Vlastný životopis:

Narodil som sa 4. júna 1924 v Málinci, okres Lučenec, v mnohodetnej rodine sklárskeho robotníka v tamojšej sklárni. Aj matka pochádzala z robotníckej rodiny a pracovala v domácnosti.

Bolo nás sedem súrodencov, a to bratia Viliam (* 1907), Ján (* 1913), Emil (* 1921), a Ivan (* 1927) a sestry Irena (* 1909) a Margita (* 1911).

Sociálne sme boli veľmi slabo postavení, pretože otec bol často bez práce, keďže skláreň v Málinci vždy nepracovala; často si musel hľadať príležitostné zamestnanie. Bol socialistického zmýšľania a vyslovený ateista. Naproti tomu matka hľadala náhradu za trudný život v náboženstve a bola zbožná.

V Málinci som vychodil 4 triedy ľudovej školy a potom sme sa presťahovali do Cinobane. Otec našiel prácu v tamojšej sklárni v osade Katarínska Huta. Brat Ján tam pracoval už niekoľko rokov ako robotník – tovariš. Bolo to obdobie, keď sme večne zápasili s hladom – často sme nemali doma ani kúska chleba. V Cinobani som vychodil 5. triedu ľudovej školy.

(Tieto údaje môže potvrdiť Jozef Púpala, Málinec, a Rudolf Bajčík, Katarínska Huta.)

V roku 1935/36 som vychodil 1. triedu gymnázia v Lučenci. Bolo to obdobie, poznačené starosťou, kde zohnať mesačne 27.- Kčs na cestovný lístok na vlak a ako si zaopatriť peniaze na výkresy, farbičky a zošity; poznačené pocitom trápnosti, že sa nemôžem ani trošku vhodne obliecť a nosím zaplátané šaty. Sústavne som trpel hladom: vlak do Lučenca odchádzal o pol siedmej ráno a vracal som sa o tretej popoludní. So sebou som mával každý deň kúsok suchého chleba a v termoske bielu kávu.

Keďže rodičia mi skutočne nemohli dať viac a čo by bolo dosť, vypomáhal som si napríklad aj tak, že som jednému obchodníkovi nosil dvakrát do týždňa z Lučenca vrece rožkov a žemlí; za každú donášku som dostal 1,50 Kčs, no až po odpočítaní ceny kusov, ktoré mi niekedy ukradli spolucestujúci. Ukazovalo sa, že rodičom je hospodársky neúnosné posielať ma do gymnázia do Lučenca.

Najstarší brat si vtedy našiel zamestnanie ako učiteľ na ľudovej škole v Rači a to bolo záchranou môjho štúdia. V roku 1936 som sa prisťahoval k nemu a s jeho materiálnou podporou som sa zapísal na stredoškolské štúdium v Bratislave, a to na Druhom štátnom československom reálnom gymnáziu, kde som 10. júna 1943 absolvoval skúšku zrelosti.

Medzitým v roku 1938 nám zomrela matka a aby sa otcovi situácia uľahčila, zobral brat Viliam starostlivosť o najmladšieho brata Ivana a o domácnosť sa mu starala sestra Irena.

Vtedy sa moja situácia podstatne zlepšila. Byt a stravu mi poskytoval brat, v škole som dostával z knižnice chudobných niektoré knihy a raz do roka šaty alebo zimník. Okrem toho som si od 3. triedy prilepšoval doučovaním prospechovo slabších študentov a od 5. triedy som robil obecného knihovníka v Rači.

Hoci môj brat ako učiteľ na cirkevnej škole žil pod vplyvom svojho zamestnávateľa a sestra Irena bola nábožensky založená, ja sám som nemal pochopenie pre náboženské tmárstvo. Sprotivilo sa mi chodiť povinne na spoveď a prinášať katechétovi potvrdenie, že som bol v nedeľu v kostole. Považujem sa za nábožensky vyrovnaného od 5. triedy gymnázia, kedy som odmietol chodiť do kostola. Počas gymnaziálnych štúdií som sa zaujímal o šport a politika mi bola vcelku cudzia. Politické dianie som nevedel chápať jednoznačne správne už aj vzhľadom na svoj mladý vek a pod vplyvom cieľavedomého zastierania politickej uvedomelosti vládnou propagandou.

(Tieto údaje môže potvrdiť Ing. Zolo Sprock, Topoľová 3, Bratislava; Ing. Augustín Hauskrecht, Rača; František Polakovič, výpravca ČSD, Rača; Dr. Zdeno Killinger, KÚNZ Mickievičova ul., Bratislava.)

