokracie, nemal by zabúdať, že medzi ľudské práva patria aj práva ekonomické, sociálne a kultúrne, a tie sú na tom na Kube lepšie ako v mnohých iných štátoch. Okrem toho by nemal v otázke slobody prípad Kuby zatemňovať iné kruté skutočnosti: škandál amerických galejí na Guantaname a systematické porušovanie ľudských práv so stovkami mŕtvych každý rok v Kolumbii, Guatemale, Peru, Bolívii, Mexiku a iných štátoch, o ktorých mnohí predstierajú názor, že sa tam vrátila demokracia jednoducho na tom základe, že sa tam každých štyri-päť rokov volí …

Poznámky

1.  –  šéfredaktor rímskeho časopisu Latinoamerica a autor knihy Un mondo migliore ? possibile (Iný svet je možný), Sperling, Milan, 2002.
2.  –  www.cadenagramonte.cubaweb.cu/heroes/terrorismo_contra_cuba.htm; aj www.granma.cubaweb.cu/temas9/index.html.
3.  –  Posada Carriles je t. č. vo väzení v Paname za pokus o zavraždenie Fidela Castra pri Ibero-americkom sumite v novembri 2000. O jeho teroristických aktivitách sa dočítate na www.derechos.org/nizkor/salvador/doc/carriles1.html.
4.  –  Valné zhromaždenie OSN 13. novembra 2002 po jedenástykrát odsúdilo toto embargo 173 hlasmi proti trom: USA, Izrael a Marshallove ostrovy …
5. –  Otto Reich sa narodil na Kube. Bol zapletený do aféry Contra-Irán a do špinavej vojny proti Nikarague. Považujú ho za najtvrdšieho proticastristu          Bushovej administrácie. Je taký tvrdý, že kongres odmietol jeho menovanie za zástupcu ministra zahraničných vecí pre Latinskú Ameriku. The Boston Globe, 18. 12. 2002.
6.  –  „L’Amérique latine en Efervescence“ (V Latinskej Amerike to vrie), Mani?re de voir, č.69, jún-júl 2003, Paríž.

Prameň: Gianni Min?, Cuba, le syndrome de l? île assiégée, Le Monde diplomatique, č. 591, s.8, jún 2003.

Preložil Rastislav Škoda