Po matúre som uvažoval, ako pokračovať v štúdiách. Brat Viliam mi oznámil, že sa už musím starať sám o seba. S pomocou od otca som nemohol počítať. Preto som s radosťou prijal radu a pomoc MVDr. Rafaela Vojáčka z Rače, ktorý vtedy pracoval na Ministerstve pôdohospodárstva, aby som išiel študovať veterinárstvo na Vysokú školu veterinársku (VŠV) do Viedne; vybavil mi udelenie štipendia. Do Viedne sa išlo preto, lebo VŠV v Brne Nemci 17. novembra 1939 zatvorili. Za viedenského pobytu a počas prázdninovej praxe v r. 1944 v okupovanom Poľsku som sa mohol dobre presvedčiť o neľudskosti a nespravodlivosti nacizmu. Videl som neľudské prenasledovanie Židov, Poliakov a národov Sovietskeho zväzu. To nás slovenských študentov vo Viedni utvrdzovalo v nesympatiách voči hitlerizmu a v túžbe, aby Nemci vojnu prehrali.

(Tieto údaje môže potvrdiť MVDr. Rafael Vojáček, Bratislava-Rača; MVDr. Juraj Šutta, VŠV Košice; Rastislav Škoda, Laboratórium experimentálneho veterinárstva PČSAPV Bratislava; a MVDr. Štefan Štilík, Modra.)

Keďže na jeseň 1944 nám Nemci nedovolili pokračovať v štúdiu, vrátil som sa v decembri 1944 do Cinobane a do príchodu sovietskych vojsk (už 22. januára 1945) som sa skrýval aj s rovesníkmi v jednom bunkri pri osade Katarínska Huta. Aby som pomohol rodine v ťažkej hospodárskej a zásobovacej situácii, pomáhal som pri opravách vojnou poškodených domov. 3. apríla 1945 som narukoval k československej armáde do Popradu a absolvoval som tam výcvik do 21. júna 1945, kedy vysokoškolákov z armády uvoľnili, aby mohli pokračovať v štúdiu.

(Tieto údaje môže potvrdiť Augustín Ábelovský, Cinobaňa; Ing. Zoltán Sprock, Bratislava, Topoľová 3; MVDr. Juraj Šutta, VŠV Košice.)

Od leta 1945 som pokračoval v štúdiu veterinárstva na novootvorenej VŠV v Brne; diplom som dostal 30. 11. 1948 a dizertačnú prácu Hladina krvného cukru pri trypanozomiáze psov (Trypynosoma edquiperdum) liečených Antimosanom som obhájil 12. 2. 1949.

Počas štúdia som sa nezúčastňoval politického života – snažil som sa len čím skôr ukončiť školu. Nebol som nijako politicky organizovaný, ale mal som vyslovene socialistické zmýšľanie. Bola mi vzdialená myšlienka boriť sa za veľkostatky, továrne, banky a boháčov. Bol som vždy presvedčený o potrebe sociálneho zrovnoprávnenia a videl som, že o niečo také sa usilujú len socialistické strany. Negoval som však význam zapojenia sa do politického života.

Počas štúdií a najmä počas prázdnin som sa stýkal s priateľmi, z ktorých boli viacerí robotníci v sklárni v Katarínskej Hute. Aby som si spríjemnil život, organizoval som a zúčastňoval som sa brigádnickej výstavby kúpaliska a tenisového a volejbalového ihriska v Katarínskej Hute. Keďže som sa do strany neprihlásil pred rokom 1948, považoval som už za neskoro prihlasovať sa do nej po víťazstve nad buržoáziou.

(K tomuto odseku sa môže vyjadriť Rudolf Bajčík, Katarínska Huta; Ing. Zoltán Sprock, Bratislava; MUDr. Zdenko Kilinger, KÚNZ Bratislava, Mickievičova ul.; MVDr. Juraj Šutta, VŠV Košice; Rastislav Škoda, LEV – PČSAPV Bratislava.)

Po ukončení štúdií som nastúpil 1. 2. 1949 ako mestský a obvodný veterinár vo Vrábľoch a pracoval som tam do 31. 8. 1949, kedy som narukoval do základnej vojenskej služby, a to prvé štyri mesiace do Školy pre dôstojníkov veterinárov v Pardubiciach; vo vojenskej službe som bol do 20. 6. 1951. Po jej skončení som nastúpil ako okresný veterinár na ONV Šurany, kde som však pôsobil len do 30. 9. 1951, kedy ma Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy (PPPR) vyslalo na trojmesačnú brigádu celoslovenského očkovania proti moru hydiny. Po skončení tejto tzv. H-akcie som bol 1. 1. 1952 preložený ako obvodný veterinár na ONV Vráble; v októbri 1954 som sa tam stal okresným veterinárom a zotrval som tam do 28. 2. 1959.

(K tomuto odseku sa môže vyjadriť Michal Škarba, vedúci pôdohospodárskeho odboru ONV Vráble; Jozef Žigray, Tehla, okres Vráble; Valent Pánis, pracovník KV KSS Nitra.)

1. 3. 1959 som bol preložený na veterinárne oddelenie PPPR, a to vo funkcii epizootológa. (Vyjadriť sa môže MVDr. Víťazoslav Scherer.) Pracoval som tam do 30. 6. 1960.

*

Potiaľto vlastný životopis, napísaný Jarkom Krušpánom 18. mája 1960. Takéto životopisy písal opakovane pri každej zmene pôsobiska od poštátnenia veterinárnej služby vo februári 1951. Dnes to pôsobí ako dojímavá spomienka na mladosť bez hanby za chudobu – takých bolo veľa. Treba to doplniť z iných údajov.

*

Od 1. 7. 1960 do 30. 4. 1963 bol Krušpán ftizeológom na Krajskom veterinárnom zariadení v Bratislave. 21. 6. 1962 dostal Osvedčenie Ministerstva pôdohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva (MZLVH) pre výkon funkcie krajského veterinárneho ftizeológa.

Od 1. 5. 1963 bol do 4. 1. 1988 zamestnancom Ústredného štátneho veterinárneho ústavu v Bratislave, a to do 31. 7. 1986 vo funkcii vedúceho oddelenia sérológie a súčasne vedúceho laboratória brucelózy a od 1. 8. 1986 ako veterinárny lekár s vyššou špecializáciou. 25. 6. 1982 získal na Ústave pre doškoľovanie veterinárnych lekárov v Košiciach obhájením písomnej práce Sérotypizácia patogénnych kmeňov Escherichia coli z ošípaných kvalifikačnú atestáciu II. stupňa.

Ako špecialista pre sérodiagnostiku brucelózy sa zúčastnil po dve obdobia (v roku 1967 a 1968) pracovnej expedície v Mongolskej ľudovej republike, za čo mu tamojšie úrady udelili „Rad Červenej hviezdy“. Pozri článok Václava Koubu: Czechoslovak expeditions against glander, brucellosis and tuberculosis of domestic animals in Mongolia, na jeho stránke.

Politicky nebol Krušpán nikdy organizovaný; bol členom spoločenských organizácií ROH (tajomník ZV) a ZČSSP.

Manželia Krušpánoví nemali vlastné deti; v šesťdesiatych rokoch adoptovali chlapčeka.

Jaroslav Krušpán umrel 1. marca 2000 v Bratislave. Jeho manželka Dagmar Krušpánová umrela 22. novembra 2011 v Bratislave-Dúbravke.

*

Jeho brat Emil (* 1921) začal študovať astronómiu vo vojnových rokoch v Mníchove – v letnom semestri 1943 sa uvádza v zozname mníchovských študentov prírodných vied (www.epub.ub.uni-muenchen.de) a v roku 1946 bol slovenskou stranou vyslaný pokračovať v štúdiu so štipendiom vo Švajčiarsku. Po skončení štúdií sa však do vlasti nevrátil. Žil pri Bazileji ako astronóm a vysokoškolský učiteľ (na Astronomisches Institut der Universität Basel bol lektorom pre Himmelsmechanische Methoden und Anwendung auf künstliche Satelliten. 1. 6. 1969 sa stal prvým predsedom spolku Združenie priateľov Slovenska, neskôr premenovaného na Združenie Slovákov vo Švajčiarsku. Zomrel 6. 10. 1976 v Bazileji. Jeho existenciu jeho brat na Slovensku zväčša tajil – a úrady aj strana to akceptovali. Jaroslav nemal nikdy kvôli Emilovi nijaké ťažkosti. Viac o Dr. Emilovi Krušpánovi vo Švajčiarsku nájdete v článku „Martin Mazák – prvý slovenský misionár vo Švajčiarsku“ od Pavlíny Jurzykowskej Kudláčkovej na stránke www.exil.sk.

*

Vyznamenania

V roku 1966 mu bolo udelené „Čestné uznanie“ Rady Západoslovenského krajského národného výboru za zásluhy v odbore tlmenia brucelózy.

17. 6. 1981 mu Predsedníctvo Vedeckej rady pre laboratórnu a klinickú diagnostiku ÚŠVÚ v Bratislave vyslovilo poďakovanie za činnosť vo funkcii člena komisie pre antropozoonózy.

Pozri tab. 14.

***

Obrazový materiál

Prílohy k životopisu:

1. Krušpán (2. sprava), Fraňo (1. zľava) a Izák (stred) s priateľmi vo Viedni
2. Krušpán (vpravo) so Schererom v Devíne
3. Krušpánová Dáša (2. zľava) a Sádecký (2. sprava) v Devíne